Keďže už niekoľko rokov sledujem túto súťaž, rozhodla som sa ísť do toho. Aspoň vyskúšať... a tu je moja recenzia na zborník Fantázia 2014 :)

Klasicky, ako to už býva za posledných desať rokov, aj v dvanástom ročníku bol vydaný zborník Fantázia s najlepšími poviedkami, ktoré sa zúčastnili súťaže. Dvanásty ročník nám ponúka 12 poviedok rôznych žánrov: 5 fantasy, 4 sci-fi a 3 horor. Celkovo je tento zborník zaujímavý jednak tým, že tu máme prevažne nových autorov, ktorí ešte nemali žiadne diela publikované v zborníkoch Fantázia a na druhej strane tu nemáme v podstate žiadne vesmírne dobrodružstvá a takmer žiadne technológie budúcnosti, ako to väčšinou bývalo v posledných ročníkoch, no aj tak sú tu celkom originálne poviedky s množstvom zaujímavých postáv. Zborník začína a končí esejami editorov Ivana Aľakšu a Lucie Lackovičovej o fantastike a o tom, ako písať fantastiku.

Absolútnym víťazom v roku 2014 sa, po čitateľskom hlasovaní, stal Ján Franko so svojou fantasy poviedkou Deň, keď piatok trinásteho skončil. Poviedka s klasickou zápletkou o boji medzi dobrom a zlom zaujme menej klasickým svetom, pochmúrnou, surrealistickou atmosférou a zvláštnymi postavami ako sú napríklad Bartolomej Mrak, ktorý dokáže ovládať počasie, pani Palaciová, ktorá pracuje v sirotinci, z ktorého odnáša malé deti démonický kocúr Azrael, či personifikovaný Piatok trinásteho.

Oakville, hororová poviedka o krásnej dievčine s dvoma tvárami, akosi nezapadá do zborníka aj napriek tomu, že získala cenu Bélu za najlepší horor a celkovo druhé miesto v Martinus Cene Fantázie. Mladá autorka Dominika Polakovičová akoby prepísala jeden z mnohých amerických hororových tínejdžerských filmov. Takú typickú, už mnohokrát videnú béčkovinu. Najväčším mínusom poviedky je to, že dej je zasadený do amerického prostredia, čo je úplne zbytočné, nakoľko prostredie v tejto poviedke nezohráva žiadnu úlohu. Mohlo sa to celé odohrávať hocikde inde na svete a aj u nás by sa určite našla nejaká krásna Lucia s psychotickými sklonmi a Oakville mohlo byť pokojne trebárs také Hamuliakovo. Poviedka je však napísaná zručne, prehľadne, dodržuje štruktúru. Treba uznať, že 17-ročná autorka písať vie a potenciál na niečo dobré tu určite je. Veríme, že čoskoro vyrastie z dojmu, že len to, čo je americké je cool a v budúcnosti vytvorí aj niečo originálne.

Na treťom mieste skončila scifi poviedka Adriany Markovičovej Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého vo veci konca Angálie. Od porotcov však obdržala najvyšší počet bodov a získala tak okrem tretieho miesta aj Cenu Poroty. Očarí hlavne svojou vynaliezavosťou v používaní jazyka a svojím originálnym svetom, v ktorom existuje päť pohlaví: hmatka, audika, vido, odor a gusto. Dá sa to vnímať ako paródia na reálny svet podaná veľmi originálnym štýlom, hravo, zábavne, uletene, miestami až absurdne, množstvom slovných hračiek, vymyslených pojmov a mien, a ukáže nám, že aj nesprávne použitie pravopisu môže viesť ku katastrofám. Darmo, učiteľka sa nezaprie :P

Ďalší nováčik Richard Brenkuš sa vrútil do súťaže ako bomba hneď s dvoma poviedkami: jednou slovenskou a jednou anglickou do kategórie Fantázia Award, prevalcoval konkurenciu a pristál s oboma poviedkami až vo finále. Aj keď jeho Kontraktor skončil až na štvrtom mieste, so svojou anglickou poviedkou sa stal historicky prvým víťazom v tejto novovzniknutej kategórii. Jeho slovenská poviedka sa vyznačuje peknou a prehľadnou štylistikou, nič nechýba a nič nie je navyše, realisticky vykresleným svetom, postavami a vzťahmi medzi nimi. Samotný dej je spočiatku dosť napínavý, no stane sa dosť rýchlo predvídateľným. Idea umelej inteligencie, ktorá ovláda ľudstvo nie je nová a poviedka celkovo neprináša nič prevratné, čo je škoda. Keby sa autor, ktorý dokáže takto písať zmohol na trochu viac originality a vynaliezavosti, vzniklo by možno niečo dokonalé.

V hororovej poviedke Mareka Mittaša Kamaráti nenájdeme žiadne príšery a ani žiadnu fantastiku. Človek by si povedal, že čo tu táto poviedka hľadá, keď je iba o ľuďoch. Je to však poviedka o ľudskej zvrátenosti, o veciach, ktoré sa stávajú aj bez zásahu mimozemšťanov, duchov, či akýchkoľvek vyšších síl. Podobne, ako píše aj Stephen King. Aj v reálnom svete a v každodennom živote máme netvorov. Aj takých ako Jano, ktorý zbil na smrť svoju Zuzu. Autor opisuje tú najškaredšiu stránku ľudstva bez okolkov, detailne a veľmi realisticky. Až tak, že čitateľovi vyvolá zimomriavky až nevoľnosť. No nie je to azda ten najdesivejší typ hororu?

