Prekliati bohovia V. - Cisár nie je nahý

Už piaty diel Prekliatych bohov! Ako dopadne Cisárovná, Cadus, vrchný inkvizítor az Grúl, maršál az Lyss, efirimský Stopár a ďalší hrdinovia hrajúci nebezpečnú šachovú partiu o moc, svoje životy a osud celého sveta?
Filmová história scifi
Predchádzajúce časti:
***
(Noc pred korunováciou )
„Do Moriinho krvavého zadku… “ zahromžil Cadus a oblizol si popraskané pery. Sušilo ho. Dal by si za krčah čerstvej krvi. Ale kde tu vziať krv? Kanibalizovať na sebe nemá zmysel. Nohy sa mu unavene prepletali, akoby ich mal z brečtanu. Zastavil sa, oprel svoju vetchú váhu o palicu. Bol ustatý. Vytvárať magické tienenie je vyčerpávajúce. Zadíval sa do diaľky. V temnote noci žiarilo mesto.
Astarion!
Starký, neviem, či toto je fakt dobrý nápad, zaševelil mu do uší Tieň.
„Teraz si múdry ako grafogram! Sám si tvrdil, že pod lampou je najväčší tieň,“ vyčítal mu, „že sama Prozreteľnosť ti našepkala, aby sme šli do hlavného mesta ríše. A navyše, keby si na niečo bol, pomáhal by si mi pri magickom maskovaní. Na čo si, do psej matere, Tieň?! Tieň, čo ani tieniť nevie! Zatiaľ si mi na úplné hovno!“
Ako si čľupol do magickej stoky, je s tebou na nevydržanie, šepotal ďalej Tieň a bol by aj zaškrípal zubami, keby nejaké mal. No vedel, že nemá inú možnosť, len starca nasledovať.
Cadus sa zhlboka nadýchol: „Staň sa vôľa moja...“ a krívajúc vydal sa k mestu.
***
Stál ako stĺp. Oči zavreté, rukami akoby objímal svet. Nie, on ho neobjímal. Znásilňoval ho! Vlny mágie sa od neho šírili v kruhoch. Ako keď hodí do jazera skalu. Čakal. Malé porušenia magických kruhov si nevšímal. Cielil na niečo väčšie.
Nič.
Necítil žiadne narušenie vĺn. Žiadnu väčšiu disrupciu. Nechcel si priznať, že stratil stopu. On – Stopár. Nevzdá sa. Pokiaľ s ním má otvorený účet. Potrebuje semeno Stromu bolesti. Vie, kto ho má, ale teraz nevie, kde je. No nevzdá sa.
***
Mág si spakruky utrel zakrvavenú hubu. Vstal a podišiel k ďalšiemu bezduchému telu. Mŕtvoly na chodníku voňali čerstvou smrťou. Krv v nich ešte nestihla zatuhnúť. Nahryzol krk a šťastne mľaskavo sal. Keď vysal tretieho mŕtveho, začala sa mu motať hlava.
Starec, už dosť, lebo budeš ako vecheť, upozornil ho Tieň, nevšimol si si, že títo nadmieru spoločensky unavení muži opustili neďaleký masthaus?
Cadus výnimočne poslúchol a tackavo sa odobral hlbšie do mesta, aby našiel úkryt a mohol si aspoň chvíľu pospať. Celému rozjarenému sa mu v mysli premietli minulé hodiny...
V noci z posledných síl dorazil do hlavného mesta. Brány boli už zatvorené, preliezť hradby ho stálo aj zvyšok magických síl, keďže stále musel svoju prítomnosť tieniť pred tým, kto mu bol na stope. Netušil, že ho v hlavnom meste bude čakať takáto hostina. Pod rúškom tmy odpozoroval akýsi súboj medzi ženou a niečím, čo nevedel presne určiť. Nerozumel tomu. Mladá žena odpadla. Už to chcel využiť, opustiť svoj úkryt a vysať ju dosucha. Keď v tom ho v mysli zastavil jeho Tieň... Do ulice vpadli maskované postavy a ženu odniesli. Zanadával, no prv než nadávanie ustalo, zjavila sa v uličke nejaká skupinka veselo debatujúcich ľudí. Splietali niečo o korunovácii a zázračnom stroji – Machinostre... Rozjarení ľudia narazili však na inú skupinu, ktorí rozjarení neboli vôbec. A než by človek povedal švec, tak veselí unavení ľudia zatrepali krpcami...
Cadus sa dotackal k nejakej stajni. Nenápadne nazrel dovnútra. Vzduch čistý, hoci smradľavý. Nestihol sa ani poriadne zahrabať do slamy, keď si jeho telo vzal tvrdý spánok. Tieň mu ešte chcel zdôrazniť, aby nepoľavil v magickom maskovaní, no jeho slová narazili na opitosťou hluché uši.
***
„Rušte moje kruhy, rušte moje kruhy...“ mrmlal si extaticky stopár a krúžil rukami. Zrazu ustrnul v pohybe. Pustinou sa rozľahol jeho šialený smiech.
Och, áno... čupol si, mysľou mu preblesklo zaklínadlo a už sa niesol na sokolích krídlach k miestu čnejúcemu ako ostrov, o ktorý sa rozrážali vlny jeho magického kruhomora.
Keď letel ponad šíre stepi, všimol si kúdoly prachu. Ostrý zrak dravca uvidel na tisíce jazdcov cválajúcich rovnakým smerom, akým letel on.
