Predchádzajúce časti:

____________________________________________________________________________________________________________________________________

Silueta len veľmi vzdialene pripomínajúca človeka sa narovnala. Slizký obal sa z nej zvliekol ako stará koža z hada, stále však ostali na jej pokožke hrudky zrazeniny pripomínajúcej krv. Čiernu, skazenú.

Cadus, veľalchymista dávnej ríše, strážca zabudnutých síl a mystických umení, ako sa rád nazýval, sa práve rozhliadal po okolí. Azira si oprašovala kolená od prachu. Ešte nedávno bolo jej jediným cieľom zničiť inkvizíciu, odstrániť cisára a na trón dosadiť poslušnú bábku. Teraz spolu s podivným duom, ktoré sa usadilo v tele jej mŕtveho spojenca z Bratstva obrody, bojovala o holý život. S čarodejníkom a jeho démonom. Zaúpela od bolesti, ktorú jej prienik rúcajúcimi sa stenami spôsobil. Rozodral jej pokožku na chrbte a rozdriapal odev do nového príťažlivého strihu.

„Kde v tejto skaze nájdeme hostinec... ?“ nahlas uvažoval Cadus. Svet sa rúcal, no on myslel na to jediné. „Aby nás v ňom týždeň nik nerušil!“ Mľaskol jazykom, dierou po vyrazených zuboch si odpľul a chystal sa na úškrn. Na okraji zorného poľa však zaregistroval pohyb. Démon Tieň, ktorého kedysi povolal a stvoril krvavou mágiou, tou istou mágiou, ktorou ho neskôr pohltil do svojho vedomia a teraz nosil v mŕtvom tele, pohyb zaregistroval spolu s ním.

„A kurva!“ zaúpel hrôzou Tieň. Situáciu pochopil vzhľadom na svoj nefyzický stav o niečo rýchlejšie než Cadus. Zacítil z tvora príbuznosť po krvi, a nepozdávala sa mu. Znamenala pre neho hrozbu. Hrozbu neslávneho návratu.

„A kurva!“ zopakoval po ňom Cadus, keď nasal okolitý vzduch. Živil sa krvou, inak by dávno sublimoval do matefyzického stavu k Tieňovi. Ale po skazenej krvi podsvetia zďaleka netúžil. Ba potreboval sa jej vyhnúť.

„Čo budeme robiť?!“ reval Tieň, kým Cadus pohotovo chmátal Aziru za zvyšok rukáva a potiahol ju so sebou.

Ona si zle vysvetlila jeho reakciu.

„Kam sa tak ponáhľaš?! Slovo dodržím. Ale najskôr sa pozviechajme, aby sme naozaj prežili,“ zareagovala podráždene a vzoprela sa mu. Rukáv povolil. Cadus sa s jednou jeho časťou medzi prstami ďalej hnal preč od miesta, ktoré ho vyľakalo, druhá časť látky ostala Azire obtočená okolo ramena ako ozdoba. Vtedy si aj ona všimla podivnú bytosť. Neskoro. To nehotové a nezrelé zacítilo jej čerstvú krv a vyrazilo na lov.

„Najsilnejší mág za posledných tisíc rokov, urob niečo!“ hysterčil Tieň v jeho hlave.

„Urob niečo!“ kričala na neho Azira nahlas.

Energia, ktorá mala znovuzrodiť efirim, sa stále kumulovala okolo raneného mechastromu. Výhonky šľahali po všetkom živom, konáre sa rozvetvovali do výšin a v hlbinách pod sebou číhali na korisť. Čerstvo vyliahnuté plody vstávali, potácali sa po okolí. Hnal ich hlad. Cadus bol pred nimi našťastie v bezpečí, zdochlinu si nikto nevšímal. Brániť musel Aziru. Siahol preto na nahromadenú energiu, vdýchol ju do seba a vyštekol zaklínadlo. Potom rýchlo skočil na Aziru a kryl ju vlastným telom. No, vlastným. Nepatrilo mu, len sa ho ujal. Mohol ho obetovať, lebo jej zdravé a horúce obliny si chcel ušetriť na neskôr.

Tlaková vlna ich oboch vyhodila do vzduchu, chvíľu akoby leteli. Dopad už svetomág nekontroloval. Azira mu vypadla zo zovretia a zamdlela. On sa zasa raz napichol na jeden z výhonkov, čím si rozšíril už aj tak veľkú dieru v chrbte. Telo doslúžilo, nechcel si to priznať. Prižmúril oči, lebo to nechcel ani vidieť.

„Zásah,“ zafrflal nespokojne a ostal visieť tvárou k prachu, ktorého drobné čiastočky vnímal v nosných dierkach.

„Zobuď ju!“ reval na neho úplne bezmocný Tieň. Odkedy stratil aj posledný zvyšok svojej démonickej slobody a uviazol s Cadusom v mŕtvom tele, mal o seba stále väčšie obavy.

Cadus ešte chvíľu otáľal, kým sa odvážil skontrolovať svoju situáciu.

