Mám rád Zelazneho. Jeho poviedky, no najmä romány, sa vyznačujú istou snivosťou. Farebnosťou. ...a šialenstvom. Ako prvé dielo od neho som čítal Pána svetla. Mohlo mi byť vtedy asi pätnásť rokov a doteraz mi ostalo v pamäti. Autor vtedy umne spájal vlákna rôznych príbehov a žánrov za vzniku nádherného obrazu na hranici snov. Nemôžem si pomôcť, no recenzovaná kniha mi Pána svetla, vydaného o dva roky skôr, v mnohom pripomína.

Dej knihy je v podstate jednoduchý. Rozpráva príbeh o zrade a pomste. Na rozdiel od ostatných podobných však Zelazny s majstrovskou kreativitou žongluje s motiváciou jednotlivých postáv, modeluje ich charakter založený na klamstvách, intrigách a sebectve. Sledujeme osudy Wakima, sluhu a vyslanca boha Anubisa, pána Domu mŕtvych, ktorého jediným cieľom je zničiť Princa, dávneho nepriateľa bohov. Aby to nestačilo, do deja sa zapletú aj Osiris, pán konkurenčného Domu živých so svojim synom Hórom a ďalšie postavy. A ako napovedá anotácia, niekde čaká netvor.

Ako definovať toto dielo? Ťažko, snáď ako šialenú mnohovrstevnatú pestrofarebnú jazdu po fantasy svetoch. Ako vraví Bond: pretrepať a nemiešať. Atmosféra organicky spájajúca prvky science fiction, fantasy a gotického hororu, popisy prostredia pripomínajú halucinogénne stavy spôsobené LSD... Istým spôsobom ide skôr o poéziu, surrealistickú báseň, než o román. Veď čo iného by sme mohli čakať od diela, kde sa to len hmýri bohmi, cestovaním v čase, transhumanizmom a kyberpunkom? Niet sa čo diviť, Roger Zelazny patril spolu s takými autormi ako Brian Aldiss, Theodore Sturgeon, Phillip K. Dick, Harlan Ellison či Phillip J. Farmer k predstaviteľom experimentálnej Novej vlny. Pritom práve na posledných troch menovaných možno ukázať prstom ak vravíme o psychadelickej science fiction.

Zaujímavé, avšak pre Zelazneho typické, je popis a zasadenie jednajúcich postáv. Na jednej strane sa stretávame s bohmi a netvormi, čarodejníkmi a kňazmi, na druhú stranu však narážame na odkazy týkajúce sa čistého science fiction: Osiris sediaci za riadiacim panelom, kolesá miesto dolných končatín, kyborgovia... Taktiež spomínané Domy sú niekde popisované ako stanice. Napokon, aj samotný spôsob boja hlavných postáv spočívajúci v cestovaním časom do doby, keď je súper zraniteľný, nemá moc spoločné s fantasy literatúrou. Výsledkom je potom podmanivý miš maš, v ktorom má čitateľ napokon pochyby, či ide o skutočných bohov, alebo len vyspelých ľudí s extrémne pokročilou technológiou, ktorí sa za bohov len považujú. Koniec koncov, podobné riešenie by nebolo v SFFH literatúre a už vôbec nie u Zelazneho ojedinelé.

Text je v náročný na pozornosť. Človek sa musí mnohokrát pozastaviť a rozmýšľať čo tým chcel básnik povedať, a či vôbec niečo chcel. Autor narába so slovami ako maliar s farbami...mieša ich v divokých kombináciách a eskapádach, vytvára pritom nielen ťahy štetcom ale machule, škvrny, celé obrazce opojné ako ťažké víno. Človek má niekedy pocit, že sa stráca v opisoch prostredia, pričom autor akoby chcel cielene čitateľa utopiť vo farebnosti popisovaných myšlienkových pochodov, svetov a dejov. Tomu napomáhajú aj state, kde autor prechádza z klasického textu do veršov, básní a nejasných narážok.

Po grafickej a estetickej stránke treba pochváliť Tomáša Kučerovského, ktorý si naozaj dal záležať a vytvoril nádhernú obálku, ktorá korešponduje s obsahom knihy. Osobitnú vďaku treba tiež vyjadriť prekladateľom: preložiť tak náročný text, akým “Tvorové světla a temnoty“ jednoznačne je, chce odvahu, trpezlivosť a hlavne cit.

Ak máte radi nekomerčné príbehy, podivnú zmes science fiction, fantasy a surrealistických výjavov, ak máte radi Zelazneho, tak hor sa do toho. Túto jazdu si budete dlho pamätať. A ak sa vám nebude páčiť, skočte si temporálnou fugou do minulosti a zakážte si ju kúpiť .

Doporučená literatúra: