Takto sa nám na začiatku filmu predstavuje vrah a väzeň na úteku Richard B. Riddick, ktorý sa nedobrovoľne vracia naspäť do lochu. Transportná loď Hunter Gratzner, na ktorej si svoj sladký spánok/nespánok vychutnáva ešte s ďalšími 39 cestujúcimi však náhle havaruje a musí núdzovo pristáť na neznámej planéte v zastrčenom kúte vesmíru. Hŕstka preživších ľudí sa opatrne rozhliada po planéte a nachádza zaujímavé veci: tri slnká krúžiace okolo planéty - preto tu nieje nikdy noc, kosti obrovských tvorov na obrovskom pohrebisku, opustenú základňu predsunutého geologického tímu, no a naša milá výprava začína pomaly zisťovať, že všetky tieto veci spolu akosi súvisia a že nič nie je také ako sa zdalo na prvý pohľad, tj. že noc tu síce nie je, ale vďaka zatmeniu tma áno a že kosti povaľujúce sa len tak po púšti a milých geológov má na svedomí niečo čo sa prebúdza vždy keď je tma a že tú tmu, ktorá tu je len každých 22 rokov si naplno vychutná (a to myslím doslova). No a ako to už vo filmoch býva, kto sa môže postaviť zlu keď nie zlo samo, tento krát stelesnené postavou Riddicka. Keďže ide o sci-fi horor je všetkým jasné, že s narastajúcim časom bude počet prežívajúcich klesať a nakoľko ide o veľmi dobrý sci-fi horor bude naopak narastať vaše hodnotenie tohto filmového skvostu.

Aj keď základná premisa príbehu je v podstate klasické klišé o skupine ľudí, ktorým ide niečo po krku a to niečo nechce pochopiť, že vy nieste jeho chodiaci hlavný chod je do neho začlenených toľko ďalších prvkov až si dovolím tvrdiť, že keby sa jednalo o žánrovo odlišný film, začali by po ňom poškuľovať členovia Americkej Filmovej Akadémie. Tým najmarkantnejším je asi vykreslenie jednotlivých charakterov a ich postupnú premenu. Nečakajte žiadneho super hrdinu, ktorý rozdáva zákerným nepriateľom tvrdé rany a priateľom široké úsmevy, pripravte sa na slizkého a vypočítavého "klaďasa", schopného kvôli svojej záchrane poslať na smrť aj svoju manželku spolu zo zbytkom rodiny a podobných periel si vychutnáte do sýtosti omnoho viac.

Réžiu si zobral na starosti u nás menej známy David Twohy. Aj keď má tento režisér zatiaľ na konte len štyri filmy (u nás asi najznámejším je Invázia) dokázal, že je režisér s obrovským zmyslom pre detail a pochopil, že dokonalý celok sa skladá z množstva dokonalých detailov a je to vidieť a výsledný obraz je nádherný, kryštálovo čistý a bez jedinej chybičky, ktorá by mohla tento obraz narušiť. Najlepšie to asi postrehnete na práci s kamerou, ktorá je jednoducho fantastická. Zábery tvoria, dovolím si tvrdiť, absolútnu špičku, ktorá sa dá dnes vidieť. Nenájdete tu jeden jediný uhol záberu, ktorý by sa opakoval alebo by bol nezaujímavý. Všetko umocňuje bezchybný a dynamický strih. Ručím vám zas to, že po zhliadnutí tohto filmu sa vám bude zdať, že ostatné filmy strihajú upratovačky, ktoré si práve urobili rýchlo kurz práce s PC. No a potom je tu samozrejme nezabudnuteľná vizuálna stránka. Hra s farbami, svetlom a tieňmi, každý jeden záber je mimoriadna pastva pre oči ‒ pre grafikou a dizajnérov by som tento film odporučil ako jedinečný študijný materiál.

To čo robí film filmom sú však herecké výkony. Tak dobre zvládnutý casting sa len tak nevidí. Je len málo filmov, pri ktorých sa vám zdá, že herci sa pre túto úlohu narodili. Nie nadarmo postava hlavného hrdinu Riddicka vyniesla Vin Diesela (Rýchlo a zbesilo, xXx) do hereckého neba a urobila s neho hviezdu najvyššej žiarivosti. Riddick je tak charizmatická a dokonalá postava, že si ju jednoducho zamilujete aj keď viete, že ide o vraha na úteku s pekným počtom zárezov na svojej vyholenej hlave. Cole Hauser (Hartova vojna, Dobrý Will Hunting) ako "modrooký diabol" stelesňuje postavu pána Johnsa, nájomného žoldniera, ktorý ide Riddickovy od začiatku pokrku a potom je tu Radha Mitchell (Uprising) ako neskúsená a cynická pilotka Carolyn Fry, ktorá na seba po smrti kapitána preberá jeho rolu a ako ste už určite z predchádzajúcich riadkov postrehli, vôbec to nemá jednoduché. Spoločným menovateľom všetkých postáv je ich postupná charakterová premena, preto z vlastností ktoré som tu vymenoval môžete vychádzať, ale určite pri nich nezostanete.

Celé dianie na scéne podčiarkujú špeciálne efekty, ktoré tu uvidíte hlavne na začiatku pri havárii lode a pri digitálnych príšerách požierajúcich panikáriacich stroskotancov. Modely sú jednoduché, nečakajte žiadnych šľachatých a slizatých votrelcov, ale o to desivejšie. Žiadne viditeľné oči, uši alebo podobné veci, ktoré by vám v tme boli aj tak na nič, len doširoka otvorené ústa číhajúce odkusnúť si šťavnaté mäsíčko z ďalšieho nešťastníka. Navyše krásne-úchylno-poloultrazvukovo-psychadelický zvuk ktorý tieto príšerky vydávajú vám spôsobí nejednu srdečnú arytmiu. Nečudo pretože o zvukové efekty sa postaralo lucasove štúdio Skywalker sound. Aj keď hudba pozostáva v podstate len z jedného hlavného motívu, ten je natoľko prepracovaný a chytľavý, že si vás získa okamžite od začiatku a na konci filmu si ani neuvedomíte, že ste kvôli nemu čítali celé záverečné titulky.

Čo dodať na záver, aj keď má už Čiernočierna tma za sebou nejaký ten rôčik, je to stále perfektná, dynamická a navyše inteligentná zábava, ktorá v sebe skrýva nejedno ponaučenie a morálne posolstvo. Preto nestrácajte čas, bežte do najbližšej videopožičovne a pochopíte čo som sa vám tu celý ten čas snažil povedať.