Nedávno som čítal článok o dvadsiatich významných slovných spojeniach, bez ktorých sa žiadny súčasný futurológ nezaobíde. Táto kniha je nimi zaplnená až po okraj.

Zobrazuje svet plný nanotechnológie a kvantových strojov, kde sú telá ľudí nahraditeľné a ich mysle prenosné, kde je nesmrteľnosť štandardom. Ľudia tam ovládli mechanický svet, aj ten najmenší stroj obsahuje ľudskú myseľ, ktorá ho riadi. Všetko, od kozmickej lode po nanočastice, má v sebe osobnosť. A je jedno, či je skopírovaná alebo syntetická, aj tak sa nedajú od seba rozoznať. Ocitáme sa v modernej rozprávke, len hovoriace zvieratá sú nahradené mysliacimi mašinami.

Ešte niečím román pripomína súčasné detské rozprávky – nevzbudzuje obavy o osud postáv. Sledujeme ich peripetie, no vieme, že nič skutočne zlého sa im nemôže prihodiť. Ani to logicky nie je možné. Čo môže hroziť hrdinom, ktorí používajú požičané telá a kópie ich osobností sú porozhadzované po databázach v celej Slnečnej sústave? Nič, v najhoršom obnova zo zálohy na nový hardvér.

Dobre, ak sa netreba o nikoho báť, hodí sa aspoň s niekým zabaviť. To príbeh zvláda bravúrne. Dej je vlastne artistickou exhibíciou, iluzionistickým predstavením, sériou trikov navŕšených jeden na druhom. Rozprávač – galantný darebák – vyťahuje pestrofarebné predmety z kúzelníckeho klobúka k údivu, ba úžasu čitateľa. Lenže väčšina tých vecí sú takisto iba klobúky, ľahké, z tenkej látky. Ten neustále udržiavaný pocit úžasu nedáva priestor na hlbší ponor.

Rovnako sú nás tom postavy príbehu – inteligentní ľudia racionálne zmietaní vášňami, ktorí celý svoj um vkladajú do ich ukojenia. Lenže pri takej odlišnej telesnej i mentálnej podstate hrdinov je všednosť ich túžob ťažko uveriteľná. Chýba im ukotvenie v ich existencii. Predstava, že ich osobnosti sú len balíčkami dát, ich zbavuje akejkoľvek hĺbky. Rovnako plocho vyzerá aj spoločenská interakcia. Morálka je zamenená za etiketu, dôveru medzi ľuďmi nahrádzajú technologické hračky na ochranu súkromia, bolesť je považovaná za horšiu než smrť (vlastne, skutočná smrť neexistuje, že?).

Vo svete Kvantového zlodeja neexistuje princíp rovnosti medzi ľuďmi. Spoločenská hierarchia – aj keď dynamická – je absolútna, ovláda všetky aspekty životov a siaha až do nebies. Áno, ľudské mysle na najvyššej úrovni sú bohmi až nezdravo často zasahujúcimi do toku deja. Idea skrytého ovládania spoločnosti sa vinie celým príbehom. Priam pohladenie ega pre fanúšikov konšpiračných teórií.

Možno autor zamýšľal v druhom pláne ukázať bezútešnosť a zúfalstvo žitia v takejto budúcnosti. Možno mienil poukázať na trendy našej súčasnosti, po malých krôčikoch postupujúce ukázaným smerom. Prvý plán však s naznačenými spodnými prúdmi neudržiava žiadny kontakt. Je uvoľnený, popkultúrne odviazaný. Myslím, že je to trochu škoda.