Keďže na Martinuse momentálne nemôžem pridávať recenzie ďalších poviedok zo zborníka, rozhodol som sa hodiť to naraz všetko sem. Viem, že ste zborník už všetci určite čítali, aj recenzií naň vyšlo neúrekom, plním však jeden sľub a pridávam vlastný pohľad obyčajného čitateľa. Enjoy.

Na úvod by som veľmi rád pochválil Danglárovú obálku. Dodáva knihe punc serióznosti aj zábavnosti zároveň. Rovnako chválim aj nasadenie organizátorov súťaže Martinus Cena Fantázie a zároveň zostavovateľov antológie fantastických poviedok. Hoci si ju asi zadovážia a prečítajú hlavne súťažiaci, ich rodinní príslušníci a známi, nič to nemení na tom, že sa podarilo výnimočné dielko, ktoré by si zaslúžilo širšiu publicitu (i keď kus sveta už zbierka vďaka jednej fanúšičke precestovala).

Zbierku otvára jeden z organizátorov a srdce projektu Ivan Aľakša pobavenou úvahou o pravidelnom návrate názorových súbojov, diskusií a polemík na tému čo ešte je a čo už nepatrí do fantastického žánru. Na opačnom konci knihy zasa druhá zostavovateľka Lucia Lackovičová, duša a motor projektu, dáva rady nádejným spisovateľom ako písať a prečo fantastika nie je žáner vyhradený len pre úzku komunitu pravoverných fanúšikov. Úplne na záver čitateľ nájde súhrnnú tabuľku s bodovým hodnotením poviedok jednotlivými porotcami a celkovým poradím súťažiacich.

A teraz k poviedkam.

2. Anna Olejárová: Mačka a Motúzik

Na scifi.sk sa dá nájsť pár poviedok od autorky píšucej pod pseudonymom Puf. Milovníčka morských prasiatok :) oplýva veľkou fantáziou, slovnou zásobou a talentom, ktorý by bolo škoda nevyužiť. A ona ho aj využíva v plnej miere. Poviedka Mačka a Motúzik otvára zborník a podľa môjho názoru bola zvolená na úvod veľmi vhodne. Nie je to žiadne hard sci-fi, ktoré by odradilo milovníkov klasickej fantasy, ani x-tý klon Pána prsteňov, ktorý by naopak odpudil pravoverných scifistov, či krvavý horor, ktorý by znechutil všetkých okrem pár skalných fanúšikov. Anne to píše ľahko a rovnako ľahko sa to aj číta. Niekoľkokrát som sa v texte vracal k zvlášť podarenému slovnému spojeniu či vykresleniu situácie a kochal som sa tým, ako sa to autorke fajn podarilo.

Úsmevne rozohratý príbeh netýkavého knihovníka Adama Motúzika, ktorý neuveriteľne trpí návštevami zákazníkov vo svojom antikvariáte, pani domácej a neodbytného kocúra Mačky, ktorý jedného dňa prinesie nezvyčajnú korisť, maličkého nevinného anjelika Nikolasa. Život obyvateľov podzemia činžového domu sa jeho príchodom radikálne otáča o 180stupňov. Nikolas postupne zmení zabehaný model fungovania obchodu, zvýši tržby, skamaráti sa s mlčanlivou bábikou... A objaví obrovský poklad. Niečo, čo ho donúti prehodnotiť všetko to, čo vedel, čo si myslel, že vie a pochybovať o samotnom diele stvoriteľa. Story sa nebadane preklápa z polohy odľahčeného rozprávania veselej historky do temnejších polôh presne tak, ako sa mení psychika Nikolasa a ako prichádza o svoju nevinnosť spolu s pierkami z krídel.

Veľmi ma poviedka bavila, počas celého čítania mi na perách pohrával úsmev. Pripomínalo mi to trochu Terryho Pratchetta, prípadne úsmevnú parafrázu jablka z rajského stromu poznania. Vytkol by som autorke akurát trestuhodne nevyužitý potenciál ostatných postáv, hlavne tých z nadpisu, ktoré si o to priam žiadali.

Škoda toho, že poviedka ostala pred dverami finále, umiestnila sa na šiestom mieste celkového poradia. U mňa by to bolo za 9.

