Prekliati bohovia VIII. - Hodiny zúfalstva
Konečne dorazila ôsma kapitola Prekliatych bohov. Tentoraz to písal Juraj Búry.
Predchádzajúce časti:
***
Krik.
Krik stovky hrdiel. Mužov, žien i detí. A plač či zúfalé búchanie na zavretú bránu. Obyvatelia Asterionu sa tlačili jeden na druhého v bláznivej snahe uniknúť z dosahu stromu. Ulice pri vonkajšom opevnení sa plnili. Ľudia skákali jeden na druhého, tlačili sa a dusili, umierali pod nohami spoluobčanov. Rodiny boli trhané, deti unášané davom. A všetci kričali. Iriamovi Az Teuten zvuky trhali uši. Naprázdno preglgol a zložil ďalekohľad. Vedľa neho stála az Lima, šošovky jej potichu cvakali. Výraz v tvári mala kamenný, pery zovreté.
Už nejakú chvíľu pozorovali hlavnú bránu mesta. Stále bola zavretá, no dobíjali sa na ňu bezradní občania. Obrancovia mesta sa ju už dávno pokúsili otvoriť, no tentoraz ju zablokovali parotanky.
„Ste si istá, že to bol dobrý nápad?“ nedalo Iriamovi. Az Lima potočila hlavu. Nedívala sa na neho, ale sledovala práce v tábore. Vojaci usilovne premiestňovali výstroje, bedne i zbrane. Vytvárali koridor a vymedzovali priestor pre civilistov.
„Ak by sme ich nechali prejsť vniesli by do tábora chaos. Možno by sa dostali aj k zbraniam. Nevieme, kto je v tom dave zamiešaný. Nemôžeme mesto evakuovať len tak.“
„Ale pri tej bráne umierajú ľudia, nie vojaci.“
„Ľudia sa dajú ľahko nahradiť,“ chladne konštatovala rebelka.
Vietor k nim doniesol novú vlnu kriku. Brána bola naďalej zavretá. Všetky boli.
***
Krik zanikal v záhradách pod cisárskym palácom, príhodne umiestnenom mimo centra mesta. Nad nimi, na jednom z balkónov stálo ušpinené dieťa. Jeho oči boli rozšírené úžasom. Sledovalo tanec dymu v lúči podivného svetla vychádzajúceho z koruny Stromu bolesti. Sledovalo jeho jemné záhyby, i to ako sa lúče lámu na čiastočkách popola. Farby v ňom vyzerali cudzo a nesprávne.
Dolu v palácových kobkách sa otvorili dvere. Taran vyčerpane zahodil kus hrdzavého železa.
„A môžeme pokračovať, Cisárovná,“ hlesol, smerom k skupinke detí. Tie sa nehýbali a všetky mali na tvárach zasnený výraz.
„Vidíte to svetlo?“ povedalo jedno z detí. Taran sa zmetene obzrel. V kobkách bolo šero.
„Aké svetlo?“ vypadlo z neho.
„Z iného sveta,“ prehovorilo najstaršie z nich. Potom sa kamsi rozbehli. Taran chvíľu nechápavo postával. Prisahal vernosť Cisárovnej? Tej mocnej cisárovnej ovládajúcej mágiu, tej ktorá oklamala smrť? Alebo prisahal bláznovi? Možno sa ona pri svojej...
Posledné z detí sa stratilo za rohom. Taran sa zahnal buričské myšlienky a vydal sa za nimi.
***
Strechy v Astarione neboli prázdne. V okrajových štvrtiach sa zúfalci po nich snažili preliezť hradby. Aj tam sa ľudia sácali, rozrezávali si laná a zhadzovali sa z rebríkov. V centre sa rozrastal Strom. Každého, kto sa odvážil do ulíc stiahli jeho korene a tých čo hľadali útočisko na strechách, nabodávali jeho konáre. Pohyby mal trhané, mechanické a smrteľne presné. Budovy, tie ktoré v jeho okolí ešte stáli, boli po pár hodinách pofŕkané krvou. Z jeho koruny kvapkala ako podivný dážď. A uprostred toho všetkého žiaril magický vír.
