***

Nik si nevšimol, ako cez námestie preletel tieň sokola. Pohľady prítomných boli všetky spútané hrôzou, ktorá sa šírila od obrovského stroja pod balkónom paláca. Zrenice stojacich sa pri pohľade na krvavé jatky otvárali sťa studne: bublajúce výstreky karmínovej tekutiny opúšťali rozškľabené hrdlá obetovaných susedov a známych, pretekali žľabmi Machinostry, plnili jej cylindre a mechy. Stroj hltal kvantá životodarnej tekutiny, chrčal obludným zvukom nenasýtenej príšery, píšťaly po jej stranách vypúšťali fialkastý prebleskujúci opar. Piesty valcov usporiadané symetricky do kruhu v jej strede sa nerovnomerne zdvíhali a klesali, pričom ich naolejované čvachtanie a trenie o okolitý kov sa postupne zrýchľovalo. Zmes rôznorodého mechanického trkotania a basových vibrácií sa šírila vzduchom, zemou.

„Ďalší!“ Inkvizítori a inkvizítorky vytrhávali márne sa vzpierajúcich jednotlivcov z masy davu. Mladí, starí, deti. Nárek nepomáhal. Všetci napokon končili na hŕbe odkrvených tiel pod slastne vzdychajúcou Machinostrou. „V mene inkvizície! Ďalší!!!“

Nik preto nespozoroval, ako dravec zamieril ponad hrôzostroj a povolil zovretie pazúrov. Vypadla z neho kovová gulička, vajce, ktoré postupne nabralo rýchlosť, presvišťalo vzduchom a prepadlo sa spleťou metalických trúbok, hadíc, kovových píšťal a ozubených kolies do samotného centra machinostry. Akoby sa nič nestalo…

Sokol bol v tom momente naozaj tým posledným, čo by si ľudia okolo všimli, pretože hrôzu zo smrti vystriedal úplný chaos z presvedčenia, že sa ocitli za bránami Moriinmi…

* * *

Živá mŕtvola tajne sledovala, ako az Grúlov mechaskelet nekontrolovane prerazil zábradlie balkóna a dopadol neďaleko spolu s ostatkami kamennej výzdoby. Škoda jej bolo. Majstrovstvo starých astarionských sochárov, ktorí stavali cisársky palác, bolo dávno stratené, lepšie to už nebude. Holt, tie zlaté časy starej ríše, ktorú pomáhala dávno tvoriť, boli nenávratne preč. Povzdychla si a zahľadela sa rovno nahor. A nepomôžu tomu ani tí visiaci El-Aitan. Tie ich podzemné mestá a megalomanské pyramídy týčiace sa nad pustinou jeho červenej domoviny neboli žiadnou architektonickou výhrou.

Bruchatá mŕtvola zaškrípala zubami. Zatiaľ, čo sa snažila tváriť nehybne, ju šklbajúce brnenie vyrušovalo z koncentrácie. Prvotná stratégia bola vyčkať a po búrke zdúchnuť.

Okolo sa zatiaľ prevalila druhá vlna blázniacich mešťanov a plebsu. Potkýnali sa o korene stromu, ktoré trhali mačacie hlavy povrchu námestia, keď vyvierali spod zeme. Kto ostal stáť, toho si našli rýchlo rašiace konáre stromu. Prepichnuté telá sa na nich triasli v kriku a bolesti. Na tvári mŕtvoly pristál fŕkanec krvi.

Železitá vôňa mu razom pripomenula časy nedávno minulé…

Ach, tá slasť. Čo, keby… Nie, teraz nie, teraz ležíme bez pohnutia… Ani trochu jazykom? Nie, prezradíme sa! Ale veď je to len hneď tu na líci… Ak sa veľmi buheme fnazitš, tak tam aj dofiachneme…

Mŕtvola tajne pootvorila ľavé oko a zaškúlila na monumentálny porast nad sebou. Koruna Stromu bolesti už prerástla všetko naokolo. Tučné konáre vyrastali zo širokého kmeňa, v ktorom boli zakliesnené pozostatky nejakej mašiny. Rúrky a ozubené kolesá sa vnárali do kôry stromu, zapadali do štruktúr… kôry? Nie, povrchových plátov z akéhosi zlatistého kovu. Z malých konárikov sa dymilo… akoby boli vývody akýchsi potrubí. Zaostrila. Neskúsené oko by videlo, že strom sa kolíše ho vetre, ale vďaka skúsenostiam spoznala, že to ozubené kolesá zasadené do spojníc ramien stromu pohybovali jeho konármi, usmerňovali ich rast. Šišky visiace z nich boli v skutočnosti závažia presne regulujúce ďalší vývoj. Metalické lístky sa pomocou miniatúrnych prevodov natáčali za zapadajúcim slnkom, lupene pračudesných veterníkových kvetov sa točili v miernom vánku. A medzi tým všetkým viseli plody tejto prekliatej monštrozity – torzá tiel bytostí z nočných môr. Efirim.

Telo vrchného inkvizítora nablízku sa dotriaslo. Hruď mechaskeletu sa nadvihla, filtračný systém dýchania zasyčal. Klapky v spojoch brnenia sa uvoľnili, piesty vypustili paru, pláty sa začali pomaly otvárať. Odor hnisavých zvratiek zavial smerom k mŕtvole pod stromom. Tá zhnusene stisla pery, znehybnela v nádhernom rigor mortis, ale zároveň zacielila pohľadom k zdroju pachu.

