Román mladej slovenskej autorky patrí k hard SF. V hojnej miere využíva poznatky z fyziky a z astronómie, ktorými je výrazne podporená vierohodnosť príbehu.

Prostredie vesmírneho strediska, činnosť jeho pracovníkov, technikov či astronautov sú autorke dobre známe, preto celé pozadie románu pôsobí autenticky.

Román je rozdelený do štyroch častí: Vydesení, Telemetrický súmrak, Osem hviezd Veľkého voza a Rojko, odohráva sa v Spojených štátoch amerických (Kennedyho vesmírne stredisko, Mys Canaveral, Palm Bay, Astronautus memorial), v Rusku (Pleseck, Bajkonur) a na neznámej planéte.

Kvôli lepšej orientácii v deji je pri každej zmene uvedené presné miesto konania deja, dátum a čas.

*

Hlavný hrdina románu – Derek Watson – bývalý astronaut, v súčasnosti odborník na výber posádok raketoplánov, s obrovským napätím sleduje blížiaci sa štart raketoplánu Discovery. Cez jeho myšlienky vnímame význam a dôležitosť tohto štartu, jeho vzťah k posádke, k ľuďom, s ktorými dlhé mesiace pracoval. Nekonečné prípravy, testy a rôzne skúšky sú napokon zavŕšené samotným štartom raketoplánu. Avšak namiesto očakávaného opadnutia napätia a potlesku, dochádza ku katastrofe. Triumf sa mení na šok okamžite po výbuchu Discovery.

Nešťastie zasiahne všetkých – príbuzných obetí, zamestnancov vesmírneho strediska, divákov pri obrazovkách, celý národ. Každý sa so smrťou posádky vyrovnáva inak – niekto plačom, zrútením, iný nepochopením či alkoholom. Derek sa okamžite vrhá do vyšetrovania príčin nešťastia, ktoré ho doslova pohltí až tak, že stráca odstup a zdravý úsudok. Zrejme aj to je príčinou toho, že sa vrhá na akýkoľvek náznak či informáciu o možných príčinách výbuchu, takže pristúpi aj na podozrivé stretnutie s neznámymi osobami uprostred noci v akomsi zapadnutom nepoužívanom hangári. Práve tu je oslovený ruskou tajnou službou a dostáva návrh, ktorému nedokáže odolať – po mnohých týždňoch vyšetrovania, testoch, simulovaných štartoch, nekonečnom pátraní a vyhodnocovaní výsledkov, podlieha Derek depresiám z bezmocnosti, takže, hoci pochybuje o ruskej teórii, nedokáže jej odolať. Odrazu sa pred ním otvára nová cesta – nový prístup – iný pohľad a možnosť dopátrať sa príčin nešťastia, a tak Derek, posadnutý pravdou, za prísnych bezpečnostných opatrení odlieta do Ruska, čím sa vydáva na milosť úplne neznámym ľuďom. Cez tento fakt som sa v knihe prenášala ťažko. Nechápala som, ako je možné, že jeden z vyšetrovateľov nešťastia sa uprostred noci rozhodne všetko zahodiť, nikomu ani nespomenúť, kam ide, s kým, kedy a či sa vôbec vráti... akoby mu s raketoplánom vybuchol aj pud sebazáchovy a ostražitosť. Vzťahy medzi USA a Ruskom nie sú a nikdy nebudú jednoznačné, a hoci ich vzájomné obchody a spolupráca sú už dnes kdesi inde než počas studenej vojny, som si istá, že ostražitosť, nedôvera a snahy o zaistenie bezpečnosti nikdy nevymiznú, najmä ak ide o vedu a výskum. Hoci som sa napokon zmierila s tým, že sa Derek ako James Bond vybral sám na misiu bez návratu a kdesi vo vnútri sa zmieril aj so smrťou v cudzine, celé to napokon prerástlo do ohromujúcej absurdity.

Ruská teória príčin výbuchu raketoplánu bola neuveriteľne fantastická, avšak autorkou naozaj veľmi prešpekulovaná a precízne podaná.

Veľmi dobre premyslený spôsob medziplanetárneho prenosu, ktorý za určitých špecifických podmienok spôsobuje už dlhé roky presun hmoty medzi Zemou a neznámou planétou je nosným fantastickým prvkom celého románu a autorka si na jeho vierohodnosti dala záležať. Za toto u mňa získala jedno veľké významné plus.

