Spoločnosť Nickolodeon pred pár rokmi prišla s novým seriálom, ktorý si v krátkej dobe získal srdcia mnohých fanúšikov animácie, východných filmov a fantasy. Avatar, the Last Airbender, má síce meno, ktoré mýli s Cameronovým veľkofilmom, no bol tu skôr a zaslúži si – aspoň podľa mňa – rovnakú, ak nie väčšiu slávu. Jeho humor, detailne vykreslený svet, premyslený na seba nadväzujúci príbehový oblúk, ktorý vás prinútil očakávať každú jednu časť s veľkým napätím, a príjemná animácia spájajúca to najlepšie z anime a klasickej animácie, boli klady, ktoré zaručili tomuto seriálu veľký úspech. A ak má niečo úspech v jednej forme, čoskoro sa ozvú hlasy, ktoré budú volať o rozšírení franchise aj do iných sfér. Tak sa stalo aj s Avatarom a na naše filmové plátna práve zavítal hraný prepis prvej série pôvodného seriálu: Kniha vody.

Katara a jej brat Sokka z Južného vodného kmeňa, ktorého muži bojujú na fronte s Národom ohňa, sa počas ich poľovníckeho výletu stanú svedkami odkrytia obrovskej ľadovej gule, v ktorej je zmrazený malý chlapec. Čoskoro zisťujú, že tento chlapec nie je nik iný, ako stratený Avatar, majster všetkých živlov, ktorý zmizol skoro pred storočím a spolu s ním jediná nádej na mier medzi národmi ich sveta. Teraz, po jeho znovunájdení, doňho vlievajú svoje nádeje, hoci má iba 12 rokov. Aang, toť meno Avatara, sa stáva ale aj cieľom ťaženia princa Ohnivého národa Zuka, ktorého jeho otec vyhostil z rodnej krajiny pre urážku jedného z vojenských generálov. A tak začína mnohým fanúšikom známa mačko-myšia naháňačka medzi týmito rivalmi.

M. Night Shyamalan – tiež fanúšik pôvodného seriálu nám na tanier položil jeho prepis prvej série tohto animovaného skvostu. A hoci som – priznávam sa, vyronil pár nostalgických sĺz, predsa len, vidieť Aanga a ostatných na živo je niečo neopakujúce a dlho očakávané – musím povedať, že z filmu som odchádzal rozčarovaný až sklamaný. To, čo fungovalo v seriáli, sa žiaľ skrátilo až zmizlo z filmového spracovania. M. N. Shyamalan poňal seriál až príliš seriózne: pár detí preberá úlohu záchrancov sveta, ich bremeno je priťažke, nevídané. Humor, ktorý s takou ľahkosťou a jednoduchosťou uvoľňoval situácie v pôvodnom diele, v ktorom sa producentom presne podarilo trafiť hranicu medzi zábavou a seróznosťou sa vo filme snaží objaviť iba málokedy a aj v tom prípade nevyznieva smiešne ale žiaľ viac-menej trápne. Detailný a premyslený dej prvej série Knihy vody sa scvrkol - čo je pochopiteľné - kvôli minutáži na pár základných čŕt. Nesúrodý strih a nevhodné prepojenia medzi nimi nakoniec ale zanechávajú v divákovi viac nepokoja ako pochopenia, odkiaľ a kam sa príbeh uberá. Napriek krásnej animácii od štúdia ILM sa síce môžete tešiť na momenty, kedy budete v kine sedieť s otvorenými ústami, ale ani tieto nepomôžu zakryť jednu z najväčších chýb: zlé vedenie hercov a režisérsku slabosť v tomto obore.

Napriek príjemne prekvapivému výberu hercov (okrem Zukkovho strýka Iroha), ktorí sa svojim kresleným postavám veľmi podobajú a z ktorých najmä Noah Ringer vyzerá, akoby Aangovi z oka vypadol, sa M. Night Shyamalan nezhostil svojej úlohy režiséra tak, akoby mal. Herecké podania sú v mnohých scénach najmä pri detských hercov veľmi skostnatené, emócie na tvárach skoro neexistujúce, scény a ich dramaturgia nemožná. Žiaľ, nepomáha tomu ani scenár z pera tej istej osoby. Dialógy vyznievajú nerealisticky. Sú minimalistické a prízemné, či dokonca klišoidné. Namiesto jednoduchej formuly, ktorá by filmu zaručila úspech - prebrať, čo sa dá z kvalít kresleného seriálu - sa tak stávame ako diváci obeťami nepodareného prepracovania pôvodného nápadu zredukovaného na to najpodstatnejšie.

Za 150 miliónov sa dal natočiť krásny film. Tento síce krásnym vizuálne je, ale pod rúškom dymu sa skrýva nepodarok, ktorý mi láme srdce... Škoda.