(Ráno v deň korunovácie)
Vojak sa unavene vracal zo stojky. Dnes od rána v meste vládlo čisté peklo. Stáť pri bráne, práve keď ju otvárajú, a šacovať prichádzajúce davy v deň korunovácie dá zabrať. Teraz má len pár hodín na oddych a potom sa musí opäť hlásiť závodčiemu. Veliteľ vrchnej stráže zvýšil pohotovosť a potrebuje v meste každého muža. Strážny vošiel do opusteného dvora malého baraku, kde mal zahájiť odpočinok. Na moment zastal. Premkla ho nejaká nekalá predtucha. Čosi sa chystá. Ale, čo je obyčajného vojaka do toho? Len si urobiť svoje a mať pokoj. Myšlienky mu preťalo ostré zahvízdanie. Rýchlo vyvrátil hlavu dohora.
Sokol?!
Prv ako stihol zareagovať, dravec sa spustil strmhlav na neho. Reflexy po nočnej službe a náročnom skorom ráne trpeli nedostatkom spánku a než sa ruky zdvihli k obrane, sokolie pazúry sa zasekli hlboko do vojakovej tváre. Vták dopadol na obeť a razom zmenil tvar. Už to nebol sokolík.
Stopár si spokojne nasadil novú tvár. Pozrel na mŕtve telo, pokýval hlavou a vypustil svoje pavúčiky, nech sa nakŕmia. Zaslúžia si odmenu, čochvíľa ich bude znova potrebovať.
***
Námestie sa zaplnilo masami zvedavcov. Tlačili sa na seba, natŕčali hlavy. Deti sedeli rodičom na pleciach. Korunovácia je výnimočná udalosť. Použitie Machinostry tiež. No kombinácia týchto dvoch udalostí sa udeje zriedkavejšie než zriedka.
Čo ten vrchný inkvizítor zdržuje? Načo toľko vypráva? Koho to zaujíma? Chceme krv! Chceme vidieť smrť. Chceme ... chceme... kričali unisono mysle v hlavách plebsu.
Stráže postávali v pravidelných rozstupoch na okrajoch námestia. Ich sily sa koncentrovali hlavne na dvoch miestach: v okolí balkóna, kde ľapelo na tróne chlapča, budúci cisár, a hneď pod terasu, tam trónila Machinostra. Okolo nej sa hemžili inkvizítori. Dav jasavým nadšením prekričal monológ inkvizítora, keď ku stroju priviedli nastávajúcich darcov krvi. Az Grúl trpezlivo počkal, ukázal pažou na nešťastnú sedmičku a uznanlivo chválil ich dobrovoľnú obetu. Sedem statočných odovzdane čakalo. Chúlostivé partie im zakrývali kúsky spodného oblečenia. Ináč boli odetí len vo vlastnej koži, o ktorú čoskoro prídu.
Az Grúl konečne dokončil dlhú reč. Diváci súhlasne zahučali. Náhle sa však námestie ponorilo do ticha. Niekto v dave sa odvážil zakašľať. Vietor sa hral s vlasmi budúcich obetovaných a pohvizdoval im na rozlúčku do uší.
Muž v mechaskelete podišiel na okraj balkóna, bližšie k davu. Zaňho sa postavil maršal Taran az Lyss. Vrchný inkvizítor pokynul smerom k budúcemu cisárovi. Chlapček vstal z trónu a váhavo prišiel k mužom. Ďalšie dve deti priniesli insígnie ríše: cisársku korunu a žezlo. Vrchný inkvizítor si spolu s maršalom pred chlapčaťom teatrálne pokľakli. No len na chvíľku. Potom sa postavili a pre zmenu si pred nimi čupol chlapec. Az Grúl prevzal od cisárových súrodencov korunu a položil ju na chlapcovu hlavu.
Dav opäť zajasal.
Cisárstvo má opäť cisára! Nech žije cisár! Bohom sláva! Nech žije az Grúl! Nech žije cisár!
Bum – bum – bum – zaduneli bubny do skandovania v trojštvrťovom takte.
Darcovia za asistencie inkvizítorov pristúpili k žliabkom Machinostry. Napätie sa dalo žmýkať ako mokrá košeľa. Az Grúl sa v mechaskelete potil ako sviňa. Chytil chlapca – cisára za ruku a spoločne zdvihli svoje paže k nebu. Ak by pot nestekal inkvizítorovi do očí a neštípal mu zrak, určite by si všimol, že nebo v diaľke pred mestom sa začalo špiniť oblakmi. Oblakmi prachu.
„Nie som dobrý človek,“ povedala si pre seba Ilia a vytrela si zdravou rukou z očí slzy. Na balkóne jej synček pozeral tupo pred seba a čakal so zdvihnutou pažou. Pripomínal bábku v honosných šatách. Bábku, ktorou hýbe niekto iný. Ilia sa obzrela na miesto, kde naposledy videla Torna. Nebol tam. Zrakom prechádzala dav, či nezazrie Aziru. Do zorného poľa jej vpadol vojak, ktorý nenápadne opustil svoj post a predieral sa pomedzi dav smerom k Machinostre. Spozornela.
Dívala sa, ako vojak stál pred Machinostrou a nenápadne zamával rukami. Akoby k stroju vysypal z rukávov nejaké drobné smeti. Hýbajúce sa smeti. Rana na tvári ju zaštípala, inštinktívne sa jej dotkla zdravou rukou.