3. Richard Brenkuš: Kontraktor

Prvý finalista v zborníku, celkovo sa umiestnil na štvrtom mieste. Zaujímavosťou je, že sa stal taktiež finalistom pridruženej súťaže v anglickom jazyku Fantasy Award, ktorú nakoniec ako historicky prvý víťaz aj vyhral.

Žáner poviedky by som zaradil do soft sci-fi, kde viac ako o technické vychytávky ide skôr o vzťah človeka a systému, v ktorom je jednotlivec nútený prežívať svoju malú bezvýznamnú existenciu. Napriek tomu, že už som čítal ix variácii na túto tému, nenechal som sa odradiť predsudkami. Začalo to dobre. Nekonali sa žiadne pochmúrne kulisy Blade Runnera či Matrixu, budúcnosť ľudstva na mňa dýchla slnečnou atmosférou rozžiareného dňa, kde je o každého postarané, aj keď práve nemá prácu. Pretože nie je žiaden problém nejakú nájsť bez ohľadu na kvalifikáciu. Napríklad len tak sedieť pri monitore a celú šichtu sledovať chrbát nejakej neznámej osoby ktoviekde, či neprevádza niečo podozrivé. Nevieme čo, preto treba všetko vymykajúce sa normálu hlásiť do systému, a ktorá možno takisto na monitore sleduje niekoho ďalšieho...a tak ďalej a tak ďalej.

Očakávania čitateľa rastú, milovníci v súčasnosti tak populárnych distopíí súhlasne kývajú hlavou. Pre hlavnú postavu je to nuda, pre čitateľa sa našťastie dej svižne posúva míľovými krokmi, tak netrvá dlho a prichádza zásadný, aj keď očakávaný zvrat v deji. A tu ma to celé prestalo zaujímať. Zistil som, že nič lepšie ako úvod už nepríde. Prestalo ma baviť to kĺzanie po povrchu, skratkovitý dej, kde človek-číslo zvyknutý moc nerozmýšľať a nechať sa vydržiavať systémom, zrazu zničohonič mentálne precitne a uvedomí si Pravdu. Chýbalo mi tam to postupné uvedomovanie si, že niečo nie je v poriadku, pochybnosti, hľadanie odpovedí, kladenie si otázok. Nič, len náhla inšpirácia na základe jedného slova sledovanej osoby. A potom to všetko išlo do hája, aj keď zápletka bola načrtnutá, úlohy rozdané, epický konflikt na obzore, očakávania obrovské...a zrazu koniec.

Po prvotnom rozčarovaní, som sa zmieril s tým, že asi to tak malo byť. Veď koľko ľudí je schopných postaviť sa systému, zísť z pohodlnej cesty a vyšliapávať si s námahou vlastný chodníček divočinou? Ale o čom to teda celé bolo? Bezvýznamná epizódka o tom, že už-už, teraz to príde, konečne sa našiel ten predpovedaný mesiáš, čo zborí starý prehnitý systém a nastolí nový poriadok...a pritom to bol nakoniec len jeden z mnohých, čo zlyhali, čo to nedokázali, ktorým to nebolo predurčené. Lebo aj takí sú, len sa o nich toľko nehovorí.

Na debutujúceho autora to bola slušná práca. Napísané to bolo svižne a s ľahkosťou. Vidno, že Richarda písanie bavilo a že si to užíval. Škoda, toho mierne banálneho príbehu a logických lapsusov, či neuveriteľného konania postáv.Podľa autora je poviedka súčasťou väčšieho celku z rovnakého univerza spolu s víťaznou poviedkou z Fantasy Award. Tú som nečítal, aj napriek sľubom organizátorov zatiaľ anglický zborník nevyšiel, a to sa pomaly blíži uzatvorenie ďalšieho súťažného ročníka.

Hodnotím za 7, ale cítim potenciál do budúcnosti.

P.S. Najčerstvejšia info zo včerajška, Richard vyhral aj prvý ročník súťaže organizovanej Martinus Cenou Fantázie v spolupráci s tímom ľudí zo stránky scifi.sk a časopisom Kozmos v kategórii sci-fi poviedok do 9tis znakov. Srdečná gratulácia.

