Varovanie:

Všetky recenzie obsahujú spoilery.

Martin Hatala – Prianie jazera

O Raymondovi Chandlerovi niekto napísal, že jeho diela boli preto také populárne, pretože boli nielen dobrými detektívkami, ale najmä preto, lebo diela tohto amerického spisovateľa boli hlavne dobrou literatúrou. Raymond Chandler jednoducho svojimi dielami prekročil hranice žánru a právom patria medzi to najlepšie, čo vôbec svetová literatúra ponúka. Podobná vec sa podarila aj mnohým autorom scifi a fantasy, čo sú, podobne ako detektívka, taktiež žánre považované vo všeobecnosti za akúsi „nižšiu“ literatúru. V literatúre jednoducho existujú autori, ktorých diela prekračujú hranice žánru, a stávajú sa prínosom pre literatúru ako takú.

To bohužiaľ nie je prípad tejto poviedky.

Prianie jazera je dobrá poviedka – v rámci žánru, kde najzásadnejším prvkom nie je logika deja a konania postáv, či ich psychológia. Napriek tomu, že tieto atribúty sú dôležité, najdôležitejší a najdefinujúcejší je v tomto žánri fantastický prvok. Inšpirácia Chandlerovou Dámou v jazere je očividná. Nielenže autor používa podobný štýl písania, ale dokonca aj samotné jazero (Puma Lake) je to isté a použité mená sú viac než len odkazmi. Dalo by sa pokračovať, ale cieľom tejto recenzie nie je hľadať čriepky inšpirácie autora. Autor veľmi dobre kopíruje štýl svojho amerického predobrazu. Niektoré opisy pôsobia, akoby ich napísal sám Chandler, ich ľahkosť a presnosť je osviežujúca a približne do troch štvrtín poviedka pôsobí vierohodne a ucelene. Ako správna detektívka navnaďuje čitateľa, aby ju prečítal jedným dychom. Problém nastáva po otvorení fľaše s ginom. V tom momente sa z poviedky stáva skutočné fantasy, bohužiaľ vrátane negatív tohto žánru. Prerod pôsobí na čitateľa, akoby zrazu čítal inú poviedku. Z príjemne plynúcej detektívky sa zrazu stáva prezentácia nadprirodzena. Rozuzlenie kríva na obe nohy, logika si zobrala dovolenku, vševedúci detektív vysvetľuje prekvapivé odhalenie, o ktorom ale všetky postavy dávno vedeli. Z poviedky sa stáva lacné divadlo, kde všetci zainteresovaní vedia, že sú súčasťou hry, okolité pínie sú z polystyrénu a divák si všimol mejkap, opadávajúci z tváre starnúcej herečky. Detektívky, v ktorých vlastne ide o niečo úplne iné než o vyriešenie prípadu (v tomto prípade o existenciu vodných nýmf), trpia spoločným neduhom – detektívna línia je nedotiahnutá a koniec, v klasickej detektívke spektakulárna prezentácia autorovho zámeru, je neuspokojivý a plytký.

Prianie jazera je dobrá fantasy poviedka. Nie je to ale dobrá detektívka. A keďže sa snaží tváriť ako dobrá detektívka, nakoniec pôsobí rozpačito. Presah sa nekoná, príležitosť nebola využitá. Škoda.

Na scifi.sk by som dal 8/10.

Marja Holecyová – Kalkulačka smrti

Táto poviedka na mňa pôsobila podobne rozpačito ako predchádzajúca. Určite je veľmi dobre napísaná. Autorka nie je začiatočníčka. Postavy sú vierohodné, aj keď trošku klišéovité. Projekt sa zdá zaujímavý. Celé dielo má taký ten správny scifi nádych. Bohužiaľ iba do momentu, kým sa projekt neskončí a neukáže sa, že je to vlastne len vyjadrenie úplne predvídateľných pravdepodobností (čo je niečo, čo vieme všetci – ak nás neskolia nehody a choroby, tak raz zomrieme na starobu), a teda vlastne pomerne málo zaujímavá záležitosť (aspoň teda na pomery scifi poviedky). Postavy sa začnú správať v rozpore s dovtedajšími charakteristikami. Šéfka, ktorá má všetko pod kontrolou, sa uprostred noci nechá citovo mučiť a následne zahrdúsiť, pretože náhle nemá pod kontrolou nič. Hlavná postava, arogantný a chladný matematický mozog, sa na vrchole svojho triumfu dopustí vraždy z náhleho popudu pomstychtivosti. Prekvapivé objavenie strateného Profesora iba odhaľuje detinskosť motivácie Šéfky minúť milióny na projekt, ktorý Profesor nikdy neocení, a ktorý je navyše úplne zbytočný, pretože jeho výsledkom nie je predpovedanie budúcnosti (ako by rozmaznaný čitateľ scifi očakával), ale iba vyjadrenie všeobecne známych rizík v percentách. Po prečítaní som mal pocit, že autorka nevyužila svoje schopnosti naplno a podobne ako u predchádzajúcej poviedky aj tu záver zhadzuje celé dielo o úroveň nižšie, čo zamrzí o to viac, že zvyšok poviedky je napísaný uveriteľne, keďže autorka je sčítaná a vkladá postavám, diskutujúcim na akademickej pôde, do úst naozaj podnetné myšlienky.

Na scifi.sk by som dal 7/10.