„Hostinec nám viac netreba,“ skonštatoval rozčarovane.

Azira akoby začula, že ju okolnosti oslobodili od nepríjemného záväzku, začala sa zviechať. Posadila sa, vyzerala ako socha, len viečka sa v hlinenej hmote, ktorá ju obalila, pohli a oživili jej stuhnutú dokonalosť. Pokúsila sa pootočiť krkom, podarilo sa. Zosypali sa z nej hnedé šúľance.

„Pomôž mi predsa!“ zakričal na ňu Cadus zlostne. Zároveň v duchu premýšľal, na čo mu teraz bude jej hrejivá spoločnosť.

Na lepšie časy, pripomenul mu Tieň. Zvykol si niektoré potešenia prežívať spolu so svojím nositeľom. A predpokladal, že boj o život Aziry, zachráni aj ten jeho démonský.

Azire padol zrak na tlsté mľandravé telo čarodejníka, skôr jeho zdrap, nastoknuté na výhonku vyrastajúcom zo zeme, a nepríčetne sa rozrehotala. Pripomenulo jej to detskú hru s kruhmi, triafali sa na kolík. Ona nikdy nemala úspešný hod.

Ďalej sa zadúšala smiechom, až sa zakláňala, plieskala sa pritom do stehien. Cadus zahorel oprávnenou zlosťou. Vyslovil zaklínadlo a výhonok, ktorý ho priklincoval tvárou k zemi, sa pod ním rozsypal na popol a piliny. Mág pripravený o to málo mužnosti, ktoré mu ostávalo, vstal a vášnivo aspoň premýšľal, keď ho osud o vášne pripravil.

„Možno si si mal ponechať aspoň konárik, vetvičku, aby sme sa zabavili,“ neprestávala v záchvatoch nespútanej škodoradosti Azira. Z jej blankytných očí fŕkali slzy.

Cadus sa mlčky rozhliadol, aby zistil, kam ich jeho neriadená mágia preniesla. Dlažobné kocky, o ktoré si jeho súputníčka rozbila hlavu, rozváľaná hradba, zvuky, hlasy, rev, dav ľudí bojujúcich o možnosť uniknúť kamkoľvek len neostať v meste a mláky zaschnutej aj úplne čerstvej krvi. Patrili námestiu, ktoré nedávno sám rozvrátil.

Bežíme v kruhu, pomyslel si rozhorčene.

„Mohol si nás radšej odstreliť von z mesta. Tu zahynieme! Mäso ti opadne z kostí a hentú niekto rozmliaždi, alebo si ju užije za teba!“ panikáril Tieň.

Hradné múry boli čiastočné rozbité, akoby roztavené či spálené kyselinou. Vo vyštrbenom priechode sa tlačili zúfalci unikajúci pred koncom. Pred katastrofou mal Astarion asi pol milióna obyvateľov, bol najväčším mestom na svete. Teraz sa jeho obyvatelia rátali na tisíce a akoby sa práve všetci naraz rozhodli využiť novovzniknutý priechod. Predbiehali sa navzájom, slabších sťahovali k zemi, zadupávali ich do prachu usadeného na roztavených kameňoch. Tí ozbrojení neváhali použiť bodáky, likvidovali každého, kto im stál v ceste. Boj o život odstránil zábrany a prebudil v ľuďoch to najhoršie. Hynúce mesto ich odpudzovalo ako zdochlina.

***

Kolesá lacrimaquiny prešli kus cesty. Nadskakovali na zvyškoch dlažobných kociek, ktoré výbuch odstrelil z neďalekého námestia. Stroj na nich spomaľoval, stále viac životnej energie spotrebovával na samotný svoj chod.

Krv, energia, krv, energia, krv... energia... krvi stále menej.

Ilia v agónii bolesti zabúdala svoje meno, ale nezabúdala na svoj cieľ. Na cisárovnú! Na ženu, ktorá ju pripravila o všetko! Bývalá inkvizítorka ponúkla svoj život stroju, aby ním metala kúzla. Plánovala nimi rozmetať telo nenávidenej bytosti. Predstavovala si spŕšky drobných kúskov jej mäsa a kostí, kúpala sa v nich a vrieskala od radosti. Zatiaľ sa však iba húževnato posúvala vpred, za cieľom, ktorý jej unikal. Životnej energie mala sotva na holé prežívanie. Kočiar so živou smrtkou spomaľoval, jej vysušené telo hrkalo kosťami, stláčané čerpadlá pískali. Prekážky na ceste sa kopili, stroj sa po nich skoro plazil. Hrozilo, že zastane.

Bývalá inkvizítorka siahla do hlbín svojej pamäti, odkiaľ sa vynárali nákresy lacrimaquiny. Potrebovala riešenie. Spomenula si na zbrane, palné jej zatiaľ boli nanič. Najskôr musela vyriešiť hromadu mŕtvol, ktoré brzdili jej kolesá. Chýbalo jej niečo, čím by ich odhrnula, na iné manévre nemala dostatok síl.