Cez ľudské oči vyzeralo všetko akosi pomiešané. Svetlo sa miešalo s krvou, farby neboli správne a tá hrdzavá aura okolo stromu. A k tomu záplava nezdravo zelenej z víru! Všetko je zle!
Tieň zmätene žmurkal: „S týmito očami sa mi pomiešali všetky aury a energie! Nevidíš to lepšie?“
Cadus prebral kontrolu nad telom: „Ja nič nevidím. Všetko je normálne. Až na ten Strom a trhlinu v priestore...“
Obaja sa takto striedali a dohadovali nejakú tú dobu. Sedeli na jednej zo striech mimo centra, v bezpečnej vzdialenosti od kohokoľvek – alebo čohokoľvek. Snažili sa niečo vymyslieť. Hlavne preto, že Tieň mal až panický strach zo stromu – dráždil jeho podstatu, vibroval ňou, akoby do nej neustále búšilo niekoho vedomie. Neurčité a panovačné. Cadus mal zase výčitky. Bol to pocit, aký nezažil už roky. Zvyčajne sa utápal v sebaľútosti, ale udalosti posledných dní ho donútili opäť vnímať dianie okolo. A jediná vec mu teraz neschádzala z mysle – to ON doniesol Semeno do mesta. Mal ho zaniesť... Kam? Kdesi inde. On sa rozhodol pre túto cestu a nedomyslel dôsledky. Keby ho tak videlo jeho o sto rokov mladšie ja! Bolo by znechutené.
Azira postávala obďaleč a zvedavo ich sledovala. Pri tom však nervózne dupala nohou. S jej mestom sa niečo dialo. Niečo horšie ako Cisár a jeho zvrhlé chute po mágií a krvi. Ale toto ju prevyšovalo. Bola teda odkázaná na pomäteného nemŕtveho, ktorý sa v zápale debaty vznášal palec nad zemou a psychicky zrútenú inkvizítorku. Tá sedela pri jej nohách a nezúčastnene hľadela na palác.
„Ako vás mám voľať?“ oslovila čarodeja. „Očividne nie si Torn a je Vás tam viac. Máte nejaké mená?“
Cadus sa zasekol v polke vety. Tieň zdvihol obočie. Rýchlo sa v myšlienkach poradili.
„Trio!“ zhodli sa.
„Dobre Trio. O čo tu pri Morínej diere ide?“ rázne pokračovala Azira. Ilia potočila k nim hlavu, ale pohľad mala stále zastretý.
„Tak henten mechanizmus – nie, je to Strom – trhá našu realitu. Niečo na druhej strane – možno otec. Hľadá časti svojej podstaty – sa sem chce dostať. Alebo chce aby sme sa dostali tam. Trhlina sa zväčšuje. Áno, to je to najhoršie. Ale aj Strom. Hej, aj Strom rastie. S každou ďalšou obeťou je väčší. Jeho konáre siahajú ďalej. A čo ešte korene!“
„Niečo z toho som si domyslela,“ zamrmlala Azira. Strom pozorovali už asi hodinu a za ten čas si aj ona všimla, čo sa robí. „Nič viac?“
„Živí sa krvou?“ opatrne skúsil Trio.
„Nie mäsom?“
„Nie, krvou. Zdrojom mágie. Nooo, technicky aj mäsom, keď je v ňom krv.“
Azire toto, ktovie prečo, na um nezišlo. „Takže, ak sa mesto vyprázdni, zdochne?“
Trio zavrtel hlavou: „Je to stroj. Krv ho posilňuje, ale nepoháňa ho. To robí niečo mocnejšie. Asi prestane rásť, ale stáť tu bude naďalej. A väčší problém je tá trhlina. Hej, hej, to som chcel povedať. Čo ty o tom vieš? Trhlinu udržuje strom, ale ona sama sa zväčšuje aj bez neho. Je to, ako keď do cukru lejete vodu. Niečo cez ňu presakuje sem a rozpúšťa to Váš svet.“
Azira si vzdychla. Takže by bolo fajn sa stromu zbaviť. Ale ako zničíte kovové monštrum poháňané mágiou a živiace sa krvou?