4. Lucia Lenická: Temnovlasá Barbora

Neviem, kde autori berú dojem, že ak písať o dávnych dobách, tak jazykom, ktorý sa tým dávnym dobám bude podobať čo najviac. V minulých ročníkoch mi to pokazilo zážitok pri čítaní napríklad Miroslava Švercela alebo Moniky Herdy, teraz Lucie Lenickej. Táto akože autentická “staro” slovenčina ma vyvádzala z koncentrácie a nútila ma sústrediť sa na niečo iné, ako na samotný príbeh. A to nie je dobré. Trvalo mi dosť dlho, kým som poviedku dočítal a aj to s poriadnym sebazapretím. Nič na tom nezmenil ani fakt, že Barbora získala pridruženú cenu za najlepšiu fantasy aktuálneho ročníka.

Príbeh sa teda točí okolo Barbory, mladej dievčiny, ktorej nespútaná povaha a roztopašný spôsob života sa akosi vymyká obvyklým zvyklostiam a mravom v dedine pod Starou horou. Miluje nočné prechádzky, túži dotknúť sa hviezd a Mesiaca a hoci sa jej poriadne zapaľujú lýtka, žiadny z tokajúcich mládencov jej nie je dosť dobrý. Všetko sa zmení, keď konečne stretne toho pravého. A hoci sama tuší, že niečo s ním nie je s kostolným poriadkom, nedokáže si pomôcť, musí ho nasledovať. A slúžiť mu. Bohužiaľ pre všetkých, služba to bude krvavá, plná chtíču, zmarených osudov, bez nádeje na cestu späť.

Výhrady som spomínal na začiatku. Zložité, prezdobené vyjadrovanie, neprirodzená štylistika so slovesom na konci takmer každej vety. Možno by som ešte vytkol aj množstvo postáv vystupujúcich či len spomínaných v príbehu, občas sa mi ich zdalo fakt priveľa.

Pozitívne hodnotím atmosféru, ktorú sa podarilo Lucii vytvoriť. Možno je to zásluhou aj použitím toho svojského, slovenského a pritom tak exoticky pôsobiaceho jazyka.

Veľmi mi to pripomenulo film Sleepy Hollow od Tima Burtona, taká tá až groteskná všadeprítomná temnota, fatálny sled udalostí s očakávaným koncom, ktorý nie je možné nijakovsky zvrátiť, figúrky postáv, ľahko vizualizovateľné podľa ich charakterových rysov.

Otázny je žáner. Skôr než fantasy sa mi poviedka posúvala za hranice hororu. Možno najbližšie je škatuľka temná rozprávka o zrode miestnej legendy, rozprávaná ženami niekde pri páračkách či prequel o Jankovi a Marienke. Ale to je už naozaj na subjektívnom hodnotení.

Ináč Lucia nie je v súťaži nováčikom. V roku 2012 sa s poviedkou Premena dostala do užšieho výberu pridruženej súťaže Cena Bibliotéky 2012. Poviedku je možné dohľadať na stránke fandom.sk, kde vychádzala na pokračovanie.

V celkovom poradí skončila poviedka na devätnástom mieste, potopená porotcom pánom Hevierom. Ja by som jej udelil 8 bodov.

5. Ján Stopjak: Nočný spoj

Zaujala ma vetička v ktorejsi recenzii o smerovaní nitiek do iných autorových poviedok. A keďže na prvýkrát som Nočný spoj úplne nepochopil, prečítal som si ju ešte raz aj s poviedkami v zborníkoch z rokov 2012 a 2013. Vlastne je zaujímavé, že v troch rokoch za sebou sa umiestnil v každom zborníku. V 2012 skončil v celkovom poradí na treťom mieste a v 2013 získal Bélu ako ocenenie za najlepší horor v danom roku.