Dav stále nadšene prevolával na slávu cisárovi a inkvizícii.
Niečo nie je v poriadku?! Prebleslo jej mysľou. Predsa teraz – v tento moment, malo Bratstvo Obrody zaútočiť. Predtým ako obetujú siedmich. Sama predsa nemôže. To sa nebude dať. Kam sa všetci podeli? Obrátila svoj zrak k balkónu.
Paže cisára a vrchného inkvizítora razom klesli. Dav stíchol a stovky očí preleteli pohľadom ku krvavému stroju. Sedem hrdiel sa naraz rozškľabilo úsmevom smrti. Krv vychrstla do žliabkov a vzduch sa naplnil nielen železitým pachom, ale i chrčaním a čľapkavým staccatom, ako životodarná tekutina dopadla na kovové žľaby. Pomocníci držali spasticky sa natriasajúce telá, ktoré jedno za druhým ochabovali. Machinostra nedočkavo chlípala krv. Námestím sa rozľahlo ťaživé zabručanie stroja. Dlhé, hladné, vábivé... volanie. Volanie po mágii. Machinostra kričala po semene Stromu bolesti. No týmto volaním narážala na všetko magické okolo seba.
Čas sa zastavil! Pre obyčajných ľudí. Pre ľudí bez mágie ostal na pár nádychov stáť. V tých nádychoch sa udialo viac vecí súčasne:
Ilia sa zmätene pozerala na skamenený dav. Na živé sochy okolo seba. Sama nemohla prinútiť telo k pohybu. Okrem svojich očí. Posledné kvapky éteru v jej ampulke zovreli a nahromadeným magickým plynom ampulka vybuchla.
Hlboký hlas Machinostry vŕzgal vzduchom a odhaľoval ostrovčeky magickej moci, ktoré sýtili jej hlad.
Maršalovi az Lyss ožili tetovania... akoby mu do každého z nich naliali roztavené železo. Zreval bolesťou. Padol horeznak a skrúcal sa na podlahe. Latentná mágia sa preberala z kómy.
Az Grúlov mechaskelet sa otriasal v nárazoch moci, jeho telom vo vnútri hádzalo ako handrovou bábikou.
Tajomný vojak preletel vzduchom až na balkón a vrhol sa na cisárčiatko, chvíľu s ním akoby zápasil, no napokon sa prisal k detským perám.
Ilia chcela zakričať, ale nedokázala ani len otvoriť ústa, nieto vydať zo seba hlásku. Stala sa nemou svedkyňou diania. Oči jej periférne krúžili, či si niekto všimol atak vojaka na cisára. Nik nezareagoval. Sochy. Vrchným inkvizítorom mykalo ako v padúcnici. Maršal razom zmizol v balkóna, akoby sa prepadol.
Mŕtvola vojaka spadla z balkóna.
Cadus zahrabaný v slame maštale, kde dospával opicu, razom vytriezvel, mrmlal zaklínadlá a kŕčovito v rukách zvieral tancujúce semeno.
Jeho Tieň vybledol.
Cisárovná vo zvyšných deťoch kvílila. Časť jej vedomia bola vytlačená z práve korunovaného cisára iným mocným vedomím.
Tvorca, Prvý medzi Bohmi sa definitívne prebudil. Jeden, ktorý je mnohým sa vybral hľadať svoje časti.
... Ľudia na námestí sa nadýchli a čas sa opäť rozbehol.
Cisár chytil az Grúla za rozklepanú ruku a stlačil ju tak mocne až rukavica mechaskeletu zavŕzgala.
„Pri Moriiných kostiach, čo to bolo?“ zasyčal maršal az Lyss, zviechajúc sa zo zeme. Z oblečenia sa mu dymilo.
„Niečo sa stalo!“ omámene skonštatoval rozhrkaný vrchný inkvizítor a neveriacky si obzeral chlapča-cisára.
„Vieme, kde je semeno?“ vyzvedal spamätávajúci sa maršal.
Chlapec na neho pozrel a tenko vypískol: „Vieme!“
***
Je mi zle, starec, príšerne zle! nariekal Tieň.
„Kurvisko tam, jebem ti mater!“ hromžil mág, zvierajúc už pokojné semeno stromu v rukách. „Čo to bolo?“
Nevieeeeem, je mi zleeee!“ zareval mu v duchu Tieň.
„Nerev! Ako môže byť Tieňu zle?“
Neviem, strácam silu, bledneeem, hučalo mágovi v ušiach.
„Čože? Bledneš?“ divil sa, schoval semeno do torby a jej remence si opásal okolo tela. Posadil sa, oprel o trám a poškrabal sa po riedkych rozstrapatených škutách, plných slamy a konského trusu. Díval sa na Tieň: „Si veru nejaký pobledlý, kamarát.“
Ach, zaúpel Tieň, Otec?! Otec sa prebudil... počujem ho. Je veľmi ďaleko. Volá, volá ma...
„Aký otec? Ty máš otca?“
Cadus, ty si tĺk. Každý máme predsa otca, len nie všetci ho poznáme.
Mág zrakom prevŕtaval svoj Tieň: „Otcatvojho! To máš pravdu... Vravíš Otec? Ale to by znamenalo... No doriti! Poď sem! Schovám ťa.“
Kam?
Zaševelil zopár zaklínadiel: „Sem!“ otvoril gamby, „alebo sem?“ pleskol si po riti a nahlas sa zasmial.