Strom bol všade, párkrát dostala konárom do tváre, skoro jej odstrelilo hlavu od tela. Neútočil na ňu, cítil jej spriaznenosť so svetom, v ktorom uviazli ďalšie dve časti jej vedomia.

Mŕtvoly sunúce sa pod kolesami vytvárali hromady.

Našťastie sa jej podarilo aktivovať nože a masu nimi meniť na súvislejšiu šmykľavú vrstvu, po ktorej sa kĺzala. Niekoľko mechanických „krokov“ si tým ušetrila. Keď sa kohosi hruď rozprskla a svoju krv vyfľusla priamo do sklenenej tyče lacrimaguiny, spustil sa odsávací mechanizmus. Ilia si uvedomila, že aj krv zosnulých nabíja éteromet. Vďaka tomu získala viac energie pre svoju mágiu a zrýchlenie. Fyzická bolesť ju netrápila, potrebovala sa zbaviť bolesti z prehry a osviežiť si myšlienky. Cisárovná bola na úteku. Bývalá inkvizítorka sa rozhodla, že s ňou nadobro skoncuje skôr, ako sa žena, ktorá jej pád zavinila, stratí za hradbami.

Neúmyselne nabodla kohosi, kto sa potácal na pokraji svojej existencie. Nešťastník unikajúci z mesta skazy akoby jej sám skočil do cesty. Vyhýbal sa šľahúňom zraneného stromu a napichol sa na bodák lacrimaquiny. Živá krv znamenala ešte účinnejšie palivo. Mašina ho prešpikovala skrz naskrz a vycucla z neho životnú energiu. Vyschnuté čosi, čo z neho ostalo, sa ešte chvíľu natriasalo v rytme kolies, kým z tyče odpadlo. Stroj podskočil a vyrazil vpred.

Hijó! K hlavnej bráne!

Ilia tušila, že tam sa cisárovná uberá. Nebola by inkvizítorkou, keby nevedela, že neďaleko strážnice, na mieste, kde nebolo nič a preto sa oň nik nezaujímal, je v zemi vchod do podzemia. A za ním, cesta z mesta.

Ďalšieho človeka prebodla úmyselne a znova od chrbta. Vôbec jej nevenoval pozornosť. Snažil sa prepracovať k zrúcaným hradbám na neexistujúcom námestí.

A tak tankovala čoraz častejšie a napredovala čoraz rýchlejšie. Lacrimaquina po novej dávke spokojne zavzdychala a vyrazila vpred.

***

Cisárovná sa chvíľu pokúšala utekať, ale telo mladej ženy, ktoré ovládla, bolo stále oslabené. Odmietalo plniť jej rozkazy. Preto sa obrátila na toho, kto jej rozkazy plnil od začiatku.

Taran az Lyssa, najmladší zo všetkých maršalov cisárskej výsosti, ju opäť zobral do náručia.

„Musíme zrýchliť!“ zavelila, akoby ho kárala. Akoby to nebol on, koho nohami cválajú. Hlavná brána nebola ďaleko a miesto, o ktoré stála, skôr tušila, než naozaj videla.

Opustiť mesto, vyzbrojiť armádu, dobiť mesto, spriadala plány. Podriadiť ho svojej nezlomnej...

Vtom zaznel výbuch. Sprevádzal ho rachot, akoby sa rúcala obloha a miesto, ku ktorému sa upínali jej nádeje, zmizlo vo víre prachu, v obrovskej halde skál, dreva, tiel, všetkého, čo donedávna zapĺňalo múry najslávnejšieho a najsilnejšieho mesto sveta. Hradby, ktoré pretrvali dve tisícročia a tucty vojen, sa s rachotom v oblakoch prachu zrútili. Za nimi stálo šesťtisíc mužov, niesli sa buďto na svojich nohách alebo na nohách konských, sprevádzali ich parotanky a dva pozemné krížniky. Dobyvateľská armáda čakala, kým prach opadne, aby zrovnala so zemou, čo ešte ostalo, a navždy mohla zabudnúť na Astarion.

Cisárovná pochopila, že jej plánom osud nepraje.

Taran zastal. Nebol si istý, ako presne sa práve zmenil jeho cieľ. A teda nebol si istý ani tým, aký bol ešte pred chvíľou. Došlo mu len toľko, že smer, ktorým sa roztrhala obloha, nebude vhodným pre cisárovnú a jej budúceho maršala.

„Späť!“ rozkázala žena, ktorej prisahal verné služby až do smrti. Nakrátko zauvažoval, či by ho smrť tej prísahy nezbavila. Mohol by svoje služby ponúknuť niekomu silnejšiemu. Zahľadel sa na armádu rozostavenú za clonou z prachu.

Cisárovná ho štipla do ramena: „Musíme sa dostať z mesta. Späť! Splynieme s davom! Prebijeme sa odtiaľto! Inkvizítorka nám už v ceste stáť nebude,“ zdôraznila. Nepochybovala o tom, že maršal si zjedná poriadky s kýmkoľvek. Nebolo to ideálne riešenie, ale momentálne muselo stačiť.