Och! Quáronov úd by to rozškubol vodve! Vraj Vrchný inkvizítor, sračka jedna to bola! A ten, čo si ho teraz obliekol, nás tu chce všetkých prizabiť tou vôňou… Domova? Vôňou Rieky krvi a hnisu.

Z útrob mechaskeletu sa von začala drať polonahá postava. Zjazvené telo kyprili otvorené rany, z ktorých pri námahe slizko vytekal zaváňajúci bordový maz.

Počkať, počkať… Pri bolestiach Morie! Ten parchant je na ňu napojený? Na žilu Otcovej sily? Tak, to je nahovno… Teda, pre neho, ak nemá silu ju ovládať…

Postava sa vystrela. Dlaňami si pomaly prešla po tvári, ušiach, lebeni a nakoniec ich nechala spočinúť na krku. Rany na tvári sa zahojili, z holej lebky jej začali vyrastať husté plavé vlasy. Uši sa predĺžili a zašpicatili.

Aha… Hej, no, samozrejme… Kto iný by to mohol byť, všakže? Náš starý známy. Urobili sme mu niečo? Teda, okrem toho, že sme ho uškvarili… a vycicali… a pochovali pod sutinami krčmy? No dobre, ale koledoval si o to!

Efirim sa s bázňou zahľadel na bujnejúci Stroj pred sebou. Modré oči mu zahoreli vnútorným plameňom. Postupne prerastie celé mesto. Už čoskoro bude jeho národ opäť slobodný. Konečne uniknú prekliatiu Stromu bolesti. Myšlienkami sa vrátil do toho nešťastného momentu, keď tí najmúdrejší spomedzi Starobylých vytvorili tento artefakt. Do momentu, keď ho pomocou svojich znalostí mechaniky, krvavej mágie a nespočetných obetí spomedzi ľudských otrokov prebudili. Mal im zaručiť napojenie na pôvodné žriedlo magickej energie, na rieku, ktorá tečie medzi svetmi – nekonečný zdroj éteru, a tak im poskytnúť nekonečnú moc. A nekonečná moc to naozaj bola… ale na tú veru pripravení neboli. Skorumpovala ich duše, opantala im mysle, nechali sa jej silou uniesť. Jej prúd stiahol ich energiou napité telá aj so Stromom bolesti do priestoru medzi svetmi, v ktorom boli odsúdení ostať naveky. Nehostinný červený svet krvi a bolesti, piesní a vzývania, samoty a prázdnoty. Svet prekliatych bohov.

Teraz, teraz sa ale veci majú inak. Osudový sen ho priviedol späť na tento svet a dal mu vnuknutie, čo potrebuje nájsť, aby sa Starobylí mohli vrátiť. Je tak blízko! Už potrebuje Strom len dostatočne poliať krvou obetí, aby sa silne zakorenil a zasa raz budú vládnuť tomuto svetu. Tak, ako predtým.

S krvou problém nebude, v tomto meste je jej veru požehnane.

Sporo odetý Efirim rozpažil ruky a pomaly sa vzniesol do vzduchu. Zatiaľ, čo vystupoval na balkón, z ktorého mal výhľad na celé námestie, hlavný bulvár a priľahlé ulice, pod stromom dospelo nemŕtve telo k finálnemu rozhodnutiu.

„Udaz do aitel ykcok mub, yrats tokok!“

Špičky chodidiel Starobylého sa akurát dotkli podlahy, keď táto s obrovským výbuchom za ním explodovala. Tlaková vlna zasiahla jeho telo a neskutočnou silou ho vymrštila proti stromu. Úžas mu do tváre vytesal moment, keď mu torzo prepichol jeden z ostrých kopijovitých konárov. Neostal mu na nej dlho. Pokožka sa mu začala trhať, zocelené rany sa obnovovali, krv a hnis začali vyvierať na povrch.

Večným Strojom prebehla triaška. Pocítil ju aj chechtajúci sa bucko ležiaci medzi ostatnými mŕtvolami pri koreňoch stromu. A veru, úsmev na tvári mu zaraz skysol.

Nestačil tú myšlienku ani domyslieť. Kruh sa uzavrel – stroj opäť našiel svoje žriedlo nekonečnej potravy. Transdimenzionálne štrbiny v tele bývalého Vrchného inkvizítora sa otvorili, tekutina z nich zasycovala dychtivé potreby zlatého megaartefaktu. Strom bolesti začal divoko bujnieť.

Opulentná postavička sa vyškrabala spomedzi splete poodhadzovaných končatín a tiel, ťarbavo urobila pár krôčikov, no po krátkom zahrešení odrazu ako vystrelená z praku prebehla rýchlym slalomom pomedzi nové výhonky mechanického porastu a stratila sa za námestím v tieni jednej z uličiek.

Strom bolesti sa začal naťahovať za vychádzajúcimi hviezdami.

* * *

Astarion, hlavné meste Assarskej ríše, ktoré ešte pred pár hodinami žilo ničím nerušenou dennou rutinou, balansovalo teraz na pokraji úplného kolapsu. Ako tak Ilia s Azirou utekali ulicami smerom k spálenému masthausu, boli svedkami rôznych podôb tohto stavu. Niektorí mešťania sa začali barikádovať vo vlastných príbytkoch, iní balili, čo sa vopchalo, na parovozy, fúriky, oslíky a čokoľvek, čo unieslo aspoň trochu z ich hodnotného majetku. Chudobné rodiny utekali s plačúcimi deťmi ulicami smerom k bránam. Malé skupinky strážnych bezhlavo pobehovali z miesta na miesto. Zdalo sa, že zlyháva akákoľvek koordinácia.