Ty si ale... a radšej rýchlo vkĺzol do úst.
Cadus nahlas odgrgol a spustil: „Musíme z mesta rýchlo zdúchnuť. Mal si pravdu, nebol to dobrý nápad sem ísť, sama Prozreteľnosť nás akosi oklamala...“ hútal. Uvedomil si, že na magické tienenie v spánku úplne zabudol. Osudová chyba! Teraz je neskoro. No napriek tomu ho zúfalo vykúzlil. Skontroloval zásoby éteru. Zaďakoval mocnostiam za udržiavanie alkoholizmu v spoločnosti. Napokon si oprášil svoje vetché oblečenie a krivkal do časti stajne, kde boli kone.
***
„Vaša Výsosť, ste to vy?“ prihovoril sa nezvyčajne nesmelo az Grúl cisárovi, keď vošli do komnát paláca. Z námestia doliehali ovácie. Ľuďom sa akosi nechcelo ho vyprázdniť.
„A kto ako by to mal byť, vy plechová nádhera?“ vypísklo chlapča. Určite chcú preveriť, či som stále cisárovná. Len keby som vedel, ako sa správala tá suka v tomto dieťati. Budem musieť improvizovať. „Maršal, zavolajte mojich súrodencov! Nevšimli ste si, ako sa po korunovácii záhadne vytratili? Priveďte mi všetkých! Ihneď!“
„Ako si prajete, Vaše Blahorodie,“ uklonil sa maršal. Inkvizítor chcel odísť s ním. Ale chlapča pokynulo dvom mlynčekom na mäso v červených brneniach a tí mu zastúpili cestu.
„Kamže kam, drahý inkvizítor?“
„Ehm, nikam, nevedel som, že ma teraz budete potrebovať?“
„Teraz sa už odo mňa len tak nepohnete!“ zasmialo sa chlapča. Privolalo jedného gardistu. Opacha v železe sa naklonila k drobnej postave a pozorne načúvala, potom sa vykradla za maršalom.
„Len čo si to vybavím so súrodencami, ideme po vajce!“
„Vajce?! Ach, myslíte semeno Stromu bolesti? Moji inkvizítori ešte vyhodnocujú, ako dopadlo použitie Machinostry...“
„Netreba, viem, kde je!“
***
„Maršal, stala sa hrozná vec!“ začalo dievčatko, len čo veliteľ vojska zhromaždil deti v jednej z miestností. No zhromaždil, skôr si ho vyhľadali samé.
„Čo sa stalo? Vaša Výsosť?!“ zastrihal az Lyss ušami.
„Cisár už k nám nepatrí...“ odvetilo druhé dieťa.
„Nie je ja!“ pridalo sa tretie, „musíme sa ho zbaviť! Hneď!“ dodalo.
Maršalove oči v pomykove driblovali medzi deťmi a ostali visieť na poslednom štvrtom.
„Áno!“ duplo rozhodne nôžkou.
Dvere na miestnosti sa razom otvorili a dovnútra vpadli členovia cisárskej gardy v červených brneniach. Behom pár okamihov pochytali všetky deti a nakoniec dvaja z nich podišli k maršalovi.
„Akým právom? Som maršal Taran az Lyss! A toto sú... a toto je...“
Jeden z gardistov si priložil na pery prst a elegantne naznačil druhou rukou, aby šiel s nimi.
***
„Vaša Inkvizítorská Svätosť, dajte ihneď rozkaz na uzavretie mestských brán, Všetkých. A strojnásobte stráže!“ pochodovalo chlapča popred trón, „ako som povedal, semeno je v meste! A za polhodinu mi zvolajte kráľovskú, ehm, cisársku radu!“
„Ale, Vaša Výsosť...“
„Ale?“
„Za tak krátky čas! Neviem, či ich všetkých dám dokopy!“
„Použite mágiu. Éteru máte dosť!“
„Ale inkvizícia je predsa proti používaniu mágie.“
„No nehovorte! Takže ich prosím zvolajte ihneď!“ vpil sa cisár inkvizítorovi do očí.
Ten pohľad akoby az Grúl už niekde videl. Ale kde? Niečo nie je v poriadku?!
Radšej sa uklonil a odišiel odovzdať rozkazy ďalej.
***
Ilia treskla dverami až skoro vyskočili z pántov. Rýchlo sa blížila k Azire a Tornovi. Stáli pri stole spolu s ďalšími z bratstva. Tichý rozhovor nadobro ustal. Všetky oči v podzemnej miestnosti, kde sa tajne schádzali, sa upäli na ňu. Emócie z nej sálali ako slnce na nebi.
„Ilia, zachovaj pokoj a rozvahu,“ ticho sa jej prihovorila Azira.
Bývalá inkvizítorka prežrela slová, nadýchla sa: „Prečo?“
„Ty si videla, čo sa stalo na námestí?!“
Po chvíli prikývla. Bezmocne sa rozplakala. Medzi vzlykmi jej uniklo: „Ďakujem...“ ďakovala, že Bratstvo nezabilo jej jediného syna. I keď v hĺbke svojho srdca pochybovala, že je to stále jej syn. Po tom, čo videla a čo sa jej zahmlene vybavovalo v pamäti.