Taran prerušil premýšľanie a znova poslúchol. Cisárovná sa už dostala aj z horšej šlamastiky, zasa jej uveril. Otočil sa čelom vzad a rozbehol sa ako o dušu spasenú k miestu, kde sa hromadil dav.

***

Ilia uháňala na stroji nabíjanom z vonkajších zdrojov. Do napredovania dávala všetku zákernosť, akej bola schopná, ráňala živé terče a ožívala. Jej plány ožívali spolu s ňou. Musí tú zákernú mrchu dostať skôr, ako unikne pomste.

Aj ju na okamih zaskočil obrovský výbuch. Zatriasol zemou a zväčšil trhlinu, ktorou sa ľudia pokúšali zabudnúť na svoju minulosť v slávnom meste. Zdesené výkriky však vystriedala nová vlna súbojov, ešte bezohľadnejšie odhodlanie nepočkať na to, čo bude nasledovať. Námestie sa stávalo nepriechodným.

Iba inkvizítorka sa k východu netlačila, mala iný cieľ. Stav jej vyhovoval. Vysušená múmia s pákou riadenia v kostnatej ruke sa zatvrdila, posledné trsy vlasov od nej odlietali ako padáčiky púpavy. Zamierila doprostred davu.

Poďte sem, ľudkovia, palivo sa zíde!

Práve si vyhliadla novú obeť, aby prekonala ďalšiu hŕbu tiel, keď sa z rozvíreného prachu vynorili dve hlavy, široké telo... len dve nohy. Rozpoznala Tarana s cisárovnou na rukách. Bežali jej oproti. Hnali sa jej v ústrety, akoby sami zatúžili naplniť svoj osud. Jej ruka sa z ovládania stiahla.

Taran zastal, cisárovná prižmúrila oči a zbadala kostru v kočiari smrti. Jediné, čo v nej ešte žilo, bola planúca zášť. Tak jej ju vrátila. Ich pohľady do seba narazili ako čepele smrtonosných zbraní.

Cisárovná nedala znať, že ju stav, v akom sa inkvizítorka nachádza, šokoval. Zároveň si uvedomila, že sa stretu s ňou nevyhne. A že sa mu ani vyhnúť nechce. Pokynula Taranovi, nech ju zloží na zem. Kolená sa jej na nepevnom povrchu podlomili, dávno necítila takú ostrú fyzickú bolesť. Na roztrasených nohách sa potom posúvala vpred. Zastala na tri siahy od stroja a mlčky pozorovala inkvizítorkinu tvár. Tvár bez svalov, na lebke obtiahnutej vyschnutou kožou a vražedný jas jej odhodlania, oživenej nenávisti.

Okamih sa rozložil na drobné čiastočky, v ktorých obe ženy narýchlo prehodnocovali svoje plány a možnosti. Vyrazili proti sebe takmer naraz.

Aj Taran pobehol, potiahol cisárovnú, hádam aby ju zadržal, a postavil sa pred ňu. Obetavo tasil zbraň.

Obetovať by sa mohol, súhlasila cisárovná.

Zvrtla sa, vytrhla mu meč z ruky, ani nevzdoroval. Švihla zbraňou ponad svoju hlavu, zároveň sa sklonila a uchopila rukoväť do oboch rúk. Hrkot mašiny sa znepokojivo približoval, hoci čas, akoby stál. Cisárovná sa nadýchla a prudko vrazila vernému maršalovi meč do hrude. Ostrie preniklo jeho odevom, pokožkou a skĺzlo po hrudnej kosti do brušnej dutiny. Taran zarazene zafučal a klesol na kolená, zaliala ho krv.

Zdochlina na lacrimaquine už vedela, že jej cieľ neunikne. Roztiahla stvrdnutú kožu okolo svojich úst do čohosi, čo chcelo byť úsmevom. Vtedy sa k nej cisárovná otočila tvárou a len stála. Aspoň naoko to vyzeralo, že odovzdane očakáva náraz. Ale ona vnímala mechastrom obklopený energiou. Kútikom oka jej neunikali podivné siluety, podobné ľudským. Nemali tváre, vôbec nič. A zacítila aj prítomnosť čarodejníka, jeho mágie.

„Spojte sa so mnou, maršal!“ skríkla myšlienkami do bolesťou a šokom stiahnutej tváre svojho služobníka. „Teraz potrebujem vašu mágiu. Potom sa o vás postarám!“

Lacrimaquina do nej narazila bodákom. Už sa znova spúšťal sací mechanizmus.

***

Cadus utekal, ale mŕtve telo mu stále častejšie vynechávalo kroky, takže padal a vstával. Azira ho sem-tam podoprela, inokedy zasa ignorovala.