Objavil som niektoré postavy z predchádzajúcich príbehov, ktoré sa inde len mihli (hlavná postava z Bielej tmy ešte ako malý chlapec v Lilit) alebo rovno celý zástup osôb (okultisti, otec so synom, bosorka) z Lilit v Nočnom spoji, ktorých prítomnosť a hlavne podobnosť poradia a spôsobu umierania v Nočnom spoji ma vlastne utvrdili v tom, že môj prvotný predpoklad o Tiborových víziách v alkoholickom delíriu bol nesprávny. Všetko bolo inak, náznaky sa ťahali už od začiatku celým príbehom (železnica, šofér taxíku sledujúci sanitku a policajtov, rozbité okuliare a chlór na umývanie podlahy...), uvedomil som si to až po opätovnom prečítaní. To, že odkazuje na udalosti a postavy z iných svojich poviedok, beriem ako plus a zároveň ako mínus. Hoci poviedka obstojí samostatne bez vedomia o predchádzajúcom Jánovom diele, je správne tajomná a nejednoznačná, zároveň je to tak trochu podraz na čitateľovi, lebo nie každému napadne hľadať náznaky a súvislosti pre pochopenie v jeho predchádzajúcich poviedkach.

Životný skrachovanec Tibor nastúpi načierno do nočného spoja MHD linky a teší sa, že sa odvezie zadarmo. Aj napriek alkoholom opojenému mozgu však veľmi skoro pochopí, že sa dostal do smrtiacej pasce. Šofér totiž, križujúc nočné mesto, brutálne vraždí osamelých cestujúcich. Tibor, neschopný utiecť ani vzoprieť sa, hrá mŕtveho (jednu z obetí) a pritom v duchu rekapituluje svoj zbabraný život od detstva až po chvíľu, ktorá tesne predchádzala jeho nastúpeniu do autobusu. A s tým ako sa neodvratne blíži ráno a s ním aj konečná zastávka desuplnej nočnej jazdy, pochopí šokujúci zmysel toho všetkého. A s pochopením prichádza zmierenie, prijatie osudu a trestu.

Poviedka je napísaná veľmi sugestívne. Atmosféra stupňujúcej sa beznádeje, číhajúcej temnoty a stáleprítomnej hrozby odhalenia nútia čitateľa zatvárať oči a zároveň hltať stránky v snahe dozvedieť sa, ako to všetko skončí, aj keď to nakoniec v skutočnosti možno ani nechce vedieť. Spolu s hlavnou postavou balansuje na pochybách, či videné skutočnosti za oknom autobusu, odporujúce zdravému rozumu, sú len vízie opitého mozgu, prepukajúceho šialenstva alebo predsa len nejaká alternatívna realita, peklo, či očistec, ktorým si hlavný hrdina musí prejsť, po tom všetkom čo urobil.

Škoda, že sa Nočný spoj nedostal do finálovej päťky. U mňa by to bolo za 10, keby som nezistil, že chyba nebola v mojom prijímači. Takto za 9.

6. Adriana Markovičová: Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého vo veci konca Angálie

Už tento krkolomný názov predznamenáva (Mili)ducha, v ktorom sa poviedka bude niesť. Na rovinu vyhlasujem, že spolu s ešte jednou poviedkou bolo toto dielko mojim favoritom na celkové víťazstvo. Ale až druhé v poradí. Nie preto, že by ma tak očarilo, ale preto, lebo som si vedel celkom dobre predstaviť, ako budú čitatelia, ktorí príliš neholdujú fantastickým žánrom, nadšení z originality, nadhľadu a nápaditého humoru, ktorými poviedka priam srší.

Nepopieram, napísané to bolo veľmi zručne, pozná sa vypísaný autor, ktorý vie, čo chce povedať a aj to povie presne tak, aby nebolo pochýb, ako to myslel. Milučkej povedačke však chýbal poriadny príbeh, ktorý by podčiarkol a zvýraznil originalitu vymysleného sveta. Bolo to “len” také odľahčené rozprávanie odnikiaľ nikam, hranie sa so slovíčkami, vymýšľanie novotvarov a strieľanie si z (ne) ľudských vlastností a vzájomných vzťahov a sociálnych pomerov obyvateľov Angálie.

Autorka vtipne a nenásilne nastavuje zrkadlo reálnym medziľudským a medzipartnerským vzťahom, zabŕdne do politiky, environmentálnej problematiky a kopy ďalších vecí. A to je asi aj slabinou… je toho príliš veľa natlačeného na obmedzenom priestore, čítanie si vyžaduje priveľkú pozornosť a neustále rozmýšľanie, čo tým chcel básnik povedať, až som sa po chvíli pristihol, že niektore pasáže som vyhodnotil ako nedôležité a surovo som ich preskakoval.