***
Podobnú otázku si kládla aj Martiere az Lima. A ako každá vojačka to skúsila silou. Znovu. Vzducholode sa k Stromu nepriblížili, ale parotanky tam po menších úpravách dostrelia. Zoradila ich teda bližšie k hradbám a dala príkaz na paľbu. Zahrmelo a vzduchom zasvišťalo niekoľko desiatok kovových projektilov. Niektoré svoj cieľ minuli a rozryli budovy okolo Stromu, ostatné ho však zasiahli. Narazili do konárov a roztrieštili sa s kovovým zadunením. Zakrvavené pahýle sa pod nátlakom poohýnali, ale držali. Z roztrieštenej kôry začal tryskať éter a statická elektrina.
Az Lima na to zaostrila svoje šošovky.
„Zdá sa, že mu to neublížilo,“ sucho skonštatoval az Teuten. Kôň pod ním nervózne fŕkal a zajac sa mu vystrašene krčil v brašni.
„To sa ešte uvidí,“ zamrmlala Martiere. „Páľte podľa uváženia,“ povedala podporučíkovi. Ten zamával vlajkami na tanky.
***
Vzdialené hrmenie vytrhlo Tarana z tranzu. Alebo niečoho veľmi podobného. Celé telo mu brnelo cestou na povrch. Zamyslene si škriabal tetovania, no Cisárovnú – respektíve jej telá – nespustil z očí. Teraz prechádzali prázdnym palácom, k jej komnatám. Občas zastali. Taran si myslel, že deti si potrebujú oddýchnuť, ale nebolo tomu tak. Pri každej prestávke privreli oči, ale niečo si vytrvalo mrmlali. Aj teraz tomu bolo tak. Snažil sa zachytiť, čo hovoria. Hrmenie ho však vyrušilo.
Podišiel k oknu, aby videl, čo sa vonku deje. Ponad mesto lietali gule a snažili sa trafiť konáre Stromu. Obíjali z neho pláty kovu a do vzduchu unikala surová mágia. Pri pohľade na to mu tetovania ožili ešte viac.
Ale Strom sa bránil. Pláty začínali dorastať, konáre sa za cvakania kolies a syčania pary otáčali preč z dosahu diel.
Kdesi buchli dvere. Taran sa tým smerom vyplašene pozrel. Uvidel ďalšie dieťa. Jeho bosé nohy plieskali po kamennej dlážke. Chcel ho osloviť, ale všimol si nedostupný výraz, aký mali nádoby Cisárovnej.
„Koľko tiel máš?“ spátal sa. Odpovedalo dieťa za ním. „Dosť. Nemyslel si si, že všetky držím pohromade?“
Taran si už radšej nemyslel nič.
***
„Tu sme zbytoční,“ zavrčala Azira, keď obliehatelia začali ostreľovať strom. Projektily im až nebezpečne pískali nad hlavami.
„Súhlasím,“ skonštatoval Trio a začal hľadať rebrík.
„Otrávte ho,“ prehovorila zrazu Ilia.
„Ako prosím?“ nechápala Azira.
Ilia sa postavila. Držanie tela mala pevné a rozhodné, zrak jasný.
„Otrávte Strom. Pridajte mu do jedla jed.“
Azira sa zasmiala: „Tu sme v Astarione. Hlavnom meste Cisárstva. Ulice sú špinavé, kanály upchaté, všade potkany... Myslím, že jedu už má v koreňoch dosť.“
„Tak mu dáme niečo silnejšie.“
„A ako to chceš spraviť?“ pripojil sa Trio.
„Inkvizícia má vo svojich skladoch celé sudy jedov. Kvôli výsluchom alebo pre prípadných nepriateľov. Videla som ich. Minimálne dve pivnice naplnené jedmi, rozožieračmi mágie a kyselinami,“ ukázala smerom k palácu. „Nachádzajú sa v kobkách pod mestom. Teraz, keď je Inkvizičný chrám zničený, dostaneme sa tam len cez palác.“
„A ako ten jed chceš dostať do Stromu?“ nedalo Azire.
„Má predsa žliabky. A korene. Ako Machinostra,“ zamyslel sa Trio. „Ak budem mať dosť éteru, prenesiem ich tam.“
Illia chcela niečo dodať, ale potom si to rozmyslela. Na miesto toho sa rozbehla a preskočila na druhú strechu.