Pôda sa pod nimi zatriasla, začuli detonáciu. V ušiach im zaľahlo, ich oči zastrela hmla vytvorená prachom a rozdrvenými skalami. Ľudské výkriky a stony zaplnili priestor. Cadus sa znova rozbehol, Azira za ním. Mág premýšľal, koľko energie bude na súboj s ľuďmi potrebovať. Alebo by mohol znovu vzlietnuť a preniesť sa za hradby... za tie kopy kamenia, ktoré boli hradbami, poopravil sa. Vytvárali bariéru, po ktorej sa plazili zúfalci túžiaci uniknúť svojmu osudu a po nich sa štverali zúfalci, ktorí svojmu osudu unikali.

Vtedy na okraji námestia zbadal hnusný stroj, viedla ho smrtka. Na zemi sa vo vlastnej krvi topil akýsi muž v uniforme cisárskeho vojska. A mladá žena visela nabodnutá na stroji. Práve tá žena ho čímsi nehmotným zaujala. Nebola úplná, čosi jej chýbalo. Cítil to, akoby z oboch strán sveta. Hneď pochopil koľká bije.

„Poďme!“ zrúkol na Aziru, ktorá sa váľala v prachu, lebo neustála otrasy pôdy pod nohami. „Poď! Splním ti všetko, o čom si snívala!“ uháňal ako vietor, ktorý mu svišťal útrobami. Narýchlo vymyslený plán potreboval dobrúsiť. Keď dobehol do dostatočnej vzdialenosti, plán ešte poupravil a doplnil. Žena existujúca medzi svetmi totiž dokázala čosi, o čo sa dosiaľ ani nepokúsil. A vnukla mu zaujímavú myšlienku. Že totiž zomierajúci, topiaci sa vo vlastnej krvi, by nemusel zomrieť definitívne. Veď si zatiaľ poriadne neužil!

Aj Azira zočila Íliu na lacrimaquine, skoro ju v tej drevitej tvári nespoznala. Konečne sa prestala vzpierať Cadusovmu ťahu a sama pobehla.

***

Taran az Lyssa, najmladší zo všetkých maršalov cisárskej výsosti, znovu uveril, že s cisárovnou má budúcnosť. Jeho tetovania ožili, rozžiarli sa, akoby sa nimi prelievala láva. Zreval a skrútil sa bolesťou. V sedemnástich odvrátil takmer prehranú bitku pri Sovasteli, zvíťazil pri Tom Averi, rieke Tiosel a pri Dalihore. Nepoložil ho na lopatky sternský ostreľovač, ani nedávna prehra. Rozhodol sa, že ani teraz sa nepoddá. Prekonal kŕče a uchopil energiu stromu, aby svoju mágiu pridal k cisárovnej.

Tá sa vytiahla z tela a poslala svoje vedomie do tela inkvizítorky riadiacej vražedný stroj.

Ilia nebola na taký zvrat udalostí pripravená. Nemala s potláčaním cudzieho vedomia žiadne skúsenosti, preto cisárovná ľahko zvíťazila.

No vládkyňu postihlo šokujúce prekvapenie: bolesť, slabosť, umieranie.

Nie, toto predsa nemôže byť pravda! Nezdochnem zúfalou snahou nepodľahnúť hlúpej mašine! Nezdochnem tu!

Bravúrne prebrala velenie.

Ilia sa v nej prikrčila a strácala. Bola zahnaná do posledného kútika svojej existencie, podliehala silnejšej vôli, ktorá ju pohlcovala.

Cisárovná ovládla stroj a sústredila sa na tie časti svojho vedomia, ktoré uviazli v podsvetí. Na boj o život potrebovala byť úplná. Hneď sa na ňu nalepili. Chniapali po nej, zneuctené a pošpinené, skoro ju stiahli za sebou do bahna čiernej hustej krvi. Dostala strach, že sa utopí. Možno uviazli na druhej strane, ale stále ich spájala tenká niť života, fyzickej existencie v ľudskom svete. Jej roztrojené vedomie sa zaseklo medzi svetmi ako kus syra v hrdle. Zatisla Iliu ešte hlbšie až na dno svojej prítomnosti a zaútočila v extáze privolania.

***

Cadus jej počínanie sledoval s obdivom. Prehodnotil priority, už vedel presne, čo chce. Zachrániť cisárovnú! Cisárovnú, ktorá roky unikala z tela do tela. Spoznal ju cez minulosť vďaka jej častiam, ktoré uviazli na druhej strane. V podstate boli príbuzní po krvi. Po tej hnusnej, plnej hniloby.

Vyslal k nej myšlienku s krátkou správou: Pomôžem ti! Ak ty pomôžeš mne.

Vnímala jeho slová, hoci sa s nepochopiteľnými silami preťahovala o svoju existenciu.

Chcem telo! znova na ňu zavolal. Jeho vedomie pulzovalo skazenou energiou, silnou, až závratne odpudivou. Pripomínala jej vlastnú rozpoltenosť a obavy.

Spoločne ťa vytiahneme zo zatratenia, pokračoval myšlienkami v jej hlave. Potom mi pomôžeš ovládnuť jeho telo.