Spoločnosť Intel udelila cenu za najlepšiu sci-fi poviedku Barbore Vinczeovej za jej Fialky, poviedka, ktorá nás prenesie do temnej budúcnosti, kde sa po akejsi obrovskej katastrofe svet premenil na šedú pustatinu, všetky farby sa vytratili a ľudstvo pomaly, ale isto čaká na zánik. Poviedka pôsobí smutne až depresívne, o to viac, že príbeh je podaný z pohľadu malého dievčatka. Ponurá nálada je našťastie mierne zdvihnutá štipkou nádeje, ktorá sa rysuje na konci.

Cena za najlepšiu fantasy získala poviedka Lucie Lenickej Temnovlasá Barbora. Je to ďalšia poviedka, ktorá zaujala svojou originálnou jazykovou stránkou. Autorka používa archaické tvary a veľmi často vety so slovesom na konci. Na začiatku toto používanie jazyka byť trochu zvláštne pre moderného čitateľa. Dá sa však na to pomerne rýchlo zvyknúť a možno práve toto je hlavný prostriedok, ktorý pomôže čitateľovi sa vžiť do dávneho obdobia, do prostredia slovenskej dediny a sledovať pútavý príbeh dievčiny, ktorá sa nechala zlákať temnotou a dala na zlé chodníčky. Tento príbeh pôsobí ako nejaká miestna legenda.

Pod zvláštnym názvom 201 217, ktorý nedáva nič tušiť, sa skrýva poviedka plná mágie o učiteľke základnej školy, ktorá musí bojovať proti temným silám pre záchranu svojich žiakov. Pre tých, čo videli sériu Harry Potter, poviedka by mohla vyvolať mierne dèja vu, no aj napriek tomu je to príjemný príbeh, ktorému veľa nie je čo vyčítať. Koľko ozaj zo svojej učiteľskej praxe vložil autor Ján Gálik do poviedky? ;)

Vo fantasy poviedke Anny Olejárovej Mačka a Motúzik sa stretneme s azda najšialenejšími postavami: antikvárom Motúzikom, kocúrom, ktorý sa volá Mačka a anjelom/škriatkom Nikolasom, ktorý sa kamaráti so starou bábikou a z ktorého sa stane psychopat. Vlastne, v konečnom dôsledku, každá z postáv je psychopat a počas celej poviedky si robia navzájom zle. Možno by to celé chcelo aj niečo pozitívneho. Celkovo však poviedka pobaví miestami veľmi vynaliezavými a vtipnými popismi a situáciami. Taktiež máme dobre vykreslené postavy a atmosféru starého antikvariátu. Pôsobí ako taká čierna komédia.

Dáma so zaujímavým menom (alebo pseudonymom) Simon Crabak prispela s poviedkou Starostlivosť o magického živočícha v praxi. Táto poviedka sa páčila najviac na to, aby získala Cenu Bibliotéky. A prečo nie? Je veľmi zručne napísaná, postavy sú realisticky vykreslené a dej je ľahko predstaviteľný aj napriek tomu, že v tejto poviedke sú mágia a magické živočíchy súčasťou každodenného života aj na Slovensku. Je to príjemná a originálna poviedka.

Poviedka Mariana Kubciska Jožo Fero a záhada družstevného sadu síce nezískala žiadnu cenu, no editorom sa páčila dostatočne na to, aby ju zaradili do zborníka, čo vôbec nie je na škodu. Ako jediná s mimozemskou tematikou, je vhodným doplnkom, aby bolo v zborníku z každého rožka troška. Rozlúštiť záhadu zmiznutia cigáňov z blízkosti družstevného sadu dokáže len najlepší a najčernejší spomedzi nich - Jožo Fero. Humorné, akčné sci-fi, ktoré nás prenesie pár desaťročí do minulosti, kde zistíme, že aj komunisti mali do činenia s mimozemšťanmi. Je to poviedka, ktorá najmä pobaví, ktorá nám pripomenie staršie akčné filmy, no zároveň sa sem-tam objaví akýsi náznak trpkosti, možno z opisu vtedajšej doby, či z opisu života v osade.

Jánovi Stopjakovi sa celkom darí. V zborníku Fantázia debutoval v roku 2012 a odvtedy sa mu podarilo každý rok buď sa dostať medzi finalistov, alebo mať minimálne publikovanú poviedku v zborníku. Autor hororov sa venuje väčšinou vzťahu medzi ľuďmi a temnou silou. Jeho postavy bývajú obyčajní ľudia, ktorých, hlavne kvôli vlastnej slabosti, ovládne zlo a začnú sa s nimi diať veci... Autor nám znovu prináša, ako zvyčajne, zručne spracovaný horor Nočný spoj o jazde strašidelným autobusom, kde je občas otázne, či je to celé reálne, alebo len výplod opitej mysle hlavnej postavy.

A čo dodať na koniec? Asi len toľko, že aj slovenská fantastika sa neustále posúva ďalej, o čom svedčia aj rôzne poviedkové súťaže a dosť vysoký záujem o ne. Je fascinujúce pozorovať jej vývoj, objavovanie sa nových autorov a sledovať, kam sa o niekoľko rokov dostanú. Uvidíme, čo nového prinesie tento rok.

Ružena Srnková