Bohužiaľ, inak je to s postavou Dereka Watsona. Aj by som mu odpustila, že sa voľajako pozabudol informovať na klimatické podmienky v Plesecku, hoci ruská zima je až notoricky známa, takže po vystúpení z lietadla len v ľahkom saku pôsobil dosť bezmocne a úboho, lenže on podstatne zmenil aj svoje správanie. Akoby si vôbec neuvedomoval, že je úplne sám na uzavretom a vojakmi stráženom mieste, tisíce kilometrov vzdialenom od akejkoľvek pomoci, kam vliezol sám a dobrovoľne. Derek sa správa agresívne, arogantne, je popudlivý, útočný (len slovne), nahnevaný. Namiesto toho, aby vopred trval na jasne stanovených pravidlách spolupráce a aspoň sa opýtal kedy a za akých podmienok ho prepustia domov, aby sa votrel do pozornosti vyšších úradníkov a získal si priateľov, ktorí by ho v budúcnosti mohli ochrániť, on ignoruje akékoľvek náznaky nebezpečenstva a trvá na svojom. Ťažko sa prispôsobuje, nezvláda priame rozkazy a celkovo sa stavia do opozície vždy, keď sa mu voľačo nepáči. Nedokáže vysvetliť svoje postoje a presvedčiť o nich druhých, ale radšej sa uchyľuje k hnevu a k scénam. Občas pôsobí ako poriadny cholerik. Napriek tomu ho ruskí vedci mesiace pripravujú na prvý pokusný prenos človeka na inú planétu, na ktorej by Derek mohol objaviť časti Discovery, ktoré po výbuchu nedokázali nájsť – jedine táto nádej Dereka poháňa vpred, hoci rozum odmieta pripustiť, že by na cudzej obrovskej planéte mohol nájsť malý kokpit s posádkou.

To, že Rusi pripravujú na prvý presun Američana mu pripadalo zvláštne len chvíľu, rýchlo sa s vysvetlením stotožnil a prijal ho – zato ja som s tým problém mala. Do ruskej, americkej ani čínskej či inej povahy mi to vôbec nesedelo, veď prvý let je najdôležitejší a ľudských zdrojov majú tieto národy ako maku. Môžu skúšať a skúšať do omrzenia a nikto by si ani nevšimol, že pár desiatok dobrovoľníkov kamsi zmizlo.

Až tesne pred štartom Derek konečne precitá z „ruského sna“ a je vrhnutý do reality: Rusi paralelne spolu s ním pripravovali k prenosu aj svojho kandidáta na pilota – kapitána Poljakova. Ten nastupuje do lode, kým z pre mňa absurdnej príčiny „sľúbili sme, že poletíš tak leť!“ – Dereka násilím strčia do prívodného potrubia paliva, aby tam biedne a zbytočne zahynul zmrazený tekutým dusíkom a následne rozptýlený v palive. A tu sa v Derekovi konečne prebúdza bojovník – nevzdáva sa, bojuje o život, v tme, s hlavou plnou predstáv svojej príšernej smrti hľadá spôsob, ako sa dostať z nádrže do priestoru lode, v ktorom by let prežil. Tak teraz som mu už palce držala riadne!

V druhej polovici románu dochádza k zvláštnej situácii – k rozdvojeniu lode – to je vysvetlené ďalšou teóriou autorky, hoci aktéri románu to ešte netušia.

Na Zemi loď unikla z dosahu gravitácie Zeme a dočasne sa dostáva na obežnú dráhu, kde je okamžite zaznamenaná pozorovaním z viacerých zdrojov, tajný ruský projekt je čiastočne prezradený a Rusi sú donútení začať konečne spolupracovať s americkými astronautmi. Zmiešaná rusko-americká posádka musí urýchlene vyštartovať, zachytiť raketu na obežnej dráhe a niekoľko jej častí dopraviť opäť na Zem. Zvyšok majú zničiť výbuchom.

Na Neznámej planéte pristáva Poljakov so zraneným čiernym pasažierom – Watsonom. Má jedlo a pitie pre jedného na pár dní, poškodenú loď a zničené zariadenia potrebné k riskantnému pokusu o návrat.

Veľmi sa mi páčilo vykreslenie vzťahu medzi týmito dvoma astronautmi. Obaja sa ocitli v hraničnej situácii, sú z nepriateľských táborov, navyše Watsona chceli Poljakovovi krajania zavraždiť.

Po pristátí na absolútne nehostinnej pláni na Poljakova doľahne samota. Radosť zo záchrany opadne a on pri výstupe rebríkom na zem objaví trhlinu, v ktorej zbadá telo. Neváha a okamžite sa mu vrhá na pomoc hoci nevie, či muž vôbec žije. Nedokáže sa vzdať nádeje na spoločnosť inej ľudskej bytosti. Veľmi silne na neho dolieha fakt, že je na planéte úplne sám (čo je pochopiteľné).

Watson je k nemu po prebudení nepriateľský a odmietavý, čo je v tomto prípade logické. Kým Poljakov ostáva na lodi a opravuje čo môže, Watson podniká dlhé výpravy do okolia a hľadá dôkazy o konci Discovery. Zásoby sa im míňajú, Poljakov zvažuje aj vraždu - bojí sa Watsona, podozrieva ho - ale pred otvorenými stretmi obaja vždy ustúpia. Postupne medzi nimi vzniká priateľstvo.

Watson nachádza časti sond, ktoré môžu použiť k oprave poškodených častí lode, konečne začínajú aj komunikovať a mnohé veci si vysvetlia, obaja však vedia, že vrátiť domov sa môže len jeden. Napätie medzi nimi raz rastie inokedy ustupuje, ale napokon ich vzťah prerastá do hlbokej spolupatričnosti a priateľstva. Navyše Watson objaví ďalšiu neuveriteľnú vec – na planéte existuje inteligencia, ktorá ich vníma veľmi nepriateľsky – od tejto chvíle pôjde nielen o život, ale aj o čas.

