Riskantné povolanie

PNP
Podporte scifi.sk
Kevin mal šesť rokov, ale v živote mal jasno – túžil sa stať lovcom. Túto životnú dráhu si zvolil presne pred dvoma minútami, keď sa Carlos posadil na gauči, vyložil si nohy na stôl a zapálil cigaretu. Jeho mama prekrútila očami, ale to bolo všetko – a to mama obvykle nikomu nedovolila fajčiť vo vnútri, vždy, oca s tým vždy posielala za dvere a aj to len keď mala lepšiu náladu. Obyčajne mu proste vynadala tak, že si ani neodvážil zapáliť. Špinavé bagandže na sklenom stolíku a cigaretový smrad neboli jediným symbolom lovcovej všemohúcnosti. Mal pri sebe aj zbraň. Kevin s bratom na ňu vyvaľovali oči, odkedy prišiel. Bola to katana! tvrdil Kevin, ale bráško, o rok starší a svetaskúsený, pokrútil hlavou. To je len dizajn, kukni! Má to kohútik. Strieľa to!
Lovec mal okrem toho aj dlhé bradu, čiže sa nemusel každé ráno holiť, tak ako to mama nútila robiť oca a Luka, ktorého od výbuchu brali všade so sebou, lebo bol sirôtka. Kevin si nebol istý, prečo by mal byť Kevin sirôtka, sirôtky boli žlté a niekedy modré a Luk bol bledý a niekedy divne smrdel. Ale mal šestnásť a zarastal a tak na neho mama každý tretí deň kričala, ako aj dnes, Kevinovi ich ranné pokrikovanie znelo v ušiach ešte aj teraz.
„A snáď nejdete takto ku stolu?“ Mama mala silný a pevný hlas, dokonca aj ráno. Možno preto, že tak skoro vstávala. „Nebudete predsa raňajkovať zarastení ako opice len preto, že...“ Keď nevedela nájsť slová, posledná hláska akoby sa zvečnila v čase a priestore a plávala do uší nešťastných chlapov ako vzduch z vypúšťajúceho sa balóna.
„Len preto, že do vzduchu vyletelo pár nukleárnych hlavíc?“ chichúňal sa Luk. Luk bol divný. Kevin jeho vtipom niekedy nerozumel. „A to by človek dúfal, že apokalypsa prinesie aspoň niečo dobré – že sa budeme môcť na všetku etikety vys...“
Kevin počul, ako Luka trafil uterák. Luk bol divný aj preto, že keď mama kričala, nemlčal prezieravo ako otec. Vkuse sa rehúňal. A mama na neho za to kričala ešte viac a ešte radšej.
Aj Luk chcel byť lovcom. Tiež asi dve minúty. Kevin to vedel podľa toho, že sa zozadu prikradol za Kevina s bratom a pomedzi dvere s rovnakým úžasom zízal na lovca a jeho zbraň.
„Spravím vám kávu,“ povedala mama hlasom, aký nemávala. „Predstavte si, je tu káva! V plechovke, ešte zapečatená, neviem, prečo odtiaľto ľudia odišli...“
„Nenašli ste tu žiadne kosti? Telá?“ nadhodil lovec. Mamu striaslo a hodila úzkostlivý pohľad k deťom. Rukou na nich zamávala, aby odišli. Ona o podobných veciach nerozprávala a už vôbec nie s takou ľahkosťou.
Kevin sklamane pokrútil hlavou namiesto nej. Nový domov, teda, pre nich nový, prehľadal s bráškom odhora dolu a našli veľa super vecičiek, kapsle, nafukovací bazén, naozaj staré noviny z roku 2036, loptu, hoci trochu spľasnutú. Oco hovoril, že tu pred nimi žila nejaká rodina, ale asi nemala šťastie. Kevin sa začal trochu báť, čo to znamená – či aj ich niekto vyženie, keď prestanú mať šťastie a ako to vlastne rozoznajú. Zatiaľ šťastie podľa všetkého mali, Luk to tvrdil a dokonca aj mama to povedala. Že našli nový domov tak rýchlo, lebo pri tom starom sa začali motať predátori. Kevin bol zvedavý, ako taký predátor vyzerá a jedného pri odchode dokonca videl, hoci len z diaľky. Trochu ho sklamal, vyzeral ako vlk. Luk vravel, že je obrovský, celá rodina vtedy stuhla, oco si vyložil Kevina na plecia a upaľovali preč. Kevin si myslel, že vyzerá úplne normálne, aj to Lukovi povedal, ale ten sa zasmial, furt sa len rehúňal: „Nie, maličký! Vieš ty vôbec, z akej sme ho videli diaľky?“
Kevin sa zahanbil, lebo nevedel, a odvtedy si predátorov predstavoval ako skutočných obrov.