Pred samotnými ruinami hostinca našli krčmára, ako z nich vyťahuje posledné zvyšky svojho živobytia. Povedľa stojaci starší koník zapriahnutý do malého vozíka nepokojne prestupoval z nohy na nohu. Bolo vidno, že ani on tu nechce ostať dlhšie, ako bude nutné.

Ilia nešťastným pohľadom začala prekutrávať zvyšky hostinca, no aj neznalému muselo byť jasné, že magický ohňostroj a následnú demoláciu by nemal šancu prežiť ani statný muž, nieto ešte dieťa.

„Hej, priateľu!“ poklepala hostinského Azira po pleci. Keď sa obrátil tvárou k nej, nevedela rozoznať slzy od potôčikov stekajúceho potu. „Čo sa to tu stalo?“ hrala starostlivý záujem.

Hostinský zasmrkal, rukávom si zmyl opar z očí a premeral si neznámu dievčinu.

„Prekliaty cisár aj s tou inkvizítorskou bandou sa tu stali!“ zadunel jeho hlas spravodlivým hnevom. „Ale tak im treba, ten malý skurvysyn už odtiaľ nevyliezol.“ Iliou trhlo. Zahľadela sa na statného štyridsiatnika, ten jej však nevenoval pozornosť. „Pche, aspoň to je pre mňa zadosťučinením. Život za život.“ Pri posledných slovách sa mu zlomil hlas, jeho oči letmo zablúdili k vozíku.

Až teraz, keď ten pohľad nasledovala, si Azira všimla, že na vozíku je okrem vriec a kufrov aj látkou obtočený stoh, ktorého obrysy naznačovali detské telíčko.

„To... je mi ľúto,“ ostala zaskočená.

Krčmár sa narovnal.

„Nestojím o vašu ľútosť!“ odsekol. „Toto mesto nech pre mňa za mňa aj zoberie samotná Moria! Ale až po tom, čo z neho vypadnem,“ chcel sa obrátiť naspäť k sutinám.

„Takže telo…“ vstúpila Ilia do rozhovoru, „telo cisára sa nenašlo?“

„Nič po ňom nezostalo. Ani po ňom, ani po tom starom mágovi a ani po inkvizícii. Bodaj by ich duše beštie Azgúla Krvavého roztrhali!“ Pľuvanec dopadol na ohorenú zem sťa bodka za vyrieknutou kliatbou.

Iliine ramená poklesli. Pocítila v sebe dieru, do ktorej sa postupne začalo zosypávať celé jej vnútro. Čierňava pohlcovala jej srdce, myseľ, odhodlanie vôbec sa pohnúť. Ruky jej oťaželi, nohy si necítila. Zvuky ulice sa pomaly zmiešali jeden do druhého. Cítili sa takto jej obete v mučiarni, keď ich nútila, aby vypovedali? Prepadávali sa do rovnakých priepastí, keď nechala, aby pozorovali, ako ten hromotĺk zabíja ich najbližších?

Niekto v diaľke huhňavo volal.

Spomenula si, ako jej obete odrazu opúšťali sily a nádej, ale nikdy to neprežívala.

„Hi-li-ja! Hi-lia!“

Teraz už áno. V tejto chvíli vedela, aké to je.

„Ilia!“

Tiež by bola priznala všetko, len aby ukončila toto trápenie…

„ILIA! Preber sa, pri ranách Ulcusových!“ Jemné otrasy ju drali z letargie. Prebrať ju malo až štípajúce zaucho. Niekoľkokrát zaklipkala očami, kým si zistila, kde sa nachádza, že pred ňou stojí ustarostená Azira. Až následne si uvedomila horiace líce.

„Aaaau.“

„To bola teda dlhá cesta späť, keď si to zacítila až teraz. Si v poriadku?“ pozdvihla jednu brvu Azira.

„Myslím, že áno…“ vyslovila, zatiaľ čo sa jej lícami začali rinúť slzy. „Som?“

Azira si viditeľne povzdychla. V jej tvári sa zrkadlilo pochopenie s miernou frustráciou. Tá nakoniec opadla, keď ju zovrela v silnom dlhotrvajúcom objatí.

„Neboj, slzy zaschnú, čas rany vylieči,“ zašepkala. „Každý si v tomto živote prejdeme svojím vlastným peklom. Moria už poctivo dohliadne, aby sa tak stalo.“

„Musíš len zaistiť to, aby tie bolesti nevyšli nazmar,“ pritvrdila, keď sa odtiahla. Sklopila zrak smerom ku kýpťu, ktorý sama zapríčinila. „Ruku ti určite nahradím, hneď ako budem môcť. Bratstvo má kontakty na výborných felčiarov a výrobcov strojohnátov. Tvojho syna… ti nevrátim. Môžem ti ale pomôcť v pomste, ak to budeš chcieť. Tak, ako aj ty môžeš pomôcť mne oslobodiť cisárstvo z tohto nekonečného kruhu útrap.“

Ilia pozerala do jej blankytných očí, ktoré na ňu sústredene hľadeli cez štrbiny viečok. Túžba po zmene a odhodlanie byť jej strojiteľkou z Aziry skoro sálala a napĺňala Iliu novým životom. Už len to jej ostalo. Pomsta.

