Poviedka X

Už prvé vety poviedky vo mne vyvolávajú pocit, že autorovi/ke ide o presný opis dejiska príbehu. Túži čitateľovi premietnuť film, ktorý vidí vo svojej mysli, no jeho kamera (teda rozprávač) je tak detailná a vo svojej pasii po polapení každého momentu tak úzkostlivá, že už po pár odstavcoch volám o pomoc. Text vyprodukovaný takýmto zámerom prestáva byť čitateľný. Ustupuje mu logika aj štylistika. Autor/ka si nedáva pozor a vety sú za sebou nasekané rovnomerne ako triesky do ohňa. Pocit z opisu napätej situácie sa tak nedostavuje a ja len dúfam, že tento text bude čoskoro za mnou. Ďalšie strany neprinášajú nič nové. Dej sa síce posúva dopredu a odhaľuje veľmi zaujímavý svet, no už na tretej strane škriabem nad text veľkými písmenami "DEATH BY DETAILS". Ak by som bol redaktor, tak by som z poviedky vyškrtal všetko, čo priamo nesúvisí s dejom, neovplyvňuje ho alebo nie je potrebné pre vykreslenie situácie a atmosféry. A verte mi, je toto dosť. Ostatné detaily sa dajú odkryť aj pomocou dialógov – žiaľ, ani v týchto nevidím svetlo autorovho/kynho úspechu. Patetické výrony hlavných predstaviteľov tomu na realizme alebo čitateľnosti nepridávajú. Zakončenie je príjemné, no nezachraňuje. Plusko za peknú gramatiku.

Poviedka X

Trochu škrípajúci prvý odsek – čudný výber mien a nie veľmi vhodné štylistické rozhodnutia – ma sensibilizujú, že toto asi nebude med lízať. Ďalšie odseky tento pocit potvrdzujú: trochu nelogické opisy, ktoré autor/ka akoby potreboval/a, pričom prichádzajú nečakane, plynutie textu sekane skáče ohnisko opisu ako idú vety z miesta na miesto. A odrazu – šmitec. Kapela dohrala ťažkopádny úvod a druhotný dej, či vlastne hlavný príbeh, sa predo mnou začína rozvíjať plynulo, ľahko a sugestívne. Pýtam sa sám seba, či autor/ka nezvládol/a až tak dobre rámcovú štruktúru, ktorú sám/a sebe postavil/a alebo jednoducho bol pre neho/ňu prvotný opis akcie príliš odlišný od srdca príbehu. Autor/ka čiastočne šperkuje dialógy referenciami na dobové reálie, na ďalšej strane zase exceluje v atmosferických opisoch či dokonca sa pokúša o abstrakciu skúseností postáv do filozofickej roviny komentátora/ky. Bravo, veľmi podarené! Škoda len úrýchleného konca, ktorý nemusel byť až tak vyšprintovaný a niekoľkých gramatických ako štylistických lapsusov. Príbeh je solídny, chytil ma a chcel by som viac – možno aj preto, že to bolo prikrátke.

Poviedka X

Po dočítaní mám z poviedky zmiešaný pocit. Príbeh so zaujímavým nápadom, ktorý som síce videl alebo čítal v inej iterácii, hovorí o autorovej/kynej predstavivosti. Na druhej strane ale nesedí kostra príbehu, do ktorej bol tento nápad zakomponovaný. (Iba nápad na poviedku nestačí, ale je jej zdravým srdcom.) Prvých X strán síce dej príbehu posúva dopredu a je čiastočne aj pútavých, no kostrbaté vyumelkované dialógy a nesúrodé opisy z nich veľa pôžitku čitateľovi/ke nespôsobujú. Naopak, na konci poviedky je jasné, že prvá polovica diela je úplne nepotrebná a môže byť jednoducho škrtnutá. To, čo ostáva, nie je na poviedku dosť – je to skica či opis danej situácie bez epického elementu, čiže rozprávania ako takého. Postavy spĺňajú iba funkciu rozprávačov, na viac ich nebolo treba. Tým pádom nejaké nádeje na postup ďalej u mňa pre toto dielko hasnú. Plusko za celkom zaujívamý opis kultúry sveta a dobré nápady.