Azira k nej podišla, objala ju a šepkala: „Počkáme, ako sa situácia vyvinie, počkáme a uvidíme... Teraz rozprávaj, čo si videla, lebo my sa na nič nepamätáme...“
***
Cadus nadával hneď, ako na ukradnutom koňovi prešiel pár siah. Na zuby mu veru nepozrel. Asi mal. Čo si čorkol takúto kaliku? Veď tá paripa kríva horšie než on. Druhé neblahé prekvapenie ho čakalo pri východnej bráne. Ľudí sa to zhromaždilo, akoby niečo rozdávali zadarmo. Z konského chrbta mal na zavretú bránu aspoň lepší výhľad.
Zaklial, až mu sliny vyleteli z popraskaných pier. Ako sa teraz dostane z Astarionu? Určite zavreli aj ostatné brány. Vedia, že je tu! Vedia, že semeno Stromu je tu! Pri východnej bráne a miestnych kasárňach boli umiestnené hangáre pre vzducholode. Krátko sa zamyslel. To je bláznovstvo, krútil hlavou sám pre seba. Druhá možnosť by bola počkať do noci a potme preliezť hradby, ale má toľko času? Čo ak sa mu to bláznivé semeno znova roztancuje? Musí sa stratiť v meste, aspoň zatiaľ. A dozvedieť sa, čo sa stalo. Kde sa to najlepšie dozvie? Bude to chcieť nájsť nejaký bohmi zabudnutý hostinec. Zviezol sa zo sedla, nechal koňa koňom a stratil sa v tlačenici.
***
Na schodoch zavzdychali ľahké kroky.
Deti uväznené v animátorovej dielni ako na povel zdvihli zrak.
Cisár pomaly docupital zo schodov až pred nich, nebadane sa uklonil: „Sestry a bratia, som rád, že vás vidím. Takto všetkých pokope. Čochvíľa sa zíde cisárska rada a ja by som rád vedel, čo a ako, takže pristúpime k výsluchu, teda rozhovoru...“ pokynul a z tieňa vystúpil animátor az Zaaz.
Oči detí kričali strachom omnoho skôr ako ich ústa, keď videli, ako si az Zaaz pripravuje náčinie, ktoré by malo dopomôcť k úprimnému vyjadrovaniu sa.
„Sestry a bratia,“ pokračoval cisár sledujúc animátorove prípravy a kútikom oka reakcie súrodencov. Zrazu stíchol, no jeho hlas im pokračoval v hlavách: Cisárovná nesúper so mnou. Nemáš najmenšiu šancu. Podriaď sa mojej vôli. A dovolím tvojmu vedomiu pretrvať v deťoch tak dlho, ako dlho budeš spolupracovať. Ináč ťa vytlačím, ako som ťa pri korunovácii vytlačil z tohto chlapca. Tvoje vedomie sa stratí, ak nebude mať, kde bývať. Rozplynieš sa ako prd. Nezostane po tebe ani smrad. Rozumieš?
Az Zaaz dokončil nahrievanie ihiel, dve z nich vzal a priblížil sa k dievčatku, ktorému sa pri pohľade na rozžeravené špičky strachom rozšírili zreničky. Cisár ho nakrátko pohybom rúčky zastavil. Animátor ustrnul.
No tak?!
Kto si? zašepkala cisárovná.
To nie je podstatné... odvrkol cisár.
Pre mňa áno. Ak mám s tebou spolupracovať, musím vedieť, kto si a aké sú tvoje úmysly...
Nie si v pozícii klásť si podmienky, skonštatoval panovník, takže...
Nemyslím si. Mocný mág, nevieš toho ešte mnoho, ak aj vypudíš moje vedomie z týchto štyroch, rozhodne to nebude stačiť, aby si ma zahubil...
Aha, takže je vás viac, zabrnkal si po perách.
Nechci ma – nás za nepriateľa, ale za spojenca, pokračovala.
Animátor čakal, hroty ihiel chladli. Napokon sa cisár otočil k nemu: „Myslím, že to nebude potrebné...“
Az Zaaz, ako sa objavil, tak zmizol v tieni dielne.
Dobre, počúvam... otočilo sa cisárčiatko k deťom a privrelo oči.
***
„Vaša Výsosť,“ uklonil sa az Grúl pred cisárom, štyria gardisti stáli po stranách mladého panovníka.
„Zišli sa?“
„Áno, ale ešte nám chýba maršal az Teutena, väčšina hláv významných rodov je už v sále: az Veressun, az Algram, az Seduun, az Ittian...“
„Výborne, Vaša Svätosť, predpokladám, že ich vernosť ríši je preverená inkvizíciou?“
„Samozrejme, ehm, čo máme spraviť s maršalom az Lyssom?“
„Taran az Lyss je mág!“ povedal, akoby ledabolo cisár a pozoroval reakciu inkvizítora. „Vedeli ste o tom?“
Muž v mechaskelete sa zaošíval a po chvíli pritakal: „Áno, vedel.“
„Som rád, že mi neklamete. Osobne sa s az Lyssom porozprávam, len čo vybavíme iné záležitosti. Nech zatiaľ jeho povinnosti prevezme ad interim maršál az Teutena, keď dorazí...“
„Ako si želáte. Ehm, ideme zasadať? Kde sú vaši súrodenci?“ opáčil az Grúl.
„Do toho vás nič. Vystačím si sám. Ako ste si všimli, naše vedomie je prepojené,“ cisár sa mu zadíval do tváre.
Az Grúla striaslo, ten pohľad, ten pohľad, to nie je...
