Pôsobím ako porotca v poviedkovej súťaži po prvýkrát, no nevadí, asi každý musí niekde začať... :) Pokúsim sa tu uplatniť všetky moje znalosti, ktoré pramenia z celoživotnej vášne pre literatúru a z rôznych zdrojov, medzi ktorými je aj scifi.sk, kde som isté obdobie dosť intenzívne komentovala zverejnené poviedky.

Pred prečítaním týchto poviedok som vôbec netušila, s čím sa budem musieť popasovať. Videla som, aké „skvosty“ občas posielajú ľudia na scifi.sk, taktiež som zvykla čítať napríklad aj blogy porotcov z Martinus ceny fantázie, bola som teda pripravená na čokoľvek, aj na to najhoršie. Nebolo to však vôbec také zlé a napokon som rada, že som mala tú česť prečítať si vaše výtvory. Kvalita ma príjemne prekvapila a osobne by som nazvala úroveň poviedok za celkom dobrú. Je tu síce aj zopár slabších veci, no nie až také úplne na zahodenie. Aj tie najslabšie poviedky majú isté dobré stránky.

Poviedky sú rôzne: máme tu aj celkom originálne poviedky, no trochu kostrbato napísané. Iné sú zase dobre napísané, no s veľmi málo sci-fi prvkami. Sú tu poviedky s dobrými a originálnymi sci-fi prvkami, no chýba logika. A napokon sú tu aj také, ktorým sa dá len málo vyčítať, dobre napísané, zároveň celkom originálne, so zaujímavou pointou.

Dala som si najprv také rýchločítanie, aby som zistila, aká je celková úroveň a čo z toho vynikne. Však to poznáte: keď čítate ktorýkoľvek zborník, zvyčajne sa nájde nejaká poviedka (alebo aj viacero), ktorá vás nejakým spôsobom „chytí“ viac než ostatné a jednoducho vám zostane v pamäti. Stalo sa to aj v tomto prípade. Sú tu poviedky, ktoré ma zaujali, dokonca ich je viacero.

Momentálne riešim hodnotenie, poviedky som začala čítať ešte raz, dôkladnejšie a budem toto robiť aj nasledujúce dni. Hodnotenie budeme riešiť systémom 0% -100%

Nedokážem v tomto článku rozobrať každú jednu poviedku, no pokúsim sa aspoň o celkové zhrnutie a zdôraznenie dobrých a zlých vecí, pričom sa pokúsim čím viac odložiť bokom subjektivitu a môj osobný vkus. Ak bude čas, pokúsim sa okomentovať aj každú poviedku. Ak sa mi to nepodarí a vás bude zaujímať môj názor na konkrétnu poviedku, môžete sa ma na to spýtať. Ale to potom, keď dokončíme hodnotenie :)

Oceňujem, že všetky diela sa snažia byť poviedkami a nie sú to žiadne nezmyselné popisy, bez hlavy a päty. Bolo ich iba zopár, pri ktorých som mala pocit, akoby boli kapitoly z väčšieho diela.

Všetky sú čitateľné, len málo je takých, kde som si všimla nejaké pravopisné chyby.

Mám pocit, že autori si naozaj dali záležať a snažili sa vytvoriť a vtesnať do malého rozsahu niečo zmysluplné. Mnohým sa podarilo vytvoriť aj celkom zaujímavé veci.

Témy tu máme rôzne: roboti, vesmírne dobrodružstvá, genetika, trochu cestovania v čase, military sci-fi, pochmúrna budúcnosť v ktorej sú ľudia očipovaní (však vieme čo nás čaká, nie? :D ), dokonca aj parné stroje. Nepovedala by som, že dominuje nejaká špecifická téma, či žáner.

Chcem tu spomenúť hlavne niektoré konkrétne veci, ktoré mi ako čitateľovi, vadili a ako by som to riešila ja. Možno sú to veci, o ktorých ste už mnohokrát počuli, možno nie. Možno s nimi nebudete súhlasiť, ale možno sa nad tým aspoň zamyslíte.

Literárne dielo by sa malo čítať dobre, odsýpať ľahko. Použitie cudzích, alebo vymyslených slov, nebodaj cudzích jazykov zaťažuje dielo a odradí čitateľa. Je fajn ozvláštniť dielo nejakým spôsobom, treba to však robiť s mierou a autor sa musí uistiť, že čitatelia tomu porozumejú. Ak si autor vymyslí nový pojem a rozhodne sa ho používať, mal by vysvetliť, alebo nejakým spôsobom aspoň naznačiť, o čo ide.

Poviedka nie je diplomovka, ani esej, či podobná práca, kde by bolo treba uvádzať bibliografiu. Použitie v rámci článku odkazov na webové stránky, alebo rôzne iné zdroje si radšej odpusťte. Predstavte si, že niekam cestujete vlakom, otvoríte si knihu, ktorú ste si práve kúpili a hneď na prvej strane je odkaz na nejaký článok na Wikipedii. Tak asi je to dôležité pre príbeh a to tam autor nedával zbytočne, však? No ale čo ak zistíte, že sa vám vybil smartfón a nemáte žiadnu inú možnosť si tú webovú stránku pozrieť? Nuž nevyhodili by ste tú knihu von oknom?