Napriek všetkým mojim výhradám si myslím, že poviedka sa dostala do finále právom a obohatila tak rôznorodosť spracovaných tém a žánrov. A nastavila latku vo všetkých smeroch veľmi vysoko. A nakoniec, humoru nikdy nie je dosť.

Poviedka získala cenu poroty za najvyšší súčet bodov udelených jednotlivými porotcami v prvej časti súťaže. Ja dávam 9 bodov, bolo by to za 10, ale v niektorých pasážach som sa fakt nudil.

7. Marian Kubicsko: Jožo Fero a záhada družstevného sadu

Presne tak, humoru nikdy nie je dosť. Keď som uvidel obálku zborníka od Danglára, dostal som chuť hneď si nalistovať dotyčnú poviedku. Chýry tvrdili, že je zábavná, správne nostalgická, s popkultúrnymi odkazmi a chytrým využívaním klišé. Naozaj, bolo tam všetko.

V jablkovom sade miestneho družstva sa strácajú cigáni. Gadžovia nemajú záujem o vyšetrenie tejto záhady, ba dokonca, podľa miestnych urban legends, určite za to môže práve majorita, ktorá navyše v zmysle zákona o príživníctve núti chudákov osadníkov normálne pracovať. Ešteže na tú vojnu chlapov farebných nikto chodiť nenúti. Teda až na jedného, Joža Fera, ktorý sa tam ktovieakým omylom predsa len dostal. A hoci ostal rovnakým odroňom a opilcom aj po návrate z vojny, stúpol v očiach súkmeňovcov. Na vojne totiž znásobil svoju vrodenú vychytralosť a všeličomu sa tam priučil. A čo je najdôležitejšie, niečo užitočné si odtiaľ priniesol. Teda niečo, plné tašky… A tie sa veru budú hodiť!

Takže partia je rozohraná, kľúčoví herci predstavení, kulisy pripravené, pár komparzistov nezvestných. Vajdu nenapadne nič lepšie ako poslať riešiť záhadu tajomného sadu

čerstvého civila Joža. Hoci ten by radšej nerobil nič a hral ďalej mŕtveho (opitého) chrobáka. Až keď mu siahnu na milované klobásy, získa správnu motiváciu. Dej rýchlo odsýpa, autor sa s ničím nepára. Jožo je najatý neochotným predsedom, no až keď použije správnu kombináciu budovateľských hesiel kombinovaných so spevom internacionály, čo sa taktiež naučil na vojne. V dnešnej dobe by sa asi oháňal skôr rasovou diskrimináciou, no vtedy stačilo ukázať srdce zapálené pre idei komunizmu, budiž.

Prichádza prvá noc, záhada prestáva byť záhadou, zúčastnení odkrývajú karty. A Jožo beží domov a namiesto toho, aby záležitosť ohlásil, prípadne priviedol tridsať rozzúrených na všetko odhodlaných kamarátov (ako je to vo zvyku u nás v meste) rozhodne sa ju vyriešiť sám. S pomocou práve tých plných tašiek, ktoré si priniesol z vojny.

Priznávam, bavil som sa. Aj keď možno moje očakávania boli väčšie ako realita. Marián Kubicsko je ostrieľaný autor, ktorý už má na konte pár výhier v rôznych žánrových súťažiach, dokonca mu nedávno vyšla aj kniha Veža elfov zo sveta Pohrobka. Asi preto som čakal, že po úžasne rozbehnutom príbehu príde koniec ako hrom. Že mi padne sánka a ja na konci poviem, toto bol vrchol zbierky. Našliapnuté to mal Marián dobre. Príbeh zaujal, situačný humor bol zvládnutý dobre, vtipné poznámky na okraj pobavili, prirovnania cudzincov k indiánom boli trefné, aj keď niektoré popkultúrne odkazy sa mi už zdali príliš, očakávania sa zväčšovali každým odstavcom.