„Nuž, znie to ako plán,“ dosvedčila Azira a rozbehla sa za ňou. Trio ich bez slova nasledoval. Levitujúc.
***
Čoskoro sa k nim pridalo viac detí. Taran ich narátal dvanásť. Postávali v záhrade a vymieňali si myšlienky. Napokon stíchli. Všetky naraz sa pomaly zahľadeli na Tarana.
„Vedel by si nás bezpečne dostať ku stromu?“ prehovorili naraz nezvyčajne hlbokými hlasmi.
Padla mu sánka.
„To myslíte vážne, Cisárovná?“
„Áno a cestou budeme potrebovať odolnejšie telá. Aspoň jedno.“
„Neviem, či je to dobrý nápad.“
Pocítil jej pohľad až v mysli. Tetovania ho začali páliť.
„Pochybujete o mojom rozhodnutí veliteľ?“ spýtalo sa jedno z detí potichu.
„Ja neviem, či je to bezpečné. Prečo tam vôbec chcete?“
Psychický tlak povolil.
„Och, ty tomu nerozumieš, že?“ spýtali sa deti unisono. Taran pokrútil hlavou.
Cisárovná sa okolo neho rozostavila do kruhu. Každé jej ďalšie slovo padalo z úst iného tela.
„Môj šialený syn chcel mágiu spútať. Ovládnuť. Ale mágia... Mágia nie je len energia. Je to životná sila. Sila, ktorá prúdi v krvi. V mojej, tvojej. V krvi bohov. Ten Strom nie je len stroj, alebo obetisko. Nie je to len nástroj. Je v ňom čosi prastaré, staršie než svet. Než tento svet, než všetky svety. Niečo, čo nás spája so životnou silou praboha, toho, ktorý bol na počiatku. Staršieho a silnejšieho ako Moria, ako ktorýkoľvek z nášho panteonu. To je sila, ktorú neskrotíš. A tá sila práve teraz otvorila bránu do iného sveta.“
„Čo to znamená, pani moja?“
„Nie som si celkom istá. Ale možno je v tom svete viac mágie než v našom. Alebo je tam niečo ešte silnejšie. Pred pár mesiacmi som si najala Efirima. Chcela som ho vyspovedať, čo jeho rasa o tej sile vie. Chcela som, aby ju pre mňa našiel, chcela som z nej čerpať a učiť sa. Nie len o našom svete, ale aj o iných... Môj syn chcel len dobývať. Ale moc nezískaš len tlakom pary a dupotom vojakov. Získaš ju poznaním. A poznať svet značí ho ovládnuť. Poznaj svetov viac...“
„Ovládneš aj tie,“ dokončil za ňu.
„Chcem prejsť tou bránou. Možno tam je lepší svet. Svet, kde nebudeš svoje tetovania musieť skrývať,“ jedno z detí mu pozrelo priamo do očí.
Odhodlane sa vystrel: „Tak ňou prejdime.“
***
Myslel si, že zanikol v ničote. Že ho pohltilo cudzie vedomie, ktoré sa znieslo z neba a vniklo dnu, cez jeho masku, jeho rany, jeho žily, až dovnútra. Ale nebolo to tak. Mliečnu bielobu, ktorá ho pohltila zrazu niečo zhltlo. Vysalo. A on ostal sám v černote.
Tá tma bolela. Pálila. Svrbela. Bola ťažká a hlučná.
Az Grúl otvoril oči. Zrak mal rozostretý od hnisu, ktorý mu do nich stekal. No žil. Žil a sťažka dýchal nabodnutý na zlatý konár. Telo mal odhalené, každá mokvajúca diera na ňom ho bolela ako nikdy. Toto už neprežije. Umieral.
Toto poznanie ho rozveselilo. Po toľkých rokoch bolesť konečne pominie. Začal sa smiať. Vtedy pocítil, ako niečo nahmatalo jeho vedomie. Nevedel čo. Bolo mu to jedno. No to niečo sa mu zarylo do duše a potiahlo. Vytiahlo ho celého z jeho tela i s jeho krvou. Ťahalo ho to útrobami Stromu, až kdesi mimo, kde neexistuje čas a priestor. K obrovskej rieke hnisu a krvi, v ktorej sa nadobro rozplynul.