„Nech sa tak stane.“

Azira sa pousmiala.

„Tak potom zanechajme tvoj smútok na tomto mieste a spoločne zistime, čo sa to vlastne s mestom deje, pretože to vôbec nevyzerá na bežný astarionský deň.“

Hlavy oboch žien sa stočili smerom k centru mesta. Nad ním sa rozprestierala koruna obrovského zlatistého stromiska, ktoré sa dralo nad strechy mesta.

„Čo je zasa toto?“ zamračila sa Azira.

Iliine zrenice sa rozšírili obavou.

„Strom bolesti?! Nebodaj sa im to predsa len…“

Zdalo sa im, akoby sa strom otriasol vo vetre. O chvíľu na to ulicou prebehlo malé zemetrasenie a vietor k nim priniesol železitý zápach krvi.

„Cítim vo vzduchu éter a bolesť. Veľa bolesti,“ prikryla si rukou ústa Ilia. „Je to naozaj on. Legendy neklamali. Predsa len existoval a teraz je tu? Prečo? Kto by mal toľko sily ho privolať?“

Obe ženy vyriekli naraz myšlienku, ktorá sa im ponúkla: „Efirim,“ a dali sa do behu smerom k centrálnemu námestiu.

„Videla si ho v prestrojení! Démona z dávnych dôb. Predsa si len mala pravdu, keď si nám o ňom hovorila. Nechcela som tomu veriť.“

„Musí to byť on. Človek by nemal toľko síl. V inkvizícii sa povrávalo, že cisár s az Grúlom sa o to pokúšali, ale bezúspešne.“

O pár blokov neskôr sa počet oproti unikajúcich mešťanov, pohonov a parných kočov začal znižovať, takže všimnúť si bacuľatého mladého muža, ako uteká bočnou uličkou priamo do ich náručia nebolo ťažké.

„Torn!“ vykríkla Azira a zmenila smer. Chytila chlapa za ramená a zastavila ho v strede behu. Ilii sa zdalo, že kým jeho nohy konečne zastali, urobili vo vzduchu ešte niekoľko otáčok, čím zvírili okolitý prach a lístie. Spoznala v ňom mladého šľachtica, ktorého mechanická hračka ju vtedy doviedla do náručia Bratstva Obrody.

„Ehm… Áno?“

„Tak hovor! Čo sa deje? Sledoval si situáciu na námestí? Čo ten Strom?“

Tučko zošpúlil pery a očami pregúľal z jednej ženy na druhú a späť.

„No… Akoby som to…“ prešiel si jazykom pery, keď mu pohľad zablúdil nižšie. „Nič dobré. Veru, nič dobré. Vyrástol tam strom. A my by sme sa všetci mali niekam ukryť,“ pritakal svojim slovám.

„Čo ten Efirim?“ chcela vedieť Ilia.

„Hm?“ Torn otvoril doširoka svoje očičká.

„Mám s ním nevybavené účty,“ dodala.

„Oh,“ usmial sa. „To sa už potom nemusíš namáhať, dievčička. Sme ti ušetrili robotu.“

„Čože?“

„Veru tak, zbavili sme sa ho raz a navždy. Super dobrý nápad. Pretože bol môj. Ako môj? Môj! Nie, môj, ja som predsa prišiel narýchlo s tým zaklínadlom! Ale kto ti dodal silu na jeho spustenie? No dobre, pripúšťam, bola to spoločná prácička. Som rád, že ma konečne uznávaš ako rovnocenného partnera.“

Ženy neveriacky hľadeli na slovnú výmenu, ktorú na nich Torn vychrlil.

„Oh, povedali sme to nahlas? Hovoril som ti predsa, že si na to budeme musieť…“

Ale to už Tornovo telo Azira držala pevne pod gágorom a opierala ho o tehly najbližšieho domu.

„Čo sa to tu deje, Torn? Alebo kto vôbec si?“

„Chŕŕŕ-chŕch,“ podarilo sa Tornovi vydolovať zo stlačených hlasiviek a hrtana. Bránil sa, jeho jemné pršteky sa snažili vytrhnúť zo zovretia. Keď sa viditeľne začal dusiť, Azira trochu povolila chmat.

„Hach-hach. Sta-či-lo. Povie-me, povie-me,“ bľabotal. „Nešťast-ná náho-da. Potrebo-vali sme te-lo a toto bo-lo voľ-né!“ Do Aziry vstúpil neovládateľný hnev. Niekto alebo niečo – a dokonca ich evidentne bolo viac – vstúpil do Tornovho tela a podmanil si ho? Strom akiste nerozosieval len bolesť, ale prichádzal s úplne inými hrôzami, ktoré čakali na živých. A mŕtvych? Povedal, že telo bolo voľné?

„Zabil si ho!“

„Nie! Nie! Prázd-ne, bez du-še. Tu!“ Tornove ukazováčiky hekticky smerovali na hrdlo, za ktoré ho držala. Zvraštila čelo, pustila ho a odskočila, zatiaľ čo z puzdra po boku vytiahla dlhú dýku a namierila ju na muža pred ňou. A naozaj – naprieč poodhaleným hrdlom sa mu ťahala brázda ako po orbe. Halenu mal postriekanú zaschnutou bordovou.

