Knihu Morhen som si kúpila na SlavCone spolu s druhým dielom Zlata Arkony. A kým od Juraja Červenáka som vedela, čo očakávať, Henrich H. Hujbert bol pre mňa celkom neznámy autor.

Obálka (inak vcelku vydarená, až na... veď sa dozviete) vo mne vyvolala dojem, že pôjde o historickú fantasy zo slovenského prostredia, čo ma lákalo – prečo neporovnať rôzne prístupy k podobnej téme?

Lenže, snáď žánrovo podobnou a peknou obálkou, akékoľvek porovnávanie končí.

*** UPOZORNENIE ***

O deji mienim prezradiť dosť, preto, kto sa chce nechať prekvapiť, nech v čítaní tohto článku pokračuje len na vlastné riziko.

***

Úvod začína svižne a hoci nemám v láske opisy, spočiatku mi nevadili, istá poetická ľubozvučnosť a originalita sa im uprieť nedá (aspoň spočiatku) a pôsobili ako protiklad k scénam násilia, ktoré sa začali takmer okamžite (už na 10. strane). „Fajn“ – povedala som si, už navyknutá na litre krvi a lietajúce kúsky šedých závitov – „to sa mi bude páčiť.“ A čítala som ďalej.

Objavil sa hrdina – Zoran. Najprv ako malé dieťa – poetické opisy a nadnesený štýl rozprávania pribúdali a dej pomaly akoby ustupoval do úzadia – či skôr prešľapoval na opisoch každodenných činností života na dedine, ozvláštnených náznakmi chlapcovej neobyčajnosti. Nemienim vás nudiť - čítala som a čítala a čakala a čakala, stále dúfala, kedy sa dozviem, aký má hrdina cieľ, kto bude jeho nepriateľ? A kedy s ním konečne začne bojovať, aby slávne zvíťazil?

Odpoveď znie: nikdy.

Cieľ neexistuje, ani boj, hoci násilných scén je v knihe viac než dosť a to až v prehnane naturalistickom balení. Z chlapca vyrastie 16–ročný mladík, ktorý je donútený zutekať od svojej mamky (áno, celý čas jej hovorí mamka!). A skôr so šťastím, než s pomocou svojho kúzla, sa so smrťou na jazyku dopotáca k hradbám Bystriny, za ktorými žijú ľudia ako on – čarodejnícky učni a ich vedomci. Lenže, získať moc a ovládnuť čary nebude pre hrdinu jednoduché ani bezbolestné. Mám pocit, že mottom knihy by malo byť: „Jedine cez bolesť a utrpenie môžeš získať silu.“ Hrdina trpí, vedomci trpia, všetci trpia! „Kurňa, kedy príde akcia?!“ Hrdina odhŕňa sneh, vynáša konský hnoj, nosí vodu – všetko v mraze a občas aj bosý či nahý – to, aby si posilnil svaly a otužil sa. Potom prídu dlhé hodiny (stránky) učenia boja s palicou a mečom, ktoré strieda výučba kúziel a liečivých rastlín (opisované často, s pátosom a do detailov) a vedomci nad ním spokojne a súhlasne prikyvujú. Na otázky mu neodpovedajú – veď na všetko príde časom aj sám (asi ponorením do svojho vnútra) - preto sa niet čo diviť, že ostane zdesený a zaskočený prvou akčnou úlohou – zistí, že namiesto záchrany čarodejnice, ju má zabiť, aby oslobodil jej dušu! Ha!

Protipólom k „dobrým“ kúzelníkom (zabíjanie nevinných sa im protiví, no keď sú donútení, rozpútajú až zvrátene nechutné jatky), sú prisluhovači Kríža a jediného Boha (takže kresťania) - v čom vidím jeden z hlavných prešľapov knihy. Keby autor vytvoril konkrétneho zloducha, nevadilo by mi, že je kresťan, ale tu je symbolom zla všetko kresťanské – každý dedinčan, čo sa podriadil, všetci, čo uverili a padli na kolená, čo sa boja kúziel, odsudzujú čarodejníkov, upaľujú a udávajú ich inkvizícii. A všetci sú bez milosti zabíjaní (kúzelníci sa len bránia).