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, rovno poviem, že z konca som bol sklamaný. Bolo to také nemasné neslané, akoby autor vlastne ani nevedel, ako poviedku ukončiť.

V celkovom poradí sa poviedka umiestnila na mieste 25 a bola nominovaná v pridruženej súťaži o najlepšiu sci-fi poviedku. U mňa by bola za 8 práve pre to poriadne sklamanie z nijakého záveru.

8. Simon Crabak: Starostlivosť o magického živočícha v praxi

Hoci meno autora znie tak chlapsky, skrýva sa za ním krehká žena. V rebríčku skončila na 55. mieste, no poviedka natoľko oslovila zástupkyňu Bibliotéky Janku/Jennku Packovú, že ju nominovala na jednu z pridružených cien súťaže, na Cenu Bibliotéky. Škoda, že nakoniec Jennka na slávnostnom ceremoniály chýbala a cenu osobne neodovzdávala, Simon však prišla a tešila sa z víťazstva.

Pánovi Obrtlíkovi akási potvora vyčistila rybník. A to doslova. Nielen flóru, ale komplet aj faunu. A aby toho trápenia v živote nemal málo, zamotal sa aj do osídel byrokratického aparátu štátnych úradov, konkrétne životného prostredia. Dej poviedky začína príchodom pracovníkov zodpovedných za odchyt tajomného škodcu. No, tajomného...čitateľ sa hneď v úvode dozvie o aké zviera ide a vzápätí sa ukáže, že vlastne škodcom ani nie je, ba dokonca je to jedno milé, užitočné a inteligentné zvieratko, ako stvorené na také to domáce pestovanie a mojkanie.

Odľahčený tón hneď od začiatku dáva tušiť, v akom duchu sa bude celý príbeh niesť. A propos, duch. Mrknutie autorky ohľadom familiárneho mena zvieraťa bolo celkom fajn, zaškrípalo to akurát vtedy, keď sa najskôr pán Obrtlík začudovane vyzvedal, čo že je to za zviera, čo mu ryby vykántrilo, tváril sa že vlastne ani netušil, že sa vie zneviditeľniť a vzápätí rozpráva o tom, ako sa s ním deti po víkendoch chodia hrať, ako chytajú neviditeľnú potvoru...

Milé, naivné zvieratko je nakoniec odchytené a po siahodlhých debatách o správnom úradnom postupe, za účasti dohliadajúceho zástupcu mimovládnej ochranárskej organizácie, odtransportované na neznáme, vraj vhodnejšie miesto.

Nepopieram, bavil som sa. Story je podaná vtipne a takým láskavým, ľahkým tónom. Povedal by som taká jednohubka, ktorá poteší a zároveň prinúti na chvíľu zamyslieť sa nad mnohokrát nezmyselným komplikovaním obyčajného života štátnymi orgánmi. Ale či by som si ešte po pár dňoch vybavoval podrobnejšie o čo išlo, to ani nie. Aj za účelom tejto minirecenzie, som si poviedku musel prečítať nanovo. Takéto príbehy zo života, v ktorých sa v podstate nič neudeje ani nevyrieši, len sa rozpráva a rozpráva, nie sú moja šálka kávy.

Na úplny koniec by som vytkol minimum fantastiky. Jedno zviera, ktorého prirodzenou vlastnosťou sú magické mimikry a jedno čarovanie na zneviditeľnenie pasce, mi je trochu málo na poviedku do súťaže, kde pojem fantázia je súčasťou jej mena a značky. Dávam 7 bodov.

9. Marek Mittaš: Kamaráti

S Mariánom Kubicsekom ďalší vypísaný a celkom často publikujúci autor. Dokonca sa už objavil aj v zbierke poviedok z Ceny Fantázia 2010. Chápem, že takýto ľudia zvyšujú úroveň súťaže, stálo by však možno za zváženie, či je to ok pomerovať amatérov a v podstate profíkov s tvorbou na úplne inej úrovni.

Murár Jano rieši vzťahové problémy so svojou ženou Zuzou s výdatnou podporou kamaráta Karčiho (zhoda mien náhodná:)). Zuza nerieši nič, je takmer nebohá po poslednej vzájomnej konfrontácii. Viac k obsahu netreba, keďže poviedka Kamaráti je najkratšou poviedkou v zborníku, ďalej by som už len zbytočne spojleroval.