Myšlienky mu pretrhol tenký cisárov hlások: „A zasadať ešte nejdeme, odkážte rodovým hlavám, že ich prosím o strpenie. Teraz potrebujem vás a ešte zopár najschopnejších inkvizítorov... Ihneď!“
***
Cadus chlípal v kúte zapadnutého hostinca, neďaleko hradieb, lacný cider. Na viac nemal. No niečo si objednať musel, ináč by s ním vypasený krčmár vyzametal podlahu a vymietol pavučiny. Žiadne čarovanie si nemohol dovoliť. Len udržiaval maskovacie kúzlo. Nedočkavosť ho žrala ako vši a ploštice, čo sa mu hemžili po tele. Nech už je večer. Na pol ucha načúval divokej vrave hostí. O korunovácii, o tom pekelnom magickom stroji – Machinostre, o smrti obetovaných... a dohady o tom, čo nastalo po tom. Tieň v ňom asi zaspal alebo čo. Cítil jeho prítomnosť, ale akosi ho napĺňala melanchóliou a smútkom. Skurvený život, pokurvený deň, zhodnotil svoju situáciu v mysli, ešte dostanem depresie... Pohladil torbu, v ktorej skrýval semeno stromu a aj nádobky s éterom. Mimovoľne do tanistry zašiel rukou. Myšlienky mu preťal ostrý trilkot píšťalky.
Hostia v krčme razom stíchli a neveriacky sa obzerali okolo seba. Inkvizícia?!
Dvere na hostinci zavŕzali a dovnútra vpadlo niekoľko mužov odetých v typických rúchach. V rukách zvierali pušky.
„Všetci ostaňte, kde ste! Hostinec je obkľúčený svätou inkvizíciou a strážou,“ rozkázal mohutný hlas, „nikomu sa nič nestane, pokiaľ počúvne naše pokyny. Po jednom prichádzajte k dverám, preveríme vás a až potom môžete odísť.“
Hostinský sa ohradil: „Ale veď na tom budem škodný ja ...ako to bude s platením?“
„Takto...“ vyštekol jeden inkvizítor. Niečo zasvišťalo vzduchom a do upoteného lysého čela pleskol tučný mešec. Omráčenému krčmárovi sa podlomili nohy, ale nečakaný bohatý dar ho udržal pri vedomí.
Hostia masthausu sa jeden po druhom poslušne odoberali ku dverám...
Starec v kúte sedel ako prikutý a hrýzol si pery. Obe ruky už mal vnorené do torby a stískal v nich nádobky s éterom. Horúčkovito premýšľal...
Tieň?
Čo... Čo ma budíš, starký?
Ty si spíš a my sme v poriadnej riti...
Čo?
Pozri sa mojimi očami!
A anciáša Moriihno...
Medzitým sa polovica krčmy už vyprázdnila.
„Všetci opustite hostinec! Hneď!“ ozval sa nový rozkaz. Dupot nôh mu bol odpoveďou.
Ticho, ktoré opanovalo miestnosť, narúšal len starcov sípavý dych. Potom sa dvere otvorili opäť a do krčmy vošli dve postavy. Jedna obrovská hrkotala v mechaskelete a pri nej cupkalo dieťa. Zastali kúsok od stola, pri ktorom sedel Cadus.
„Ďakujem, Vaša Svätosť. Nechajte nás samých!“ vypísklo chlapča.
„Ale Vaša Výsosť, je to mág, je nebezpečný...“ oponoval vrchný inkvizítor.
Cisár mu nevenoval pohľad, mal ho upretý na vetchého starca: „Viem lepšie ako vy, kto to je! Povedal som – odíďte! Všetci! Hneď!“ zašepkalo dieťa.
Cisár počkal, kým ostanú sami dvaja.
„Tak sa vidíme opäť!“ pomädlilo si dlane.
Cadus zdvihol zrak: Opäť? Zdesene našpúlil pery: „Ykmub...“ stisol v ruke ampulku s éterom.
„Ale no táák, kto ťa, prebohov, učil čarovať?! Nepríde ti toto slovné spiatočníctvo lacné a detinské?! Zaviedla ho inkvizícia, ktorá bojuje proti mágii svojou primitívnou mágiou a používa éter. Bez neho sú bezradní. My, skúsení a starí...“ buchlo chlapča si do hrude.
„Skúsení a starí?!“ zadíval sa Cadus. „Veď ty máš...“
„Tomu never, starec. Sám dobre vieš, že sa treba dívať na svet vnútorným zrakom, ten vidí i veci skryté...“ odmlčal sa a vpil sa do stareckých očí.
„Už vieš, kto som?“ bavilo sa chlapča.
„Efi...“ zaskočil starcovi hlas.
Cisár sa zaškeril, ukázal dva rady špicatých mliečnych zúbkov a pomaly prikývol.
„Páli ti to. Ale vidím, že ani ty nie si sám. Ukrývaš mnoho tajomstiev, milý Cadus, a máš pri sebe niečo, po čom veľmi veľmi túžim, však?“
„Už raz som ťa porazil, môžem znova!“
„Ts-ts-ts, priznávam, podcenil som ťa. To sa už nestane! Navyše, ako si si všimol, stojí za mnou inkvizícia. Čuduj sa svete. Krčma je obkľúčená. Teraz sa už z toho nevyvlečieš... Takže mi daj tu brašnu so semenom...“
Starec kŕčovito zovrel ampulky v torbe, praskli, dorezali ho, jeho krv sa zmiešala s éterom a zaplavila semeno stromu. Zvrieskol. Zornice mu očiach narástli, až prekryli dúhovky, dokonca celé bielka.