Lenže, zabíjaní nie sú len poverčiví a zaslepení roľníci, ale aj čarodejnice (bez výnimky samé ženy-stareny), ktorých duša by po upálení na hranici nevošla do Návy, takže ich kúzelníci musia zabíjať vlastnými rukami – nožom, aby ich oslobodili. Ani vtedy nie sú vrahmi, lež spasiteľmi! Naozaj im nemôžu pomôcť inak, napríklad, priviesť ich do svojej pevnosti, lebo tam noha ženy vkročiť nemôže (a iné miesta už zrejme neexistujú).

Kúzelníci bojujú nikam nevedúce a nič neriešiace boje, sú stále slabší a sklamanejší – bodaj by aj nie, keď svet sa vyvíja a všetci v ňom sa prispôsobujú, len oni to odmietajú. Držia sa starých zvykov a prežitkov, ktoré ich stále viac a viac vyčleňujú a oddeľujú od spoločnosti, ktorej kedysi pomáhali. Neprispôsobili sa a tak aj záver – ON vyslobodil z horiacej hranice JU (podľa zvyku jej mal vraziť do srdca nôž, ale mohol by to urobiť, keď táto bosorka je konečne mladá a pekná a on je zamilovaný???)

Záverečný masaker zúrivého davu snáď vyváži opätovné rozkvitnutie prastarej lipy.

Koniec!

Ozaj – ešte k obálke – pri čítaní mám dosť nepríjemný zvyk, občas, hlavne pri akčných scénach, zvyknem knihu zavrieť a pokochať sa pohľadom na hrdinu (ak je na obálke vyobrazený – pri Čiernom Roganovi to funguje perfektne), aby som si "spravila chuť". Aby ste vedeli, hrdina tejto knihy chodí oblečený v ľudovom kroji, ktorý si sám vyšil ornamentmi, ktoré si sám vymyslel, nosí trojprackový opasok (asi ako mal Jánošík) a vlasy si zapletá do vrkôčikov – celkom pekná predstava, no bohužiaľ, na obálke je zrejme ktosi iný. Škoda, lebo keby som si predstavila... hehe!

Zhrnutie:

Zápory: patetické opisy, nadnesený štýl rozprávania, čierno-biele vykreslenie hrdinov, zbytočne drastické akčné scény, chýbajúci cieľ a potkýnajúci sa dej.

Klady: prostredie Tatier, pre milovníkov poetiky a lyriky aj spôsob rozprávania a opisy.

Zamyslenie: Naozaj som chcela fandiť Rodanovi (to meno si vybral už ako zrelý muž), ale jeho večné mamkovanie, bezcieľnosť, sebaľútosť a neschopnosť postaviť sa jasne a nekompromisne na odpor a nájsť pre vymierajúcich kúzelníkov cestu, ktorá by ich vyviedla z ulity, ma sklamali.

Podľa mňa , mladícky vzdor, iný pohľad na ustálenú spoločnosť kúzelníkov a akýsi nový vietor, mohol byť spôsob, ako dať hrdinovi cieľ – oslobodiť kúzelníkov z ich úzkoprsého myslenia a dať im budúcnosť.

Želala by som si, aby si kniha našla čitateľov, ktorým sa bude páčiť a ktorí nebudú váhať a svoje postrehy aj napíšu. Preto – čítajte a píšte, možno si názor poopravím.

P.S. Momentálne čítam Souhvězdí kata od poľského autora Rafala Debského, tiež úlovok zo SlavConu. Ak sa mi bude chcieť, čo-to o knihe sem popíšem (zatiaľ mám 50 strán jedným dychom – husté!).

(My sa len a len ďalšej recenzii potešíme! - pozn. Šaňo)