Na nete prebehla búrlivá diskusia o tom, či má Marekova poviedka miesto v súťaži fantastických žánrov, keďže evidentne žiaden fantastický prvok neobsahuje. Podľa mňa odpoveď je jednoznačná, áno. Horor ako žáner nie je úzko zviazaný s fantastickými prvkami, jeho primárnym účelom je vyvolávať strach, zdesenie, znepokojenie, znechutenie a to môže, ale aj nemusí dosiahnuť fantastickými rekvizitami. Horor vo všeobecnosti má tak široký záber pôsobnosti, že ťažko definovať jeho hranice, čo ešte nie je horor a čo už pod túto definíciu spadá. Ale ak mám dať za pravdu odporcom Marekovej poviedky, tak to bude akurát v tej veci, že by som aj ja prijal pravidlo, že v súťaži fantázie by mali diela vykazovať prvky fantastického ozvláštnenia, veď to je to, čím sa táto súťaž líši od bežných literárnych súťaží, nie?

Takže ešte raz, podľa v súčastnosti platných propozícií, poviedka Kamaráti patrí do súťaže, nakoľko sa jedná o horor. A to horor, ktorý ani tak nenavodzuje atmosféru strachu, ako skôr znechutenia a nechute čítať ďalej, keďže inštinktívne vieme, kam dej asi povedie. Karty sú rozdané, obete určené, a ja som ako čitateľ so stisnutými perami, štítivo obracal stránky a bojoval sám so sebou, či to naozaj dočítať do konca. Chlad, neprítomnosť pozitívnych emócií v celom rozsahu poviedky, bezcitné prežívanie hlavných postáv, beznádej osudu obetí, to všetko sa zavŕtavalo pod kožu, až som si kládol otázku, či je táto doba a spoločnosť naozaj taká zlá, že rodí a vypúšťa do sveta takéto zvrátené beštie (hl. postavy, nie autora), na prvý pohľad vyzerajúce úplne rovnako ako vy alebo ja, alebo váš otec, brat, manžel. Či sa to, čo vidíme v tv, čítame o tom v bulvárnych plátkoch a počúvame v éteri, predsa len nedeje niekde neďaleko od nás, možno vo vedľajšom byte, dome, izbe… Hrozné predstavy.

Škála pocitov pri čítaní bola veľmi rôznorodá, čo je plus, bohužiaľ, žiaden nebol príjemný. Aj keď poviedka bola napísaná veľmi zručne, nič nedrhlo, napriek tomu sa mi to čítalo ťažko a určite nemám chuť zopakovať si tento zážitok opäť. Pri čítaní sa rád nechám zabávať, toto o zábave určite nebolo.

Poviedka sa dostala medzi päticu finalistov, nakoniec skončila na piatom mieste. U mňa za 8 bodov. Remeselne veľmi dobre odvedená práca.

10. Barbora Vinczeová: Fialky

Postapo je v kurze. Nielen medzi dinosaurami ako som ja, ktorí kedysi ulietavali na Sexmisii, Dni triffidov Johna Wyndhama, Svedectve Stephena Kinga, Romerovom Dni mŕtvych, či na prvom Falloute, ale aj medzi dnešnou mládežou, voľkajúcou si v tej záľahe braku, z ktorého občas vykukne sem tam aj nejaký zaujímavý počin, ako napr. Metro 2033, World War Z, Book of Eli či The Road.

Bohužiaľ, táto poviedka sa k takým radiť nebude. Na rovinu...nudil som sa. A nudil som sa tak veľmi, až som sa pristihol, ako počas čítania počítam, koľkokrát sa v texte ešte objaví slovko ocko a maminka. Nevadilo by mi, keby to bolo len v pasážach podávaných z pohľadu dieťaťa, no rovnaké pomenovania sa vyskytovali aj v častiach, kde čitateľ sledoval dej prostredníctvom dospelej osoby. Pôsobilo to mierne infantilne. Ďalšia vec, ktorá bila do očí, bola absencia úvodzoviek v priamej reči. Autorka reč postáv odlišovala kurzívou. Šetrila znaky? Divný spôsob.