Efirim v dieťati sebou trhol, keď sa pozrel do úplne čiernych očí. Čo je toto zase za mágiu?!
Cadus vybral zošúverené dlane z torby. Držal v nich kovové vajce – semeno Stromu bolesti. Po rukách mu stekala vlastná krv, miesila sa s éterom. Semeno mu triaslo rukami... no držal ho pevne. Rozškľabil ústa, chuchvalec krvavých slín ofŕkal najbližšie okolie.
„Otec, otec ide, otec hľadá, otec nájde!“ driapal sípavý hlas ticho v miestnosti.
Cisár spojil ruky zamával nimi, ochranné a útočne kúzlo zároveň. Vzduch medzi ním a Cadusom sa zachvel. Stovky mechanických pavúkov sa mu vysypali z rukávov. Zaútočili na starca. Ale na polceste k nemu zamrzli. Stuhli.
„Otec, Otec hľadá, chce naspäť svoje tiene. Jeden z mnohých. Mnohí z jedného...“ básnil Cadus a medzi slovami tisol zuby k sebe. Krv mu stekala z dohryzených úst po brade.
„Otec?“ zapochyboval užasnuto Efirim.
Starec sa prudko postavil, akoby zrazu narástol, vrhal obrovský Tieň. Krčma sa otriasla v základoch. Dvere sa rozleteli a dnu vpadol az Grúl so svojimi inkvizítormi. Ihneď vykríkli spiatočnícke zaklínadlá.
Cisár sa k nim rýchlo otočil: „Nič nerob...“
Neskoro, inkvizítori stlačili spúšte namierených pušiek.
„Nie!“ zreval cisár už vôbec nie piskľavým hlasom, ale divokým rykom šelmy, uvedomiac si, že stojí presne pred Cadusom, a teda v dráhe streľby. V zlomku úderu srdca vytvoril za sebou ochranný štít a skočil na starca.
Magický štít zadržal prvé dva výbuchy, no potom sa zlomil. Ostatné projektily prenikli skrz a zahalili telá v sérii explózií. Dve steny zrubovej stavby nevydržali tlak a rozleteli sa do strán, krov zavibroval. Tlaková vlna odrazená od magických štítov a ich zvyškov zasiahla opačným smerom strieľajúcich inkvizítorov a rozsiala ich telesné pozostatky obalené v častiach rúch do okolia krčmy. Nebyť odolného mechaskeletu, rovnako by dopadol aj Áron az Grúl. Takto ho len poriadne otrepaného odhodilo pár siah od budovy.
Nastalo ohlušujúce ticho. Potom to ešte raz poriadne ruplo, zavŕzgalo a strecha s rachotom pochovala v prachu a ohni zvyšky masthausu a všetkého, čo zostalo v ňom.
***
„Pri bohoch a Moriinej krvi!“ žalostne zaklial vrchný inkvizítor, keď sa usadil prach a odhalil rozsah škody „ďalší cisár v...“
Vetu prerušilo poplašné trúbenie z veže hlavnej brány.
„Čo sa to do horúcich pekiel zase deje?“ nadával stále otrasený muž a obzeral sa na všetky strany. Ľudia okolo neho panikárili, pobehovali ako sliepky po dvore a čosi vykrikovali.
„Az Grúl! Az Grúl!“ vyrevoval zadýchaný jazdec na koni, ako sa tak predieral zdemolovaným okolím hostinca a pobehujúcimi ľuďmi. Šokovane sa okolo seba rozhliadal.
„Tu som!“ odreval mu späť.
Jazdec sa otočil za hlasom a o pár okamihov pricválal k nemu. Pozeral na zakrvavený, pozohýbaný mechaskelet: „Vaša Svätosť, ste v poriadku?“
Svätosť mávla rukou, mechaskelet zavŕzgal: „Čo sa deje?“
„Martiere az Lima!“
„Čože? Ktože? Akože?
„Je pred hradbami. Začala obliehať mesto... svojou mnohotisícovou kavalériou pľundruje okolie, kto sa jej nepodvolí, toho zabije, mesto a obec vypáli...“
„Rýchlo koňa, cisárska rada ešte čaká?“
„Áno, Svätosť, čakajú na cisárove a vaše rozkazy!“ hlásil jazdec, ako zosadal a ponúkol svojho tátoša. Pomohol dochrámanému inkvizítorovi do sedla. Ten sa usadil a nadýchol: „Už len na moje, na moje....“
Ešte raz jeho zrak spočinul na ruinách hostinca: „Strážny, vašou hlavou mi ručíte, že na spálenisko nik nevkročí a nič odtiaľ nevezme. Pošlem vám ďalších strážcov, aby vám pomohli a potom prídu inkvizítori a budete sa riadiť ich rozkazmi, jasné!“
„Jasné!“ trochu zmätene prikývol vojak. Az Grúl to vzal na vedomie, popchol koňa a vyrazil k palácu.
***
V dymiacich troskách sa čosi pohlo. Niečo malé. Vták. Nie, nebol to bájny Fénix, lež sokolík. Mávol krídlami a vzlietol. Trochu ťarbavo. V pazúroch zvieral nejaký oválny predmet, ktorý vyzeral ako vajce. No nebolo to jeho vajce... vlastne teraz už bolo.