Poviedka X

Ah jej... Toto som čítal asi týždeň. Stále po trošku, lebo inak by sa mi asi mozog premenil na rovnakú bľuvanicu akou je aj tento text. Niekedy rozmýšľam, či si niektorí autori a autorky nerobia z porotcov prču, pretože toto nie je možné brať reálne ako poviedku. Preexponované opisy, detinské vysvetľovania, rozprávač mi zneje ako negramotný pedagóg. Nezmyselné zmeny v dejovej línii si autor podľa potreby jednoducho vytvoril, kedy sa mu zachcelo – odrazu sme niekde inde, odrazu sa postavy správajú inak, odrazu všetko hraje do kariet hlavnej postavy. Bez premyslenia, bez disciplíny a logiky. Štylistika je tu – ako som už napovedal – tiež bodom úrazu: nevhodný výber slov (dokonca takých, ktoré nemajú v daný okamih žiaden význam v tej-ktorej vete) je už len hnedou bodkovanou čerešničkou na tejto zhnitej torte. Neprepáčiteľnými sú pozabudnutia sa autora/ky, keď odrazu pre jednu alebo dve vety mení rozprávača z tretej na prvú osobu. Hovoriť o nejakých gramatických chybách (hrúbky) v tomto kontexte už asi ani nie je potrebné. Nefunkčnosť plynutia textu je ešte viac ničená etnografickými exkurzami do dejín daného sveta alebo softpornografickými výlevmi. Na konci tejto plejády dobrodružstiev s penou v hube čitateľ/ka zisťuje, že – čuduj sa svete – poviedka nemá koniec (!), pretože autor/ka ju asi nestihol/a dopísať. Ako moji krajania hovoria: "I tak śe da, i tak śe da..." A ja dodávam: "Aľe tatak ne!"

Poviedka X

Ešte som nedočítal ani prvú vetu a už som strávil asi pol minúty vnútorným premýšľaním, či je vôbec možné, aby postava reagovala daným spôsobom. Odpoveď: nie, nie je. Povzdych... a ideme ďalej. Úvod autor/ka napokon celkom zvládol/a a po prestávke pokračoval/a zmysluplne ďalej. Príbeh poviedky je síce plytký a neprekvapivý, ale aspoň jeho spracovanie stojí za to. Opisy sú zosúladené s dobou, hlavné postavy sú prirodzene zasadené do tohto sveta, fungujú v ňom bez toho, aby mi rezali mozgové závity. Ich charakterizácia prebieha práve pomocou dialógov (a komentárov v nich), ktoré túto úlohu spĺňajú celkom obstojne. Niekoľko hrúbok a nefungujúca interpunkcia kazí celkom podarený pocit z dobre zvládnutej autorovej práce. Na koniec prichádza – predsa len zaujímavé a nečakané vyvrcholenie, ktoré ale nerobí poviedku o to lepšou. Zistenie, že postavy nie sú aktérmi v tejto poviedke, ale iba komentátormi, je skôr sklamaním. Abruptný koniec volá po troške retardácie a nejakom epilógu.

Poviedka X

Posledná poviedka dnes. Nepotešila ma – už v polovici prvej strany si hypoteticky prikladám ruku k zívajúcim ústam. Rozvláčny dej tu ešte viac brzdia nezmyselné opisy a vyžívanie sa v dobových reáliách, ktoré si vie čitateľ domyslieť, alebo ktoré nemajú s danou dobou nič dočinenia (popr. je to chyba autora/ky, že nevytýčil/a presné zasadenie deja do časopriestoru a neumožnil/a tak čitateľovi/ke sa pevnejšie orientovať v danom svete). Dej je polopriesvitný – nielen názov ale už prvé vety poviedky prezrádzajú o čo pôjde a ako to dopadne. Ostáva len otázka: prečo to potom – ak nie ste porotca a teda prinútený – vôbec čítať? Ostávam bez odpovede. Dej autor/ka posúva dopredu kvázi-prekvapivými zisteniami, ktoré ako päsť na oko pasujú hlavnej postave do plánu. Ako úžasné, nie? Žiaľ, nie. Je to patetické a primitívne. Štruktúra príbehu je mizivá a slabá. Ako taká potom nefunguje a nie je dostatočne pôsobivá. Skúška, cez ktorú ide hlavná postava nezapôsobila. Vedľajšie postavy sú vymeniteľné a neprispievajú do príbehu. Dostávam sa na koniec poviedky, kde mi posledná veta svojim pátosom vyrazí dych a ja škrabem pod text už iba jedno slovo: Smrť!

Budeme sa čítať opäť o týždeň!