Az Grúl konečne dotrpel.
***
Všetko sa triaslo a Trio sa krčil pred padajúcimi kameňmi. Lampa v rukách sa mu triasla. Pred ním nenútene kráčala Ilia. Občas čosi zamrmlala, alebo si prezerala značky na stenách. Azira sa držala vzadu a zhnusene sa mračila.
Zakrádali sa kanálmi. Vstúpili do nich pri jednom z múrov záhrad. Najskôr sa brodili brečkou a pomyjami, aby vzápätí stúpili do smradľavej sály pod palácom. Ústili tam vývody pary, odtoky vody a záchodov. V strope boli diery, ktorými by v normálny deň padali smeti. A v kúte boli pevné okované dvere. Samozrejme zamknuté.
„Ykmub erevd enevruks!“ zvolal. Vo vzduchu bolo toľko mágie, že ho to skoro vôbec nevyčerpalo.
Dvere sa rozleteli a za nimi bola prekvapivo suchá chodba.
V nej sa teraz krčil. Nie preto, že by bola malá. Ale na strope sa tiahli dlhé praskliny a zdalo sa mu, že v nich vidí blyšťať sa kov. Stále si predstavoval, kam až siahajú korene Stromu.
Illia ich viedla odbočkami a križovatkami. Nachádzali dvere, niektoré kovové, iné drevené a pokryté plesňou. Pred svetlom vyplašene utekali potkany a Trio mal pocit, že počuje ako z tmavých odbočiek na nich niekto volá a prosí o milosť, o jedlo, o trochu svetla...
Azira za ním drkotala zubami. Nie od zimy.
„Ako sa tu vyznáš? Ja som sa už stratil. Neviem si predstaviť, ako odtiaľto jed dostaneme,“ prehovoril do ticha.
„Toto sú bočné cely. Nepoužívané. Za chvíľu dorazíme k hlavnej chodbe a odtiaľ to bude ľahšie.“
***
Dievčina kričala. Jej mladé, dvadsaťročné telo však proti Taranovej nekontrolovanej sile nemalo šancu. Zviezla sa v bezvedomí na zem. Po tom na ňu deti skočili a jedno z nich sa jej prisalo na ústa.
Ktovie, prečo trvala na mladých ženách. Ulice okolo centra boli prázdne. Bolo problémom nájsť akéhokoľvek živého človeka. Nie to ešte mladé ženy.
Snažil sa nevšímať si zlaté konáre vo výške nad ním a rozrazil ďalšie dvere. Domček bol malý, pripojený k väčšej stavbe. Pravdepodobne patril služobníctvu. Vošiel dnu a ocitol sa v tmavej malej miestnosti. Okná boli zavreté a pod stolom sa krčila žena s bábätkom. Znechutene si odpľul a dal sa do práce.
***
Mala pravdu, hlavnou chodbou sa kráčalo ľahšie, ale pukliny tam boli väčšie. A Trio si tentoraz bol istý, že v nich videl zlatavý kov. Tieň v ňom sa hmýril nervozitou.
Vtedy Ilia zastala pred ďalšími okovanými dverami. Mali na sebe žltú značku. Zdvihla fakľu vyššie a odhalila, že podobné dvere sú i po jej pravici a na opačnej strane chodby.
„Všetky označené žltou, sú sklady s jedom. Sledujte stojany na fakle týmto smerom. Dovedie vás to von,“ povedala a otočila sa.
„Kam ideš?“ zavolala za ňou Azira.
„Zabiť cisárovnú,“ odpovedala jej a stratila sa za rohom.
Trio si sťažka vzdychol: „Jed teda máme. Ako ho dostaneme do stromu?“
„Ako ho dostaneme von?“ odpovedala mu Azira.
***
Našli dokopy tri ženy. Ovládnuť ich vystrašené vedomia nebol pre Cisárovnú žiadny problém. Keď jej duša opúšťala detské telíčka, tie po jednom umierali. Taran na to len nemo hľadel a prehĺtal horké sliny.