Mala pocit, že sa zhovára s mužom, hoci netušila prečo. Jeho slová za sebou vliekli zvláštnu ozvenu, skôr šum s dlhým a nesúhlasným: „Niéééé!“

Povedal: Jeho telo? Čudovala sa tej požiadavke. Nebola si istá či ju chápe. O aké telo cudzí element stojí? Inkvizítorku si vybrala pre seba a možnosť kontinuity, ak sa raz bude znovu uchádzať o moc. Nemienila sa tej možnosti vzdať.

Ale on povedal, JEHO telo.

Rozhliadla sa. Neďaleko stroja stále oddane krvácal Taran. Strácal vedomie.

Vtedy pochopila.

Jeho telo! Chce jeho!

V duchu sa usmiala. Teda, keby sa myšlienky usmievať dokázali.

Silný spojenec by jej nebol na škodu. Zároveň by splnila sľub Taranovi a definitívne sa o neho postarala. Tajomstvo potláčania vedomí... toto chcel od nej neznámy. Zbaviť sa rozkladu a smrti! Pochopila, že mu má na výmenu čo ponúknuť.

Nasala okolitý éter. Veľmi silné, cudzie kúzlo sa k nej pridalo.

Jej vedomia sa kĺzali medzi svetmi, spolu ich uchopili a potiahli. Mágie oboch dimenzií do seba narazili, vytvárali výboje, iskrili. Podsvetie dusilo všetko, čo mu kládlo odpor. Cisárovná, Cadus aj Tieň sa zapierali.

Len inkvizítorka sa prijatiu ďalších častí cisárovnej bránila, bránila sa pustiť ich k sebe, hoci už sa ťahali von z červenosivej rieky zatratenia, z jediného zdroja svetla v temnom podsvetí, z rieky, ktorá tiekla vzduchom a bola krvou Praotca mnohého.

Cadus sa sústredil, až sa fyzické telo, ktoré dosiaľ používal, rozkladalo a rozpadalo, vzápätí tlelo a stravovali ho plamene zabudnutia.

Nenechaj ma tu! vrešťal Tieň, lebo jeho pôvodný svet bol až nepekne blízko a načahoval sa za ním. Bál sa ho.

Skapeš! bľačala do toho vzdorujúca Ília, svoj odpor sústredila do cisárovnej. Neopatrne prešla na stranu podsvetných síl a ťahala za ich koniec.

Lenže vedomia cisárovnej sa odhodlane spojili a odrazu boli silnejšie. Tieň a Cadus ich držali, ťahali, tlačili, posúvali. Podsvetie ich vydávilo a vypľulo v devastačnej spŕške. Cisárovná v poslednej chvíli stiahla všetky svoje časti k sebe a zároveň vykopla nehmotnú inkvizítorku.

Ília neskoro pochopila, čo sa deje. Prestala ťahať za podsvetné sily, ešte sa pokúsila prekĺznuť s ostatnými, proti ktorým dovtedy bojovala. Ale priechod vytvorený ich spoločnou mágiou sa zatvoril, a ona navždy uviazla na druhej strane. V nehostinnom červenom svete krvi a bolesti, piesní a vzývania, samoty a prázdnoty. Vo svete prekliatych bohov. Ešte dlho búšila do nepriechodnej membrány, vrhala sa do nej z celej sily, padala doudieraná vzdorom a znova vstávala. Odrazu si uvedomila, že ju obkolesili temné bytosti, pozorujú ju. Tečú im zelené sliny a sťahujú kruh, ktorý okolo nej vytvorili. Bytosti z mýtov a z nočných môr, o ktorých netušila, koľko je na nich pravdy. Mala zistiť, že veľa.

***

Cisárovnú výbušné zvítanie sa s ostatnými časťami vyhodilo z vraždeného sedadla lacrimaquiny. Stroj urobil vo vzduchu pár sált, odsávače aj gilfienské žiariče sa od neho odpútali a roztiahli sa, akoby boli krídla, ktoré mu chcú uľahčiť let. Pri dopadne sa takmer rozbil. Zapichol sa pritom hrotom do tvora, ktorý len vzdialene pripomínal človeka. Stoj slastne mľaskol a strávil cudziu krv. Tá sa okamžite premenila na energiu. Na silu, ktorá by trhala kamene, možno by premiestňovala kontinenty!

Cisárovná sa pozviechala, prebytky energie okolo nej šľahali ako blesky. Použila ich na ovládnutie tela bez svalov a vstala. Pristúpila k mašine, dotkla sa jej. Jemný mechanizmus zapriadol a čakal na jej magické rozkazy.