A potom, dva dni po tom, čo sa zabývali v opustenom dome, prišiel lovec. Priviedol ho oco, že aby niečo prečistil. Kevin bol dosť naštvaný, lebo za tie dva dni sa domu načistili až-až a pomoc prišla až teraz. Potom pochopil, že to sa myslí vonku. Od predátorov, aby mali istotu, že môžu ísť von, že môžu urobiť novú záhradku – Kevin sa na to veľmi netešil, nemal rád šalát ani paradajky a už vôbec nemal rád, keď ho to nútili jesť, lebo že vraj máme byť radi, že u nás ešte niečo rastie a že inde nemajú také šťastie a blá,blá. A všetci sa tváril, že to nie je geniálny nápad, keď navrhol, aby jeho zeleninu predali tým, čo ju tak veľmi chcú a nemajú. Už sa predstavoval ako najmladšieho businessmana na svete, ale len kým neprišiel lovec, samozrejme. Byť lovcom bolo oveľa viac cool.
„Ďakujem, pani, ja si tú kávu nedám, mám vysoký tlak,“ odmietol lovec a odklepol cigaretu na niečo, čo bolo na stole a používali to len ako dekoráciu.
Luk si k nemu sadol a mama skoro dostala infarkt.
„Luk, nemotaj sa tu!“
„Ale veď ho musíme vyspovedať! Platíte ho dosť, aby sme ho trochu vyspovedali,“ žmurkol na lovca a asi si mysle, aký je aj on cool, ale Kevin veril že lovec vidí, že on vôbec nie je cool, že je to len vyrastený pubertiak, čo sa tvári, že niečo vie, ale nič nevie, len sa furt rehúňať a je trápny.
To on raz bude lovcom. Ozajstným. Vyjde von a všetci predátori sa rozutekajú, keď uvidia jeho pušku.
Nevydržal to.
„Keď vyjdete von, všetci predátori sa rozutekajú, keď uvidia vašu pušku?“ opýtal sa a už aj sa štveral na gauč. Keď môže Luk, môže aj on, tak čo?
Lenže to sa už mama vážne naštvala, vzala oh na ruky a odniesla preč, aby nedýchal ten cigaretový dym.
Lovec sa usmial.
Nechcel tam sedieť a odpovedať na otázky zvedavých chalanov. Nemal chuť sa rozptyľovať. Chcel tam len chvíľu byť, ešte chvíľu v úkryte, malej izbe s gaučom a starým nábytkom, z ktorého predátori pravdepodobne odvliekli telá, lebo opustené domy väčšinou obývali aspoň duchovia. Ibaže táto rodina mala šťastie, za ostatné dva dni ich nechali na pokoji. Snáď sa na neho niečo z ich šťastia nalepí.
Bez slova vstal, nevenoval Lukovi jediný pohľad. Ten sa z toho naozaj cítil akosi mizerne, odrazu si uvedomil, že naozaj nevie, ako sa rozprávať s niekým, kto za nich práve ide riskovať krk. Zaplatili ho, čert vie, že hej, ale čo je to nejaký proviant za cestu do nepreskúmanej divočiny?
Lovec vyšiel von.
Keď sa mama vrátila do obývačky, Luk tam ticho sedel. Bolo ticho vnútri aj vonku. Kevin soplil vo svojej novej izbe, lebo mu mama zakázala vyjsť von. Oco si sadol na gauč k Lukovi, chvíľu prepletal prstami a napokon si zapálil. Mama na neho zazrela, ale nepovedala ani slovo.
Pušku nebolo počuť, technológia napredovala aj napriek tomu, že ľudstvu vlastné technológie dali poriadne zaucho. Je zvláštne, z čoho všetkého sa dá otrepať a ísť ďalej. Ako sa dá žiť stále rovnako a obyčajne. Napriek všetkému.
Ilúziu pokoja rozbil hromový úder do dverí.