„Telá už máte. Ako sa chcete dostať do koruny Stromu?“
Jedna zo žien sa zatvárila znudene: „Nie je okolo nás dosť krvi?“
Ostatné dve začali mávať rukami. Krv malých detí okolo nej sa začala meniť na éter. Podlaha pod nimi sa triasla.
Az Lima sa konečne rozhodla. Zastavila paľbu a prikázala otvoriť brány. Ľudia sa cez ne rozbehli a poháňaní vojakmi bezmyšlienkovite smerovali k vyznačeným miestam. Keď prechádzali cez tábor Iriam sledoval ich špinavé a zakrvavené tváre. Pohľady mali prázdne.
„Toľká hrôza,“ vzdychol si.
„Vyzerajú ako zvery,“ skonštatovala az Lima. „Teraz je na nás, aby sme z nich urobili ľudí.“
***
Strecha domu sa rozpadla. Padajúce trosky sa vznášali k zemi ako pierka a vytvárali okolo Cisárovnej a Tarana krivolaký kruh. Potom sa znovu pohla podlaha. Praskla po obvode kruhu, aby sa na Cisárovnej pokyn vzniesla. Taran sa chytil jedného jej tela. Malo sotva pätnásť a neodtiahlo sa. Nie, že by ho to teraz zaujímalo.
Kus podlahy, na ktorom stál sa vzniesol vysoko nad strechy domov, priamo medzi konáre Stromu. Tie začali škrípať a pomaly sa otáčať za nimi. No cisárovná si to nevšímala.
Sledovala, ako sa pásiky dymu krútia v podivných farbách svetelných lúčov z trhliny. Boli spomalené, akoby plávali v mede. Svetlo cudzieho sveta.
Mávla rukou smerom k trhline. Kameň pod ich nohami sa naklonil a poháňaní krvavou mágiou vyrazil vpred.
Nasledujúca časť:
Juraj Búry
Mám veľa čiernych vlasov, kocúra a plyšového pavúka. Väčšinou sa mocem v Nitre, alebo po kopcoch a hradoch. Strašne rád sa hrám, čítam a pozerám a potom o tom premýšľam. Pôsobím mladší ako v skutočnosti som.
Diskusia
YaYa
Páči sa mi, že sa dejové línie pospájali - za to asi vďaka už predošlému dielu - a trošku sa to prečistilo. Aj nové smerovanie je zaujímavé, len škoda, že neprišlo skôr, lebo samotný nový svet by bol na pár kapitol a stále je tu poriadny neporiadok v tom domovskom. V každom prípade ma asi prvý raz od januára pochytila taká tá chuť, že na toto by ma bavilo nadviazať ;) Mne sa inak celkovo zdá, že si to dosť pohadzujeme. Každý akoby na niečo pripravoval pôdu a potom to ďalší vezme a namiesto toho, aby to urobil, pripravuje pôdu na niečo ďalšie. A potom tri štvrtiny textu vlastne tvorí pripravovanie pôdy. A pár hodín deja trvá tri mesiace. Mali sme sa od začiatku lepšie koordinovať a je to aj moja chyba, ja som bola prvá, čo to celkom odklonila :/ Dala som za tento 9.
11.10.2019
Páči sa mi, že sa dejové línie pospájali - za to asi vďaka už predošlému dielu - a trošku sa to prečistilo. Aj nové smerovanie je zaujímavé, len škoda, že neprišlo skôr, lebo samotný nový svet by bol na pár kapitol a stále je tu poriadny neporiadok v tom domovskom. V každom prípade ma asi prvý raz od januára pochytila taká tá chuť, že na toto by ma bavilo nadviazať ;) Mne sa inak celkovo zdá, že si to dosť pohadzujeme. Každý akoby na niečo pripravoval pôdu a potom to ďalší vezme a namiesto toho, aby to urobil, pripravuje pôdu na niečo ďalšie. A potom tri štvrtiny textu vlastne tvorí pripravovanie pôdy. A pár hodín deja trvá tri mesiace. Mali sme sa od začiatku lepšie koordinovať a je to aj moja chyba, ja som bola prvá, čo to celkom odklonila :/ Dala som za tento 9.