Dejovú líniu románu odohrávajúcu sa na „neznámej planéte“ zvládla autorka výborne, je plná napätia a zvratov, meniacich sa postojov, problémov a nových objavov, ale aj nádeje a viery v sily človeka.

Na Zemi v Bajkonure: zmiešaná posádka po bleskovej príprave letí do vesmíru a plní svoju úlohu. Hoci prvý pokus o zachytenie stratenej rakety nevyšiel, posádka sa nevzdáva a skúša to ďalej. V tejto línii mi už vzťahy medzi rusko-americkými astronautmi prišli reálnejšie, sú viac kolektívom než nepriateľmi, spolupracujú a rozumejú si, dokonca sa postavia proti technikom na Zemi a púšťajú sa do akcií, ktoré naplánované neboli – symbolicky vzdávajú úctu mŕtvym astronautom z Discovery, niekoľkokrát vypnú spojenie so Zemou, aby sa porozprávali bez svedkov. Toto mi už pripadalo trochu pritiahnuté za vlasy, veď hlavne Rusi mohli prísť o veľa, ale povedala som si – okej – beriem, aspoň nejako protestovali proti direktívnym rozkazom a autoritám, ktoré Watsona odsúdili k nezmyselnej smrti.

Po splnení úloh sú astronauti v izolácii, k žiadnym informáciám prístup nemajú, ale zdá sa, že projekt výskumu neznámej planéty je definitívne prezradený, takže prístup k informáciám o ňom získali aj ďalšie vlády, lebo už nikoho otvorene neväznia ani nelikvidujú a všetci sa postupne rozchádzajú do svojich domovov. Ako posledný zostáva Higgins – Watsonov priateľ, a práve on nachádza navrátilca z neznámej planéty a víta ho na Zemi. Kto z nich dvoch prežil? To je otázka!

Postavy:

Aj v tomto románe sa prejavilo to, čo som autorke vytkla už pri jej prvotine Nula Kelvinov – neosobnosť a schematickosť postáv. Ich konanie sa sleduje, ale len ťažko alebo málokedy sa s nimi dá stotožniť, vcítiť sa do nich. Ich „ľudské“ vlastnosti sú potlačené pracovnými výkonmi, život je nahradený fungovaním v spoločnosti. Odstup sa prejavuje aj vo výlučnom používaním priezvisk, ktoré autorka používa nielen v rozprávaní, ale aj pri osloveniach a v dialógoch. V pracovných kolektívoch, hoci sú to vedci, by som občas čakala nejaké to John, Peter či Tom a nielen po vypití pár pohárikov whisky.

Derek Watson je po prvotnom šoku z výbuchu nemennou stálicou – poháňa ho zvedavosť a tej podriaďuje všetko, dokonca aj na neznámej planéte, ale tam mu už prakticky nič iné nezostáva. Jeho posadnutosť tragédiou Discovery je tak chorobná, že potláča aj pud sebazáchovy. Derek si ide za svojim cez všetky prekážky, cez kontinenty a celý vesmír. Napokon, či chcete alebo nie, mu už musíte držať palce a dúfať, že dostane, čo potrebuje.

Higgins – Watsonov kolega, ktorý po jeho odlete prichádza do Ruska, aby zistil čo sa s Derekom stalo a pomohol Rusom stiahnuť stratenú raketu, je priebojný, priateľský, zdravo zvedavý, taký „kamarát do dažďa“. Dokáže sa spriateliť s ruskými kolegami a pritiahnuť ich na svoju stranu – vlastenectvo je povinné, ale astronauti sú predsa len jedna rodina.

Zaujímavou postavou je Poljakov – ruský „pilot do neznáma“. Bije sa v ňom povinnosť k vlasti s ľudskosťou, ostražitosť s túžbou po spoločnosti, opatrnosť so zvedavosťou. Môže byť ťažké zachovať sa správne, keď neexistuje nikto, kto by vás súdil či potrestal (okrem vlastného svedomia).

*

Keďže je román pretkaný vedeckými poznatkami, technológiami a novými teóriami, nečakajte ľahké dobrodružné čítanie. Niekomu môže prekážať až prílišný dôraz na vierohodnosť prostredia vesmírneho strediska a práce astronautov a technikov, občas vás zarazí zvláštne formulovaný dialóg, ale autorka ma už raz presvedčila (v prvom románe Nula Kelvinov), že svoje originálne teórie a predstavy dokáže podať zaujímavým a pútavým spôsobom, v tomto je jedinečná a opäť ma zaujala.

Napísať kvalitný vedecko-fantastický román v časoch, kedy sa veda vyvíja rýchlejšie než literatúra je ťažké. Presadiť sa a zaujať slovenského čitateľa je snáď ešte ťažšie, preto držím Jane Plauchovej palce a dúfam, že má „v rukáve“ viac podobných príbehov a že ju od písania nič neodradí.

Autorka článku: Lenona

Vydavateľstvo: Artis Omnis, 2013, prvé vydanie

426 strán, tvrdá väzba