Rodičia vyskočili na rovné nohy, zmätení, nepripravení na to, čo by mali urobiť.
Ďalší úder, o niečo miernejší.
„To som ja! Otvorte, mám plnú ruky!“
Mame spadol kameň zo srdca a oco rýchlo odomykal. Lovec sa vrátil s úlovkom.
„Obrovské!“ rozbaľoval nadšene vrece. „Boli obrovské a lenivé, bolo veľmi ľahké ich doplašiť, iba dvaja starí samotári, nebudú vám robiť problémy.“ Ako rozprával, ešte stále ním burcoval adrenalín, takže sotva si vystačil s dychom. „Ešte že sú tie obrovské beštie také sprosté. Hovorí sa, že tie veľké zvery zmutovali do hlúposti, a už to tak vyzerá! Strieľajú sa ľahko ako somáre. Vraj tie malé, tie sú teraz vychcané. Niektorému hmyzu vraj odhadujú IQ 60, tuším vážke? Fakt neviem, niečo také som počul...“ kecal a kecal, aby zo seba vyplavil všetko napätie. „Zastrelil som tam vonku nejaké bažanty a aha tu, ak teda chcete, tohto som prekvapil a proste hodil do vreca, aha!“
Ako kúzelník nadmieru spokojný so svojím kúzelníckym trikom vytiahol z vreca za uši králika. „Nechajte si, ak chcete, upečte, ak chcete, je to na vás. Ale keď mi tak vliezol do rúk, nemohol som ho nechať tam.“
Dopadlo to dobre. Dopadlo to veľmi dobre. V ten večer mama dovolila fajčiť ešte aj Lukovi. Lovca prehovorila aspoň na čaj.
.......
Bolo niečo po polnoci, keď sa domom ozývalo už len chrápanie a hopkanie králika. Ben si olizoval dlhé uši a rozhliadal sa po detskej izbe, kde mu z prepraviek urobili pelech. Veľmi rýchlo sa z neho dostal. Potom potichu otvoril dvere a zišiel dole, do kuchyne. Skontroloval kuchynský drez. S radosťou skonštatoval, že zásob je dosť. Našiel dokonca aj zápalky. Skvelé, tie im už dochádzali! Vyskočil na okno a jednu zapálil. Čochvíľa sa na druhej strane okennej tabule ukázali jeho druhovia. Perfektné!
Všetci ľudia sú namäkko z vážok, že IQ 60! Skutočný dôkaz inteligencie niekedy je, že sa nedá na prvý pohľad spoznať. Byť lovcom zásob bolo veľmi riskantné povolanie.
A nesmie zabudnúť cukor, mozog predsa fičí na sacharidoch!

B.T. Niromwell

B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

xius
To bol neskutocny rozsah a mnozstvo postav! Paci sa mi napad, ze velke ohluplo a male zmudrelo. 🔥
Tahanie za nos s ozajstnym riskujucim vyslo velmi pekne a potesilo, ze ich zajac nezmasakroval, len ozobracil. Taky mini-twist na zaver. :)
29.06.2024
YaYa
Úplne som pri tom zabudla, že čítam PNPčku :) Pekné postavičky aj pointa.
30.06.2024
mayo
Parada! Perfektne vykreslene vztahy medzi postavami a mnozstvo zivych detailov o prostredi, o tom ako uvazuju a co si myslia. V ramci hodiny si naozaj odviedla obdivuhodnu pracu, super plynulo sa to citalo a aj napriek mnozstvu postav sa clovek nestracal. Niet co vytknut, ani preklepov nebolo vela, co samozrejme pri PNP ignorujeme, snad len ze "vkuse" sa pise osobitne, ak to tiez nebol preklep (word to asi nepodciarkne lebo ide aj o formu slova vkus). Mudre zajace a velke hlupe vlky, zabavne je ako nikomu nedoslo ze tutko zajacik je podozrivy. Zaujimave by bolo, keby na tu moznost prisiel najmladsi, ale nikto by mu neveril. Mohol sa trebars pokusit zajaca na niecom nachytat, aby sa prejavil. A potom na konci sa zasa mohol ako jediny prebudit, a pozorovat aj tie ostatne zajace, ako vynasaju zasoby. Ale to uz len tak spekulujem, ze keby bolo viac casu, tak by sa namet dal trocha rozpracovat, aby sa tam ten zajac len tak nemihol.
02.07.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.