11.10.2019
jurinko
YaYa, ale to je asi problem tohto typu pocinov, rovnake to bolo aj v predchadzajucom pripade (neviem si spomenut, ako sa to volalo), my sme raz este v skole rozpravali pribeh, kde kazdy mal povedat jednu vetu, ja som zacinal, a druhy povedal de facto Zaciatok II, vobec nenadviazal na tu moju vetu. Ak to nema niekoho, kto tomu da jednotu, tak sa to rozbije.
Kazdopadne, tu sa mi pacil styl pisania, ale vadili mi formalne chyby (preklepy a tak).
Bol by som rad, keby sa to podarilo nejako rozumne ukoncit.
Ako vzdy: Dal som 5.
21.10.2019
YaYa, ale to je asi problem tohto typu pocinov, rovnake to bolo aj v predchadzajucom pripade (neviem si spomenut, ako sa to volalo), my sme raz este v skole rozpravali pribeh, kde kazdy mal povedat jednu vetu, ja som zacinal, a druhy povedal de facto Zaciatok II, vobec nenadviazal na tu moju vetu. Ak to nema niekoho, kto tomu da jednotu, tak sa to rozbije.
Kazdopadne, tu sa mi pacil styl pisania, ale vadili mi formalne chyby (preklepy a tak).
Bol by som rad, keby sa to podarilo nejako rozumne ukoncit.
Ako vzdy: Dal som 5.
21.10.2019
Stano Lacko
Musim ale povedat, ze Feri tento projekt vediet trocha inak ako "Vesmirni tulaci", pretoze sa dost snazi apelovat na autorov, aby sa drzali linie, a snazili sa hlavne v druhej polovici roka zacinat pripravovat dej na vyvrcholenie, a nie vytvarat dalsie vetvy deja. No, uvidime co bude dalej, snad sa to zdarne podari ;-)
21.10.2019
Musim ale povedat, ze Feri tento projekt vediet trocha inak ako "Vesmirni tulaci", pretoze sa dost snazi apelovat na autorov, aby sa drzali linie, a snazili sa hlavne v druhej polovici roka zacinat pripravovat dej na vyvrcholenie, a nie vytvarat dalsie vetvy deja. No, uvidime co bude dalej, snad sa to zdarne podari ;-)
21.10.2019
Juraj Búry
Tak ja som v zasade len nadviazal a po dohode so Šaňom (predchádzajúci) a Marekom (nasledujúci) som napísal, čo som napísal
28.10.2019
Tak ja som v zasade len nadviazal a po dohode so Šaňom (predchádzajúci) a Marekom (nasledujúci) som napísal, čo som napísal
28.10.2019
Marek Páperíčko Brenišin
Celkom to bolo fajn. Trošku bolo cítiť, že si bol limitovaný v čom a ako napísať, ale číta sa to dobre. Trošku si mi prekrstil Iarima na Iriama, ale to je drobnosť. Sú tam nejaké preklepy a štylistické zvraty. Trošku ma sklamalo, že síce sa tam hovorí o jede, ale celá kapitola je vlastne "prípravná". Ale beriem, rozvrhli ste to tak, aby sa to spájalo, čo je super, začína sa v tom človek orientovať.
@Yaya: Ak to porovnám s Tulákmi, je to konzistentnejšie. Ono, to je riziko podnikania, ak to píše viac ľudí. Buď sa to drží pod prísnou kontrolou ale utrpí autorský jazyk alebo sa tomu nechá trocha voľnosti a je riziko, že to začne skákať. Myslím ale, že uzatváranie sa darí, tak už len dúfam, že to dobre dopadne (pre príbeh). Po betaríde a prerábkach z toho môže aj niečo solídne byť.
Dal som 7 :-)
26.11.2019
Celkom to bolo fajn. Trošku bolo cítiť, že si bol limitovaný v čom a ako napísať, ale číta sa to dobre. Trošku si mi prekrstil Iarima na Iriama, ale to je drobnosť. Sú tam nejaké preklepy a štylistické zvraty. Trošku ma sklamalo, že síce sa tam hovorí o jede, ale celá kapitola je vlastne "prípravná". Ale beriem, rozvrhli ste to tak, aby sa to spájalo, čo je super, začína sa v tom človek orientovať.