Janka Javorka – CC 2.0

Táto poviedka si na rozdiel od predchádzajúcich finálových poviedok udržuje jednu úroveň počas celej svojej dĺžky. Žiaľ, mnohé faktory spôsobujú, že táto úroveň je v konečnom dôsledku nižšia ako u predchádzajúcich poviedok. Úvodná časť o neznámej operátorke je úplne zbytočná, keďže nemá nijaký vplyv na neskoršie udalosti (ak som to správne pochopil, tak neznáma operátorka bola Iveta, ale keďže jej minulosť nijako neovplyvnila udalosti v druhej časti poviedky, toto predstavenie postavy poviedka nepotrebovala). Problémom druhej časti zas bolo prebiehajúce vyšetrovanie. Bez neho by bola poviedka omnoho realistickejšia, a to najmä z toho dôvodu, že autorke sa nepodarilo vystihnúť atmosféru úradného postupu, ani rokovaní s ním spojených. Koncept technológie, ovládajúcej každodenné životy ľudí do takej miery, že bez jej existencie sú ľudia v podstate stratení, nie je ničím novým. Pôsobí nechcene smiešne, keďže autorka dej poviedky zasadila do slovenských reálií, ktoré by museli byť značne zutopizované, aby sa túto technológiu podarilo zaviesť tak celoplošne, ako je to opísané v poviedke, od súkromných spoločností až po štátne zložky. Potom je ale celé vyšetrovanie z úradu zdravotníctva akoby návratom k stavu, ktorý viac než spoločnosť budúcnosti pripomína dnešnú realitu a pôsobí rušivo. Ivetina tragédia, ktorá by mohla byť nosnou ideou diela, je takto prehlušená chybami v spracovaní diela a vyznieva slabo a nelogicky (keďže Iveta je najprv zdesená, že jej systém, prostredníctvom ktorého pomáha ľuďom, vypnú, a následne jej smrťou celý systém vypne ona sama, pretože je unavená). Zo základného nápadu poviedky sa dalo vyťažiť omnoho viac. Myslím, že úroveň textu a jeho ľahké plynutie dokazujú, že autorka vie písať lepšie diela, ako je toto.

Na scifi.sk by som dal 7/10.

Katarína Pivarčiová – Slovenský Stalingrad

Veľmi dobré. A veľmi krátke. Pôsobí to na mňa ako úryvok z niečoho väčšieho. Z tohto sveta by som si vedel predstaviť celý román. Ako ochutnávka bolo toto dielo výborné, no ako samostatná poviedka otvorila viac otázok, než na koľko odpovedala. Navnadilo ma to a bavilo ma to čítať. Zatiaľ najlepšia finálová poviedka.

Na scifi.sk by som dal 9/10.

Ján Stopjak – Biela tma

Aj keď to môže vyznieť ako oxymoron, toto dielo sa dá opísať dvoma slovami: Príjemný horor. Veľmi dobre napísaný, pár menších nedokonalostí vyrieši drobná editácia. Dospelé dielo skúseného autora, plastické, uveriteľné, živé. Lepšie pracuje s rozsahom ako predošlá poviedka, je to samostatne stojace dielo, končiace síce otvoreným koncom, no nenabádajúce na pokračovanie. Po úvodnej scéne vysvetlivky pôsobia trošku retardačne, ale dielo veľmi plynulo opäť naberie tempo. „Drogové odhalenie“, často používané ako vysvetľovacia barlička, v tomto diele nepôsobí rušivo, ale naopak veľmi organicky zapadá do poviedky (možno pomáha aj to, že počas udalostí opísaných v poviedke je hlavná postava už „čistá“). Kvalitatívne mimoriadne podobné predošlej poviedke, ale vďaka lepšej práci s rozsahom je toto dielo o (malý a stopercentne subjektívny) chĺpok lepšie než dielo Kataríny Pivarčiovej. Aj keď stále dúfam, že si jedného dňa budem môcť kúpiť knihu o cigánskej čarodejnici bojujúcej počas SNP proti nacistickým bosorákom, Cena Fantázie je poviedková súťaž, a ako samostatná poviedka je Biela tma najlepším dielom tohto finále. A to vravím napriek tomu, že osobne príliš neholdujem hororom.

Na scifi.sk by som dal 9/10.

Za posledné tri roky, počas ktorých Cenu Fantázie sledujem, každým rokom úroveň finálových poviedok stúpa. V tejto pätici nie je ani jedna poviedka, ktorá by bola vyložene zlá alebo by si nezaslúžila byť vo finále. Všetky poviedky plynú príjemne a sú napísané dobre. Je vidieť, že porota odviedla dobrú prácu, pretože rozdiely medzi poviedkami sú minimálne a viac o subjektívnych pocitoch než o nejakom jednoduchom číselnom hodnotení. Podľa môjho subjektívneho vyhodnotenia vyšlo finálové poradie nasledovne (napriek tomu, že dvom poviedkam som pridelil hodnotenie 7/10 a dvom poviedkam 9/10, miesta sú jasné):

5. miesto: Janka Javorka – CC 2.0

4. miesto: Marja Holecyová – Kalkulačka smrti

3. miesto: Martin Hatala – Prianie jazera

2. miesto: Katarína Pivarčiová – Slovenský Stalingrad

1. miesto: Ján Stopjak – Biela tma