Niekedy vám taká Sneak Preview môže vybuchnúť priamo do tváre. Niekedy po pár minútach odchádzate. Inokedy ste zase prekvapení filmom, ktorý by ste si normálne asi nikdy nepozreli. Prichádzajúce dni nemeckého režiséra Larsa Kraumeho, ktorý dokonca film sám uviedol, patrí skôr do tej poslednej kategórie.

Píše sa rok 2020. Európska únia sa rozpadla pod vnútorným tlakom. Zbytok jej stredu: Nemecko, Francúzsko a ďalšie krajiny sa oproti zvýšeného náporu imigrantov z Afriky uzavreli za vysoko chráneným oplotením. Európska participácia na svetovom debakli, štvrtej vojne v Perzskom zálive, sa znížila na minimum. Chudoba, gangy a mafiánsko-teroristické spoločenstvá sú denno-dennou samozrejmosťou... Ulice sa stali miestom, na ktorom sa bojuje o prežitie.

Ako sme sa tam dostali, pýtate sa?

Laura Kuper to vie... Začalo to nevinne, študentskými flash-mobmi a mierovými demonštráciami, na ktorých sa účastnila aj Laurina sestra Cecilia a jej priateľ Konstantin. Prostredníctvom prepojení Konstantina sa obaja dostávajú do teroristickej siete zvanej Čierne búrky, ktorej dlhodobý plán je postupné rozrušenie západnej civilizácie, ktorej pripisujú členovia tejto skupiny zodpovednosť za prichádzajúci zánik ľudskej civilizácie. Ak chce ľudstvo prežiť, musí sa zmeniť. A tak sa aj Laura - nechcene a nevedomo stáva stredobodom diania okolo osudu Európy a ľudstva.

Projekčnou plochou pre Larsa Kraumeho, ktorý je tiež autorom scenára filmu, sa stáva rodina Kuperových: úspešný otec, ktorý pracuje ako právnik pre energetické spoločnosti stojace za vládami a medzinárodnými konfliktami, matka Martha, ktorá nevzdáva boj o rodinu, hoci sa táto už dávno rozpadla. Súrodenci Cecília, Laura a Philip sú stratenou generáciou, z ktorej sa každý z nich napokon utieka k nejakému stabilnému prvku: Cecilia k terorizmu a svojej túžbe po Konstantinovi, Laura k vlastným plánom rodičovstva a Philip k vojenskému štúdiu, kde konečne uniká svojej drogovej slabosti. Rozpad rodiny a vzťahov medzi jej členmi sú paralelou pre rozpad medzi jednotlivými vrstvami v spoločnosti, pričom dôvodom sú ich ambície - hoci tieto nestoja v popredí príbehu.

Atmosfericky je film zvládnutý na úrovni. Premena Európy na roztrasený rôsol, ktorý nakoniec premieňa svoje skúpenstvo na kvapalné, je vykreslená realisticky. Melé semienka chaosu sú zasievané postupne ale premyslene. Destabilizácia, vnútorné nepokoje sú vlastne masovými hypnózami, ktoré sú konštruované malou skupinkou vedomých teroristov. Postupné miznutie tovaru z obchodov, ktorý nasleduje po ukončení obchodných spojenectiev či internetový útok sú potom len ďalšími konzekvenciami vzrastajúceho útoku na spoločnosť, ktorá nie je na niečo také pripravená.

Z hereckých výkonov žiari najmä Johanna Wokalek sťa zraniteľná Cecilia, ktorá sa ale práve vďaka tomu hrá na silnú a voľnú ženu. Wokalek je presvedčivá a výrazovými prostriedkami zčasti doslova prevalcuje ostatných mladých hercov, ktorí sa s ňou snažia držať krok. Napriek tomu, výber hercov, popr. samotný fakt, že sa jedná o nemecké obsadenie (nám maximálne známe z vedľajších roli v Nemecku produkovaných amerických filmov), vyznieva ale osviežujúco neohrane a prirodzene. Najmä Bernadette Heerwagen, ktorá doteraz hrala najmä v televíznych filmoch a seriáloch a tu stvárnila hlavnú postavu Laury je čerstvosť samotná. Príjemný zjav a dramatický výraz ju ale zčasti predurčuje do stereotypizovaných úloh nevinných žien.

Ako film zhodnotiť? Die kommenden Tage nie sú kasovým trhákom, sú ale dobrým európskym filmom, ktorý by si mal pozrieť nielen člen klubu filmového diváka ale každý z nás a posúdiť svoju účast na našom systéme, v ktorom žijeme.

P.S. Napriek vernému atmosferickému vykresleniu si osobne neviem predstaviť, že by naše štáty podľahli takýmto výtržnostiam, popr. nepripustili dialóg so zástupcami ich právd. Možno preto mi akosi celý film vyznieva trošilinku nerealisticky. Na druhej strane zase - možno je to práve táto neviera, že niečo také sa môže stať, čo nás všetkých robí tak zraniteľnými.

P.P.S. Oplatí sa (za)biť za pravdu?