Dravec zahvízdal, vzniesol sa vyššie k nebu, kde ho do špinavého plášťa zahalil dym.
Nasledujúca časť:

Slav Orim

Slav Orim

Diskusia

jurinko
Ja som uplne strateny v tomto celom.
A pritom si sa snazil to spravit asi celkom prehladne, aj tie zaklinadla si velmi elegantne odmaval prec (hoci neviem neviem, ci je to konzistentne s pribehom), co zrychlilo akciu. Ale aj tak vobec neviem, kto je polovica postav. Mozno je to tym, ze sa na dalsi diel caka tak dlho, mal by som si osviezit pamat, hm? :-)
05.06.2019
YaYa
Veľmi akčná časť a konečne došlo k dlho pripravovanej korunovácii. Akurát sa niektoré postavy nesprávali v súlade s mojou doterajšou predstavou o nich. Iliu a cisárovnú som si predstavovala viac badass, aby sa tak nechali rozhodiť, stopára zase tak, že je príliš nad svetskými záležitosťami na to, aby sa do nich dal vtiahnuť. Keď to mesto na pobreží proste sám vyhladil, prečo by teraz robil také caviky. Ale to je to čaro, keď to píšu viacerí, každý to ťahá inam.
11.07.2019
Marek Páperíčko Brenišin
Vidno, že písať vieš :-) Za tak krátky čas je to svižné, ale cítiť, že sa to šilo horúcou ihlou. Sú tam mierne dyskrepancie oproti predošlým dielom, ale dá sa to. Pokračovať po tebe bola celkom výzva.
Jo, za 7 :-)
12.07.2019
Kei
Aj s týmto dielom som spokojná. Postáv tak akurát, dej odsýpal, čítalo sa to dobre a miestami som sa aj zasmiala. Vďaka za mágiu profesionálov a že sme sa zbavili tých ykmubov :D
23.07.2019
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Cadus ešte chvíľu otáľal, kým sa odvážil skontrolovať svoju situáciu.
„Hostinec nám viac netreba,“ skonštatoval rozčarovane.
Azira akoby začula, že ju okolnosti oslobodili od nepríjemného záväzku, začala sa zviechať. Posadila sa, vyzerala ako socha, len viečka sa v hlinenej hmote, ktorá ju obalila, pohli a oživili jej stuhnutú dokonalosť. Pokúsila sa pootočiť krkom, podarilo sa. Zosypali sa z nej hnedé šúľance.
„Je to na nič a zbytočné! Zbytočné!“ Martiere az Lima zúrila. Pred chvíľou vo svojom stane rozsekala mečom dve skrine a stôl. Pomohlo to, ale len dočasne. Rozhodne to neriešilo príčinu zúrivosti, ktorou bola bezmocnosť a pochybnosti o tom, čo sa chystala navrhnúť. „Celé dni na to, na tú stromovec útočíme a sypeme všetko čo máme, ale aký je výsledok? Žiaden. Tá obludnosť sa rozrastá ako plevel, prerástla už hradbami a uzavrela v sebe celé mesto. Kto neutiekol z Astarionu doteraz, už sa živý von nedostane.“
Konečne dorazila ôsma kapitola Prekliatych bohov. Tentoraz to písal Juraj Búry.
Astarion, hlavné mesto Assarskej ríše, je na pokraji kolapsu. V jeho strede rastie Strom bolesti, magicko-mechanický artefakt obrovských rozmerov, ktorý rozosieva smrť všade navôkol, zatiaľ čo pred bránami stojí armáda povstalcov. Začítajte sa do siedmeho dielu Prekliatych bohov, nášho románu na pokračovanie!
Az Lima vedie armádu proti inkvizícii, Cadus si zvyká na existenciu bez tela, cisárovná sa trasie o svoju moc a Otec sa prebúdza... Prečítajte si novú kapitolu románu na pokračovanie.
Už piaty diel Prekliatych bohov! Ako dopadne Cisárovná, Cadus, vrchný inkvizítor az Grúl, maršál az Lyss, efirimský Stopár a ďalší hrdinovia hrajúci nebezpečnú šachovú partiu o moc, svoje životy a osud celého sveta?
Vzducholoď Víťazstvo sa blíži k Astarionu s drahocenným nákladom, Ilia si zvyká na život vo vyhnanstve a Cadusa opäť chytá smäd. Ďalšia časť Prekliatych bohov.
Ilia je na úteku, ku Cadusovi sa blíži mocný nepriateľ, inkvizítor Az Grúl kuje pikle. A viete vy vôbec, kto Ríši skutočne vládne? Do sveta nášho románu na pokračovanie by sa nikto s piatimi litrami dobrej krvi v tele na dovolenku dobrovoľne nevybral. Vy tam však môžete nahliadnuť bez akýchkoľvek obáv z fyzickej a iba minimálnych z duševnej ujmy. Nech sa páči, tretí diel!
Druhá časť románu na pokračovanie Prekliati bohovia.
Mali sme tu Vesmírnych tulákov, teraz prišiel čas pre Prekliatych bohov! Prvá časť nového fantastického projektu z dielne scifi.sk, fantasy román na pokračovanie! Každý mesiac nová kapitola, každý mesiac iný autor. Autorom prvej kapitoly je František "cyberstorm" Gago.