„To ešte neznamená, že si ho nezabil.“

Bývalý Torn pokrčil ramenami a narovnal si pokrčený kabátec. „Pravda. Nemôžeme to dokázať. Ostáva vám len veriť nám.“

„Tak kto alebo čo potom si? Ste?“ ozvala sa Ilia.

Bytosť v Tornovi sa krátko zamyslela, premerala si obe ženské a dospela k rozhodnutiu. Neživý sa vzpriamil, vypol brucho a ak by mal na hlave pokrývku, aj by ju zložil.

„Boli sme dve bytosti, ale už sme jedna. Dovoľte, aby sme sa predstavili: Arcimág a Veľalchymista ríše, Démon ríše Prekliatych bohov, Strážca zabudnutých síl a mystických umení, Tieň ľudskej duše, Držiteľ prastarých vedomostí a právd a Zlodej nesmrteľnosti.“ Jemne sa uklonil.

Obe ženy na neho nemo a s nevierou zízali.

„Ech, asi sme to prehnali. Hovoril som ti, že sme mali povedať len meno. Ale ktoré? No moje. Samozrejme, zasa je to len a len o tebe, čo ja? Ja som prišiel s nápadom, ako nás vôbec doviesť späť! Dobre, tak oboje. Ale potom chcem byť na prvom mieste. Nie, ja! Ja! Ja!!!“

„Stačilo!“ zrúkla Azira. „Je mi úplne jedno, ako sa voláš či voláte, ty… ty… chiméra!“

„No dovoľte, milady! Hovoríte…“

„Zavediete nás do centra mesta, odkiaľ ste prišli. Chcem to vidieť na vlastné oči!“

„To by sme neodporúčali,“ odvetil odmerane bývalý Torn. „Mesto onedlho celé pohltí Strom bolesti. Kým spolu hovoríme, jeho korene podrypávajú zem, napevno ho ukotvujú na tomto mieste, na tomto svete. Jeho konáre prechádzajú domami, bažia za krvou. Nájdu, prepichnú a následne vycicajú všetky telá, na ktoré naďabia. Taká je jeho podstata.“

„Prastaré zväzky inkvizície teda neklamali. Prinieslo to skazu Efirim a priniesie aj nám,“ s hrôzou predniesla Ilia.

„Pravdepodobne. Ak…“

„Čo ak?“

„Ak sa nestane ešte niečo horšie…“ Obrátil sa k Ilii: „Ty to cítiš. Si Nadaná, máš cit pre mágiu. Vidíme, že vieš, že toto už nie je len o Astarione, len o Assarskej ríši. Prerástlo to do rozmerov, ktoré prekračujú hranice nášho sveta.“

Ilia mala pocit, že jej niečo stiahlo žalúdok a vysušilo ústa. To niečo bola pravda vyrieknutých slov.

* * *

Temná kobka. Detské hlávky priamo nad ním. Pulzujúce bubnovanie v jeho ušiach. Zápach chemických zlúčenín. Pomaly si začal uvedomovať, kde sa nachádza a čo sa stalo. Červená garda ho spolu s cisárom, teda deťmi, v ktorých sa nachádzalo jeho vedomie, odviedla do dielne animátora az Zaaza. Už vtedy pri vstupe sa mu zježili vlasy na temene pri pomyslení na to, koľkokrát tieto prastaré klenby boli svedkom nezákonných nekromantických pokusov. Teraz, keď bol opäť pri vedomí, cítil, ako je celá miestnosť nasiaknutá plesňou uväznených duší. Pomaly si začal na ten podprahový puch zvykať, oči sa prispôsobovali jemnému svetlu, no bubnovanie neprestávalo.

„Taran az Lyss, počujete ma?“

„Je bledý, pravdepodobne ešte v šoku.“

„Asi ozveny prebudenej mágie v jeho tele.“

Hoci sa skláňali blízko nad ním, hlasy cisárskych detí počul ako cez hrubý kus látky.

„Chceme vám pomôcť, Taran az Lyss. Zatvorte oči.“

Jedno z detí mu položilo chladnú rúčku na čelo.

„Nebojte sa, čoskoro to ustane.“

„Zatvorte oči a nájdite v sebe bod, z ktorého vychádzajú vlny či ozveny, ktoré cítite.“

„Môže mať rôznu podobu: blčiaci oheň, vibrujúci kus skaly, stred kruhov na vode. Hľadajte ho, dokiaľ ho nenájdete.“

„Vidíte ho?“

Mladý šľachtic nevedel, čo a kde hľadať, no ako vojak bral rozkazy vážne. Ak ho nepoložil na lopatky sternský ostreľovač, nedávna prehra či odhalenie ako Nadaného, tak poondiatej mágii sa to tiež nepodarí. Ležiac zavrel oči a postupne obmedzil vnemy zvonku, obklopila ho čierňava. Bol tu len on. Podarilo sa mu však zachytiť smer, odkiaľ bubnovanie prichádzalo – z hlbín čierneho povrchu. Obrátil sa a priložil k nemu ucho, aby sa uistil.

Ba-dam. Ba-dam. Ba-dam.

Zem sa chvela srdečným rytmom.

„Vidíte ho? Viete sa ho dotknúť?“

Nechápal, čo by mal urobiť, aby vedel preniknúť úrovňou, na ktorej sa nachádzal, ale hneď ako na to len pomyslel, cítil, ako cez ňu jeho telo prechádza, sťa by sa potápalo do stojacej vody jazera a následne prepadávalo do jej hlbín. Vnímal, ako každý ďalší pulz rozochvieva jeho telo, ako sa mu pokožke opätovne rozžarujú magické runy.