Ide tu o nútenie čitateľa, aby si spojil vaše dielo s niečím iným. No nebojte sa, ak čitateľ danú referenciu pozná a ak je poviedka dobre napísaná, tak to pochopí. Toto je podobné, ako keď autor musí vysvetľovať, čo svojím dielom chcel povedať, pretože to nikto nepochopil. Dobre napísaná poviedka by mala byť pochopená na prvýkrát.

A keď už naozaj chcete zdôrazniť to, že poviedka má súvislosť s nejakou udalosťou, s nejakým filmom, románom, osobnosťou a podobne, treba nájsť na to vhodný spôsob, napríklad uviesť nejaký citát, úryvok z novinového, alebo iného článku, atď.

Taktiež, keď posielate poviedku do súťaže, nie je nutné uvádzať pred poviedkou „sci-fi poviedka“ a za poviedkou „koniec“, zbytočne plytváte počtom znakov. Porotcom je jasné, čo to je za žáner a takisto im je jasné, že poviedka skončila :)

Nie, nie je to úryvok zo žiadnej poviedky, ale je tu zopár poviedok v takomto štýle. Hlavný hrdina rozpráva svoj príbeh v prvej osobe, ale na konci poviedky nejakým spôsobom umrie. Vážne ľudia, nepripadá vám to trochu absurdné? Rozprávaním v prvej osobe sa predpokladá, že nejaká postava rozpráva o niečom, čo zažila. Ako by toto mohol robiť niekto, kto je mŕtvy? Pochopila by som, keby to malo nejaký účel. Keby bolo napríklad nejako špecifikované, že postava hovorí zo záhrobia, z raja, z pekla, z inej dimenzie, alebo čokoľvek... Ale to by muselo byť upresnené, buď v úvode, alebo na konci, musel by tam byť nejaký dôvod na to, prečo to autor riešil práve touto formou. Nepochopila som, prečo toto niektorí autori robia. Je to preto, aby sa čitateľ vedel nejakým spôsobom lepšie stotožniť s tou postavou? To sa dá dosiahnuť aj pri rozprávaní v tretej osobe, nemusí to byť v prvej. Takže pozor na logickosť! Takáto vec, pokiaľ nemá v poviedke žiaden účel, môže poviedku úplne zabiť.

Prečo postavy nemajú mená? V niektorých poviedkach hlavné postavy sú pomenované iba ako „K“, „D“, „S“, alebo podobne. No neviem, oslovenie niekoho len iniciálami pôsobí na mňa zvláštne, akosi chladne, neosobne... Ako keby tá postava nebola vôbec podstatná, iba nejaké bezvýznamné písmeno. Je mi omnoho sympatickejšia a ľahšie si dokážem vytvoriť vzťah k postave, ktorá má celé meno. No toto je len taká maličkosť. Máme tu zopár poviedok, kde sa toto vyskytuje, no neberiem na to až taký veľký ohľad, ak je samotná poviedka dobrá.

Pokiaľ ide o aspekty ako je štylistika, slovná zásoba, spracovanie témy, tu už vstupujeme do viac subjektívnej ríše. Tu je trochu ťažšie posúdiť, čo je správne a čo nie, keďže pri týchto záležitostiach ide už skôr o osobný vkus. Niekomu môže vyhovovať istý štýl písania, inému nemusí. Niekomu sa príbeh môže páčiť, inému zase nie.

Je tu mnoho takých poviedok, ktoré majú zaujímavú tému, či dobrú pointu, je však stále cítiť kostrbatosť, nevypísanosť autora, akúsi naivitu. V niektorých poviedkach sa vyskytuje príliš veľa postáv, čo na takom malom rozsahu vadí. Čitateľ sa začína strácať, keď je v takej krátkej poviedke použitých už viac než 2-3 postáv. Netreba to preháňať, prekombinovať.

Uvedomila som si, že najlepšie poviedky sú tie minimalistické, či už ide o dej, alebo počet postáv.

Skúste tu nájsť akúsi rovnováhu: napríklad ak je dej komplexnejší, použiť minimum postáv a naopak, ak je v diele viacero postáv, vyvážiť to jednoduchším dejom. Nekomplikujte veci. Pokiaľ sa do 9000 znakov pokúsite nasúkať mnoho postáv, rozsiahly dej, ktorý je navyše aj podaný z perspektívy viacerých postáv, len ťažko sa v tom bude dať orientovať.

Čo môžem momentálne poradiť v tomto smere je jedine zopakovať starú dobrú radu, ktorú už predo mnou mnohí opakovali: čítať a čítať. Čo najviac. A potom skúšať písať.