Éterom presýtené ovzdušie jej pomohlo uchopiť myšlienky. Bola vyváľaná v prachu, stála v tele bývalej inkvizítorky vysušenom na kosť, bezzubom a úbohom. Nevzdávala sa. Odrazu poznala také zaklínadlá, ktoré naháňali hrôzu. Nabíjala sa nimi. Napĺňala sa, menila sa. Časti, ktoré boli bez rúk, ruky získali, častiam bez nôh dorástli nohy. V podsvetí im vypichli oči a prebodli uši, aby nevideli ani nepočuli. Vyrezali im jazyk a zašili pery, aby ich nárek nerušil podsvetné hodovanie. Ona ich vyliečila. Obnovila pritom aj telo, ktoré malo jej vedomia niesť. Napúšťalo sa šťavami. Telo bývalej inkvizítorky, ktorému Mechaskelet rozsekol chrbát, prebodol stehno, pripravil ho o ucho. Keby niekto jej obnovu sledoval, pozoroval by zázračné vzdúvanie sa jej pokožky, narovnávanie sa pokrútených údov, zrýchlený rast vlasov. Lenže dav si ju nevšímal. Každý bol zahľadený na svoj jediný pokus opustiť zdochnuté mesto, dostať sa z bahna skazy. Preto mal zázrak znovuzrodenia jediného svedka. Dvojjediného.

Teraz ja! kričal na ňu Cadus s Tieňom ako jeden.

Azira však ničomu nerozumela. Zrejme aj predtým už kričala na Íliu, utekala k nej. Stále si myslela, že skutočne vidí inkvizítorku a zadúfala v znovuzjednotenie Bratstva obrody. Nevnímala boj s podsvetím. Pozorovala iba nasledujúci výboj, ktorý ju po množstve predošlých výbuchov ničím neprekvapil. Stroj s telom inkvizítorky sa vzniesol do vzduchu, tam sa od seba odlepili. Telo žuchlo do prachu. Keď vstávalo, pulzujúca energia ho zahalila do svetla. A z toho svetla vystúpila Ilia, akú poznala od začiatku, mladá a dravá bojovníčka.

Bývala inkvizítorka, v skutočnosti cisárovná, si ju nevšímala. Načiahla sa po ešte nevyliahnutom semene visiacom z konára stromu, vylúpla z neho obrovský plod s hustou červenočiernou hmotou v priesvitnej membráne a zhodila ho na zem. Azira netušila, aký má počínanie jej priateľky význam. Krátko zaváhala, potom sa k nej pridala. Desiatky bobúľ veľkých ako človek zbierali obe ženy spolu. Odťahovali ich k vraždenému stroju a vyrábali z nich éter. Hromadil sa okolo nich.

Cisárovná ho využívala na sebecké nabíjanie sa a dopĺňanie. Mocnela.

Chcem to telo! hučal jej v hlave Cadus.

Mlčky pokračovala v znášaní semien. Rozhodla sa nadobro skoncovať s odporným stromom, možným zdrojom nákazy, nechceným priechodom medzi svetmi.

Nikdy viac! prisahala si.

Teraz už podsvetiu rozumela. A pochopila, ako ho má zničiť. Silou mágie a vôle obrátila lacrimaqiunu proti bytosti, ktorá sa zrodila zo stromu. Vedela, čo na boj s ním potrebuje a v akom poradí.

Nezabúdam oceňovať svojich spojencov! prehovorila konečne ku Cadusovi, ale nie nahlas. Spokojne si vydýchol, lebo už nevládal existovať ani teoreticky.

Namierila zaklínadlo na maršala Tarana, schúleného do klbka. Jeho zásluhy neboli zanedbateľné. Správne však prehodnotila, koho bude v budúcnosti potrebovať a Cadusa s Tieňom svojou mocou vrhla do mužského tela s ryšavými vlasmi.

Taran zareval, Cadusovo staré telo sa definitívne rozsypalo na prach.

Azira zastala. Neveriacky civela na miesto, kde sa vytvorila kôpka, ktorú vietor rozfúkaval po okolí. V tej istej chvíli sa jej od chrbta ozval hlas. Obzrela sa.

„Tu som!“ zakričal Taran az Lyssa.

Obe ženy hľadeli jeho smerom. Heptaznaky vyryté do jeho kože, pôvodne vydávané za tetovanie, ožili. Ale nielen heptaznaky, ožil on celý. Vyskočil na nohy, akoby nemal v útrobách zabodnuté ostrie meča. Telo nevysokého mladíka, škuľavého maršála s ohnivými vlasmi, podskočilo od radosti. Vzduch okolo neho sa zachvel.

Maršal zaškúlil k rukoväti trčiacej zo jeho hrude, uchopil ju obomi rukami a preklínajúc všetkých bohov, pod aj nadsvetných, ju ťahal zo seba von. Inkvizítorka sa mu vrhla na pomoc. Zarazená Azira teda nechala semená semenami a pričinila sa tiež. Taran meč odhodil, siahol na éter voľne sa prevaľujúci v ovzduší, zamrvil perami a rana v jeho novom tele sa uzavrela. Narovnal sa a uškrnul sa na zarazenú Aziru.

„Teraz nájdeme ten hostinec,“ žmurkol. „Bude bžunda!“ zarehotal sa.

Šokovaná Azira nemo vyvaľovala oči farby bezmračnej oblohy. Pomaly jej dochádzali súvislosti, no stále akoby neuverila náhlej zmene, ktorá sa s jej súputníkom z posledných dní udiala. Zmene k lepšiemu, poznamenala si pre seba.