„Ste blízko, choďte za jeho volaním.“

Prešla ním ďalšia tlaková vlna a odkryla zdroj. Obrovské srdce sa zjavilo rovno pred ním, žilo, nadúvalo sa, následne svalovým trhnutím vysielalo rieku krvi do diaľav. Každý ďalší tep, ohlušujúci úder gongu, drásal jeho bytosťou.

„A teraz sa zlaďte s jeho rytmom,“ prehovorila neznáma. „Pochopte, že je to rytmus všetkej mágie, ktorá plynie vesmírom. Že ovládať éter, znamená poznať rytmus, ktorý je mu vlastný. Hneď ako budete zajedno s jeho piesňou, zmiznú obmedzenia, ktoré pociťujete.“

Sústredil sa na tlkot svojho srdca, spomalil jeho zúfalé búšenie spôsobené vypätím z neznámej situácie a postupne, postupne sa približoval k cieľovému ba-dam.

Vo finálnom momente sa dostavilo poznanie, že všetko je tak, ako má byť. Jeho telo rezonovalo v rovnakom rytme ako srdce mágie pred ním. Cítil, akoby to bolo jeho srdce. Že krv v jeho tele je rovnako silným materiálom pre vznik magickej energie ako ktorákoľvek iná. Cítil podstatu éteru a jeho silu.

„Vitaj, Taran az Lyss, medzi mágmi,“ ozval sa znovu ženský hlas. Znel spokojne. „Tvoja pravá cesta sa začína… teraz!“ Pri poslednom slove sa mu zdalo, že zazrel tú, ktorá k nemu prehovárala. Jej ušľachtilá tvár sa nad ním skláňala, v jej očiach sa odrážalo hlboké poznanie, no zároveň túžba, jej rozkazu sa neodvrávalo. Na jej hlave sa trblietala…

Prebudil sa s dlaňami preloženými na svojom srdci. Deti od neho odstúpili, aby sa postupne mohol posadiť a postaviť.

„Taran az Lyss, ako oddaný služobník nášho majestátu, ste sľúbili vernosť korune. Prišiel čas ju preukázať,“ prednieslo požiadavku dievčatko.

„Sľuboval som vernosť cisárovi a ako vojak, kapitán a maršal som tento sľub nikdy neporušil. Zdá sa však, že nadišiel ten čas.“

Deti doširoka neveriacky otvorili okále.

„Zrada!“

„Ako by ste mohli, po tom, čo sme pre vás urobili!“

„Bodaj by Vás Moria z kože zdrala!“

Bojazlivo sa zhlukli dokopy a nechápavo si premeriavali mladého muža.

„Naopak,“ zavrtel hlavou Taran, „chcem vyjadriť vďaku vašej jasnosti, pretože bez vás by som blúdil možno naveky.“

Pokľakol na jedno koleno: „Dovoľte mi zložiť ju ešte raz, teraz tej pravej osobe, ktorej dlhujem život a nový pohľad na svet. Tej, ktorej hlas ma vyviedol z temnôt.“ Titul cisárovnej ostal nevyrieknutý, ale deti to pochopili a odvážili sa obozretne urobiť krok vpred.

„Nech sa tak stane,“ povedali všetky naraz a položili svoje pravé ruky na sklonené temeno jeho hlavy.

„Cisárstvo prijíma vašu obnovenú prísahu,“ povedalo nahlas najvyššie dievča.

„Ale teraz by sme sa mali odtiaľto dostať,“ zašepkal chlapec.

„Plán, ktorý sme spriadli, nás síce bude stáť drahé zdroje, ale postaráme sa o to, aby nevyšli navnivoč,“ dodalo potichu ďalšie dieťa.

„Vy zatiaľ pozorujte a učte sa, maršal,“ dokončilo štvrté.

Deti ho obišli a postavili sa oproti dvom strážiacim gardistom v červenom, ktorí doterajšie scény len nemo pozorovali. Krok vpred tieto mechanické konštrukty previazané mágiou urobili až v momente, keď sa jednému z chlapčiat objavila v ruke ihlica, s ktorou sa predtým zahrával animátor Zaaz.

Maršal ešte len otváral ústa k výkriku, keď ňou dieťa prebodlo tepnu na vlastnom krku. Prúd jasnočervenej krvi nestačil ani dopadnúť na zem, keď sa vo vzduchu na povel druhého chlapca zmenil na oblak fialkastého trblietajúceho éteru, aby okamžite zahalil priestor medzi deťmi a strážených východom. Z magickej hmly sa však už v tom momente vynorilo osem rotujúcich čepelí zbraní gardistov smerujúcich na deti pred nimi. Predĺžené napriahnuté ruky z červeného kovu, cez ktoré sa ťahali odhalené spletence kedysi ľudských svalov, nasledovali hneď za nimi. Taranovi začali hlasivky pomaly rozochvievať vzduch unikajúci z pľúc, to už ale z hmly vykukli aj hlavy oboch strážnikov s rozďavenými čeľusťami. Na krvavých lebkách im vyrastala koruna z kostných ostňov. V prázdnych dutinách očí blčalo biele svetlo. Rozžhavené motory v ich hrudných košoch poháňali tisícky ozubených koliesok a prevodov. Čierny dym unikal z výfukov po bokoch ich torz. Ich pohyb sa Taranovi zdal neuveriteľný, ale o to viac bol prekvapený pohotovosťou detí. Obe dievčatá už mali pred sebou zovreté ruky, prsty poprepletané. Éter ich poslúchol. Na slovo. Jednotlivé čiastočky magickej hmoty nalepené na útočníkoch a rozmiestnené v priestore zasvietili a prepojili sa navzájom svetelnými mostmi. Najprv sa zdalo, že svietiaca pavučina len obklopila telá gardistov, no hneď na to si Taran uvedomil, že žiariace vlásočnice prerezali ich pláty, svaly, kosti, výstuže, zbrane, pohyblivé aj nehybné časti. Tie sa v následnom okamihu s nezmenenou rýchlosťou, akou sa gardisti pohybovali, rozpŕskli v roji malých častíc, krvi a kúskov mäsa na stojace deti a maršala za nimi. Taranovi sa konečne z hrdla vydral pôvodný výkrik. Krvácajúci chlapec sa zosunul k zemi.