@Yaya: Ak to porovnám s Tulákmi, je to konzistentnejšie. Ono, to je riziko podnikania, ak to píše viac ľudí. Buď sa to drží pod prísnou kontrolou ale utrpí autorský jazyk alebo sa tomu nechá trocha voľnosti a je riziko, že to začne skákať. Myslím ale, že uzatváranie sa darí, tak už len dúfam, že to dobre dopadne (pre príbeh). Po betaríde a prerábkach z toho môže aj niečo solídne byť.
Dal som 7 :-)
26.11.2019
Ďalšie články / poviedky v téme
Cadus ešte chvíľu otáľal, kým sa odvážil skontrolovať svoju situáciu.
„Hostinec nám viac netreba,“ skonštatoval rozčarovane.
Azira akoby začula, že ju okolnosti oslobodili od nepríjemného záväzku, začala sa zviechať. Posadila sa, vyzerala ako socha, len viečka sa v hlinenej hmote, ktorá ju obalila, pohli a oživili jej stuhnutú dokonalosť. Pokúsila sa pootočiť krkom, podarilo sa. Zosypali sa z nej hnedé šúľance.
„Je to na nič a zbytočné! Zbytočné!“ Martiere az Lima zúrila. Pred chvíľou vo svojom stane rozsekala mečom dve skrine a stôl. Pomohlo to, ale len dočasne. Rozhodne to neriešilo príčinu zúrivosti, ktorou bola bezmocnosť a pochybnosti o tom, čo sa chystala navrhnúť. „Celé dni na to, na tú stromovec útočíme a sypeme všetko čo máme, ale aký je výsledok? Žiaden. Tá obludnosť sa rozrastá ako plevel, prerástla už hradbami a uzavrela v sebe celé mesto. Kto neutiekol z Astarionu doteraz, už sa živý von nedostane.“
Konečne dorazila ôsma kapitola Prekliatych bohov. Tentoraz to písal Juraj Búry.
Astarion, hlavné mesto Assarskej ríše, je na pokraji kolapsu. V jeho strede rastie Strom bolesti, magicko-mechanický artefakt obrovských rozmerov, ktorý rozosieva smrť všade navôkol, zatiaľ čo pred bránami stojí armáda povstalcov. Začítajte sa do siedmeho dielu Prekliatych bohov, nášho románu na pokračovanie!
Az Lima vedie armádu proti inkvizícii, Cadus si zvyká na existenciu bez tela, cisárovná sa trasie o svoju moc a Otec sa prebúdza... Prečítajte si novú kapitolu románu na pokračovanie.
Už piaty diel Prekliatych bohov! Ako dopadne Cisárovná, Cadus, vrchný inkvizítor az Grúl, maršál az Lyss, efirimský Stopár a ďalší hrdinovia hrajúci nebezpečnú šachovú partiu o moc, svoje životy a osud celého sveta?
Vzducholoď Víťazstvo sa blíži k Astarionu s drahocenným nákladom, Ilia si zvyká na život vo vyhnanstve a Cadusa opäť chytá smäd. Ďalšia časť Prekliatych bohov.
Ilia je na úteku, ku Cadusovi sa blíži mocný nepriateľ, inkvizítor Az Grúl kuje pikle. A viete vy vôbec, kto Ríši skutočne vládne? Do sveta nášho románu na pokračovanie by sa nikto s piatimi litrami dobrej krvi v tele na dovolenku dobrovoľne nevybral. Vy tam však môžete nahliadnuť bez akýchkoľvek obáv z fyzickej a iba minimálnych z duševnej ujmy. Nech sa páči, tretí diel!
Druhá časť románu na pokračovanie Prekliati bohovia.
Mali sme tu Vesmírnych tulákov, teraz prišiel čas pre Prekliatych bohov! Prvá časť nového fantastického projektu z dielne scifi.sk, fantasy román na pokračovanie! Každý mesiac nová kapitola, každý mesiac iný autor. Autorom prvej kapitoly je František "cyberstorm" Gago.