„Sľúbila som mu pomoc,“ potvrdila jej predpoklady cisárovná a vrátila sa k stroju. „So stromom definitívne skoncujeme,“ prezradila nabodávajúc ďalší takmer prasknutý plod.

„Definitívne!“ súhlasil s ňou Cadus s Tieňom, obaja v tele maršala Tarana. Vstali, plesli Aziru po veľkom zadku a pridali sa k cisárovnej. Nové časy vyžadovali nové spojenectvá.

Spoločne ovládli stroj a éter zbierali na rozhodujúce kúzlo. Potom všetci traja, tí fyzicky prítomní, vytvorili kruh. Cadus v tele Tarana, cisárovná v tele Ilie a Azira spojili ruky.

„Počkaj!“ zadržal odhodlanie cisárovnej Cadus. „Rozmetá nás to na prach,“ varoval ju.

„Nerozmetá!“ uškrnula sa. „Časť energie si zoberieš na zaklínadlo tlakovej vlny a odstrelíš nás z dosahu.“ Vôbec ju netrápilo, že výbuch strávi všetky životy, ktoré za hradbami večného mesta uviaznu.

Cadus prikývol, Azira mlčky premýšľala. Cítila, že nie všetkému rozumie. Ale dobre chápala aj to, že nemá na výber a bude lepšie zotrvať na strane víťaza.

Na vojenskú smerovanú explóziu by bolo potrebné niekoľko mágov s augmentátormi a litrami éteru... Cisárovná si ešte pred pár mesiacmi najala Efirima, teraz bola odhodlaná všetkých efirimov zničiť. Slová zaklínadla jej samé prichádzali na rozum. Spomínala si na ne tými časťami vedomia, ktoré stáročia trpeli v ríši prekliatych. Kruh sa zapálil magickým plameňom, prehorela ním mohutná vlna energie. Stravovala čerstvú krv, obaja mágovia ju vzápätí dopĺňali. Len Azira skutočne trpela, hoci ju chránili. Vlna sa zdvihla do hrozivej výšky, ľudia, ktorí sa hrnuli z dožívajúceho mesta, sa pustili do ešte horúčkovitej činnosti. Bola zbytočná. Ohnivá stena ich spláchla ako povodeň a znova sa zdvihla k nebu. Tam sa roztrhla na množstvo iskier, pokrývali plochu mesta ako plachta. Prelievala sa nimi, pôsobila ako hladina jazera, na ktorej sa vytvárali kruhy. Pálila všetko, čo jej stálo v ceste.

Vtedy už Cadus použil svoje povestné: „Skap, ty neprirodzená burina!“ a vymrštil sa s obomi ženami čo najďalej. Bez smeru, len tak. Nemieril. Potreboval uniknúť z mesta, preč od ničivej vlny, ktorá pohltila strom, zničila domy, hradby, všetko živé aj neživé. Roztavila skaly, piesok, prach a zliala ich so súvislej sklovitej vrstvy.

Drobné čiastočky popola dlho dopadali na sklo, na ktorom sa odrážala bezmračná obloha.

***

Za hradbami mesta miest v úžase postávali velitelia spojeneckých armád a pozorovali ohromný zážitok. Az Lima a az Teuten na koňoch, Rungpa Hanze Chzin, korunný princ Sternu, stále na mostíku krížnika. Obrovská strecha z prachu na okamih zahalila Astarion, hlavné mesto Asaarskej ríše, potom sa zosypala vo vločkách neprirodzeného snehu, ktorý im prečistil výhľad. Planina pred ich zrakmi vôbec nenaznačovala, že ešte pred chvíľou stálo pred nimi mesto. Kúzlo kúziel ho vymazalo z mapy sveta. Dobíjacie stroje zastali, armády, ktorých predné šíky stiahlo do hlbín zabudnutia, zastali tiež.

Kúzlo kúziel.

Jeho zázračná moc zrušila aj vratké zväzky. Nedávnych spojencov čakal boj o moc. Boj o nadvládu. Na život a na smrť.

***

Mechastrom zmizol spolu so semenami, pohltil ich magický oheň. Len vietor ovzduším roznášal zrnká prachu a drobných skál. Jedna sa v púšti kdesi na severe zavŕtala do zeme. Niesla semienko veľkosti slepačieho vajca tmavozlatavej farby.

***

„Kde to sme?“ prvá sa napodiv spamätala Azira, kúzla oboch silných mágov ju dostatočne ochránili pred nebezpečenstvom. Hoci spadla na tvrdú prašnú zem, rýchlo sa prebrala k vedomiu.

Cadus sa nadýchol, cisárovná sa rozhliadla a jej ústa sa natiahli do škodoradostného úsmevu.

„Armády armád sú teraz na mieste, kde býval Astarion. Tisíce míľ odtiaľto, za morom. Tamto je palác so znakom bieleho a čierneho slnka. Stern. Proti nám jeho stráže nemajú žiadnu šancu.“