Deti sa k nemu skrčili, ale vedeli, že pomoc by prišla neskoro. Dielo bolo dokonané, obeta prijatá.

„To, to nie je možné,“ podarilo sa nakoniec Taranovi zo seba vysúkať, keď sa rozklepaný ledva držal na nohách. „To, to bola cisárska garda!“

„A my, ako ste správne spoznali, milý Taran,“ otočila sa k nemu s kamenným výrazom v doráňanej tvári najstaršia dievčina, „my sme Cisárovná! Už neraz sme prežili vlastnú smrť. A prežijeme ju opäť,“ zahľadela sa na mŕtve telíčko pri nohách. „Verných odmeňujeme, nepriateľov trestáme. Pamätajte na to.“ Ostatné dve deti ešte chvíľu narábali s telom. Keď sa od neho postavili, zaleskli sa im v rukách flakóniky s fialkastou tekutinou.

„Poďte, maršal. Musíme zistiť, čo sa deje,“ povedalo dievčatko.

„Máme nemilú predtuchu, že problémy sa neskončili, ale práve sa začínajú,“ dodal plavovlasý chlapček.

Taran sa pozviechal a nemotorným krokom nasledoval deti von z podzemného laboratória, ktoré si zatiaľ do zoznamu obetí zapisovalo ďalšie duše.

* * *

Predtým, ako vstúpil do veliteľského stanu, ešte raz zastal a obrátil sa späť k mestu. Na večernej oblohe sa začali rodiť hviezdy. Ich bežnú bielu farbu však vystriedal červený odlesk krvavého mraku nad mestom. Obrovský strom neustále rástol a naberal na sile. Jeho koruna zakrývala už celé centrum hlavného mesta. Smutne sa zamračil. Kedysi boli vojny jednoduchšie. Jasný nepriateľ, jednotky, obľúbená taktika. Rád prichádzal s novými nápadmi a následne si v mysli mädlil ruky, keď vychádzali. Ako ale charakterizovať toto? Je to vôbec niečo, s čím si poradia? A tak oslabení? Nehovoriac o – ech, darmo myšlienky.

Rukami v rukavičkách si uhladil svoju bielu uniformu vzdušnej flotily tesne obopínajúcu jeho majestátny pupok, na ktorý bol patrične hrdý, otočil sa k stráži pred stanom a pokynul jej, aby odhrnula plášť šiatra. Rocher az Minari vplával na stretnutie vrchných veliteľov zvyškov armádnych síl Assarskej ríše skoro tak ladne ako jedna z jeho vzducholodí.

„Moji poslovia hlásia, že Strom bolesti sa zakorenil tak silno, že pomaly začína koreňmi demolovať prvé bloky domov. Sú nestabilné, niektoré sa už rozpadli. Obyvatelia ich opustili, centrum je vyľudnené. Bombardovaním by sme teda nemali žiadne straty na civilistoch,“ Iarim az Teuten práve dokreslil prstom na mape mesta kruh okolo jeho centra.

Martiere az Lima sa obrátila na príchodzieho, jej šošovková sústava namiesto ľavého oka zaostrila.

„Generál, nechávate nás čakať. Začali sme bez vás.“

Az Minari pritakal a pristúpil bližšie.

„Po tom, čo ste sa dopustili zrady pri Al Alderthe, som rozmýšľal, či vôbec prísť.“

„Chcete mi povedať, že ste koniec toho štvorročného obliehania neuvítali rovnako radostne ako všetci ostatní?“

„Nie, keďže ma to stálo skoro celú vojenskú silu a oddané posádky,“ zabručal az Minari.

„Stratégia si niekedy vyžaduje obete.“

„Prepáčte, že vám skáčem do krásnej debaty o tom, kto je viac zodpovedný za nemilý stav, v ktorom sa práve nachádza ríša, vážení kolegovia, ale myslím, že pred nami je iný problém, s ktorým sa musíme popasovať,“ zasiahol az Teuten.

„Mohli ste ma tajne o plánoch prejsť na druhú stranu informovať. Ešte stále vám chýba schopnosť uvažovať dlhodobo a z nadhľadu, veliteľka. Bitku ste síce vyhrali, ale oslabili ste ríšu na dvoch hraniciach.“ Krátko sa odmlčal a otočil k mape. „Moja prítomnosť je ale symbolickou vystretou rukou na znak zmierenia.“

Martiere by bola brucháča najradšej rozpárala priamo na mieste a jeho vnútornosti použila namiesto figúrok na mape, ale zabránila jej v tom ruka az Teutena, ktorý jej zabránil natiahnuť sa po dýke za opaskom.

