Tu, v Spoločenstve duší, plynie čas inak ako v reálnom svete. Plynie pomaly. Človek, teda skôr duša, tu má mnoho času na premýšľanie. A preto spravidla premýšľa len málokto a málokedy... Má to svoje výhody. Tí, ktorá premýšľajú, sa ľahko vypracujú medzi touto zberbou na vysoké miesta. Niektorým to ale nestačí, ťahajú ešte vyššie. Som jeden z nich. Nie vždy tomu tak ale bolo... Som Anullein Domenus, kedysi normálny obyvateľ reálneho sveta, neskôr (po smrti) Spoločenstva duší. Dnes...
Táhlo mne to dolů stále rychleji. Klesal jsem tak rychle, že rtuť, co proudila kolem mně, ze mne strhla všechny šaty. Začala mi pronikat přes nos a uši do mého těla. Pak mi jakoby tisíce jehliček začala pronikat do těla přes póry kůže. Byl jsem plný rtuti. Záda mi hořela. Ještě nádech a ... Nic živého není.
„Ja som Adamko a toto je Andrejka. A ty sa ako voláš?“, pýtal sa Adamko.
Traktorík posmutnel.
„Ja ešte nemám žiadne meno. Som nový a nikto mi ešte žiadne nevybral.“, odpovedal.
„Hmm. A čo keby sme ťa volali Sam? Páčilo by sa ti to?“, spýtala sa Andrejka.
Traktorík sa zamyslel a sám pre seba si opakoval meno, ktoré vyslovila Andrejka. Potom sa usmial, zažmurkal očami, zablikal svetlami a radostne si poskočil.
„Sam, bude skvelé, páči sa mi to meno.“, súhlasil traktorík, teraz už Sam.
Mike, otrasený výbuchom skoro prišiel o sluch. Keď sa spamätal a horko ťažko zo seba zložil bazuku, pristál mu na hlave poznámkový blok. „No? Čo je?“ „Už počuješ? Dobrá rana! Popozeraj sa po barikádach!“ Igor prudko zahol doľava a... „Mike! Mám ich, sú pred nami! Čo teraz?“ „Sleduj a uč sa!“ Mike sa zachechtal, vzal raketomet, nabil ho, vyklonil sa z bočného okna, zamieril a... „Zahni doprava, hneď! Strieľam!“
Rio nemohla uveriť vlastný očiam, len v nemom úžase zízala z okna a ruky zatínala do pästí s takou silou, že sa jej nechty zarývali do mäsa. Lilly spätkovala od okna a vyzeralo to akoby mala každú chvíľu omdlieť.
V kráľovstve Drachaeria sa začnú diať podivné javy. Kráľ preto dospeje k radikálnemu riešeniu. Pošle malú dcérku dôležitej a silnej čarodejnice do sveta Ľudí.
Keby človek nemusel, nemiloval by. Keby nemusel, nežil by. Ale keďže človek musí nedá sa nič robiť. Bohužiaľ budeme milovať a aj žiť. Keby som si mala vybrať medzi láskou a boleťou, vyberiem si bolesť. lebo bolesť je aj po láske.
.. Cítil som, ako obsah fľaše, mimochodom veľmi chutný, nezvykle rýchlo začína účinkovať, v alkohole musela byť aj dáka droga, no bolo už neskoro. Hľadel som do tváre svojej spoločníčky a vnímal jej oči a veľké plné krvavočervené ústa. Boli krásne..
Predstavte si, že o desať rokov si na každú prechádzku budete musieť obliecť kyslíkovú masku a ochranný overal. Krátka poviedka o udalostiach jedného dňa obývateľa takéhoto sveta budúcnosti.