„Rocher, nechajme si dlhodobé plánovanie na neskôr, keď sa vysporiadame s aktuálnym problémom,“ upokojoval situáciu maršal.

„Ako si želáš, Iarim,“ pokynul jeho smerom. „Predsa len, potrebujeme sa navzájom.“

Martiere pomaly odlepila zrak od generála a spojila ruky za chrbtom. Pohľady všetkých spočinuli na hernom poli.

* * *

„Cisár, náš syn, bol posadnutý mocou a dobýjaním. Jeho cieľom nebol len Al Aderth, ale celý svet. A ktovie, či by mu aj to stačilo. Nevieme, z akej legendy vyčítal, že Strom bolesti dokáže jeho sen splniť, ale odvtedy mal len jediný cieľ – hocakým spôsobom ho privolať do tohto sveta.“

Rozprávali striedavo deti Taranovi, zatiaľ čo postupne vychádzali z podzemia. Miestnosti, kam vstúpili, sa zdali byť opustené. Kde-tu v niektorých chaoticky pobehoval zvyšok služobníctva, stráží a šľachty, ktorí si mysleli, že v ňom predsa len budú v bezpečí.

„Ako viete, že je to Strom?“

Dievčatko sa na sekundu zastavilo a pozrelo na Tarana. Keď sa ich oči stretli, bol si istý, že v nich zahliadol strach.

„Pretože sme ho už videli. Jeho moc je nezameniteľná. Cítime ju aj teraz, ale nevieme, čo je jej cieľom.“

Deti sa rozbehli ďalej chodbami paláca. Za oknami sa črtali mohutné konáre stromostroja. O niekoľko poschodí a točitých schodísk neskôr konečne otvorili dvere na vrchole jednej z veží paláca. Taran neveril vlastným očiam. Skoro celú mestskú štvrť pred ním prerástol obrovitánsky zlatistý strom. Jeho konáre sa ťahali do široka-ďaleka, zakrývali výhľad. Prekvapenie čoskoro vystriedala hrôza. Z konárov viseli telá zubatých bytostí a ľudí v rôznych stavoch rozkladu a strnulých pózach agónie a bolesti. Boli ich tisíce.

Dlaň mu zovrela detská rúčka. Odtrhol zrak od nekončiacej tapisérie hrôzy. Chlapec vedľa ukazoval, kam hľadeli aj ostatné deti. Nahor, nad strom, ku hviezdam.

Zamieril tam zrakom.

Telom mu prebehli zimomriavky.

* * *

Azira, Ilia a hybridná bytosť, ktorá vznikla spojením Cadusa a Tieňa a aktuálne okupovala Tornovo telo, stáli na malom kopčeku v Astarionskom parku, z ktorého mali dobrý výhľad na centrum mesta.

„Čo je to?“ opýtala sa s obavou Ilia.

Torn, udýchaný z výstupu sa narovnal a podoprel si kríže.

„Ech… Azgúl Krvavý nám bol ten Strom dlžen! Nie Azgúl, ale Otec. Veru, veru. Naťahuje sa prostredníctvom Stromu za hviezdami, medzi ktorými hľadá ďalšie časti svojho prekliateho tela. A zjavne sa mu darí… Oj, Moriine pysky, toto nevyzerá dobre!“

* * *

Na severe sa tiahli línie kovových miniatúr parotankov a kavalérie, na východe bolo rozložených šestnásť sošiek vzducholodí. Za bránami mesta boli označené hlavné oddiely a vojenské baraky. V strede mapy čnel ponad všetko ihlan symbolizujúci Strom bolesti.

„Keď som prišiel, hovorili ste o pokuse o bombardovanie,“ nadviazal na predchádzajúci rozhovor az Minari. „Vzhľadom na spolupracujúce vojenské sily mesta nemám voči tejto taktike výhrady. Nevieme ale, ako bude Strom reagovať. Moje odporúčanie je vyslať jednu menšiu vzducholoď na prieskum, zároveň ju nabaliť dostatočnou muníciou, aby sme otestovali efektivitu finálneho plánu. Na mieste to môžu sledovať pozemné jednotky.“

„Súhlasím,“ pritakal az Teuten. „Tým smerom sa uberali aj moje úvahy.“

„Kavaléria v tomto veľmi nepomôže,“ doplnila az Lima. „Nechala som ale preveriť možnosť dostrelu projektilov z parotankov až do centra mesta. Výsledky meraní by mali mať zbraňoví technici hotové čoskoro.“

„Výborne. Moje prieskumné jednotky v meste by mali tiež čoskoro doraziť s detailnými správami, aby sme vedeli, s čím máme vlastne dočinenia.“

V tom momente do šiatra vletel pobočník a zasalutoval.

„Prepáčte, že vyrušujem, veliteľka, ale nad mestom sa niečo deje a myslím, že by ste to mali vidieť. Všetci.“

Traja velitelia vyšli pred stan. Az Teuten prižmúril oči. Az Minari vytiahol z puzdra na opasku ďalekohľad a zamieril ho nad mesto. Sústava šošoviek na ľavom oku az Limy sa dala do pohybu.

Na nebi priamo nad Stromom sa karmínové mračná sformovali do obrovskej špirály, v ktorej centre zívala diera. Z tej kolmo na mesto dopadala žiara a osvetľovala ho v prichádzajúcej noci sťa maják.