Po Starostlivosti o magického živočícha v praxi ďalšia poviedka, o ktorej som si po čase vôbec nepamätal, o čo v nej išlo. V skratke…svet po globálnej katastrofe, zvyšky ľudí prežívajúce v izolácii od vonkajšieho prostredia, vedci hľadajúci možnosť, ako znovu vrátiť ľudstvo tam, odkiaľ vlastnou vinou muselo odísť. Beznádej, depresia, všadeprítomná šeď a umáranie sa tým, čo bolo a čo už nikdy nebude, očami raz malého dievčatka Anny, raz očami jej ocka.

Fakt, že spoločnosť, ktorá sa snaží zachrániť samú seba, uprednostňuje bezdetných jednotlivcov na úkor rodín s deťmi, ospravedlňujúc to obmedzenými zdrojmi a že jej nedochádza, že tým na zánik odsudzuje nielen ich, ale logicky aj samú seba, som autorke neuveril. Na môj vkus sa tu príliš tlačilo na city a možno by bolo lepšie, keby sa príbeh podával z pohľadu len jednej osoby.

Poviedka vyhrala pridruženú súťaž o najlepšiu sci-fi vyhlasovanú spoločnosťou Intel, celkovo skončila na veľmi peknom trinástom mieste. U mňa by to mala za 6 bodov.

11. Dominika Polakovičová: Oakville

Nechápem, čo vedie autorov k tomu, aby písali poviedky situované do cudzej krajiny. Zdá sa im, že cudzokrajná exotika je to, čo dá ich príbehu šťavu? Že ich to odlíši od konkurencie? Či je to len neschopnosť predstaviť si, že aj slovenské reálie môžu byť vhodnou kulisou k dobrému príbehu, ktorému dodajú pre našinca tak potrebný punc uveriteľnosti?

Priznávam, z týchto dôvodov som k poviedke Oakville pristupoval už od začiatku s dešpektom. A bohužiaľ, nič ma ani po druhom prečítaní nepresvedčilo o opaku. Načo tá Amerika? Anglicky znejúce mená? Dobre, aj keby som pristúpil na autorkinu hru, aj tak ma to nebavilo. Story ako zo zlého tínedžerského slasheru, v ktorom zamilovaný chlapec Matt nepochopiteľne následuje cez polovicu Štátov svoju platonickú lásku Lucy až do mesta Oakville, kde budú spolu navštevovať školu. A čuduj sa svete, práve Oakville je mesto, kde by Lucy určite nemala byť. Lebo tajomná minulosť...

Príbeh plný klišé, kde pointu, mimochodom v súčasnosti až neuveriteľne prefláknutú, vyzradí autorka hneď na začiatku, chcem veriť, že nedopatrením, prípadne vlastnou neskúsenosťou, nelogické chovanie postáv, reťazenie zázračných náhod, ktoré pasovali autorke do plánu, naivné vykreslenie vzťahov a citov, amatérske spracovanie po všetkých stránkach…

To, že poviedka vyhrala cenu Béla za najlepší horor udeľovanú vydavateľstvom Artis Omnis, bolo pre mňa jedným z najväčších sklamaní ročníka 2014. Celkovo skončila poviedka na nepochopiteľnom druhom mieste. Ja by som jej udelil 4 body. Najslabšia poviedka v zborníku.

12. Ján Franko: Deň, keď piatok trinásteho skončil

A konečne, ako predposledná poviedka v zborníku je zaradená fantasy od Jána Franka, ktorá skončila v celkovom poradí na prvom mieste a teda ako víťaz dvanásteho ročníka súťaže Martinus Cena Fantázie za rok 2014.

V prvom rade som mal výhrady voči samotnej logike príbehu. Autor akoby nebral do úvahy, že piatok trinásteho je síce magická udalosť veľmi dôležitá pre samotný príbeh, ak nie najdôležitejšia, no v každom roku sa vyskytuje nielen raz, ale aj niekoľkokrát, čím logika zápletky dostáva riadne trhliny. Možno stačilo spomenúť nejakú ďalšiu podmienku viažúcu sa k tomuto dátumu, spln alebo niečo podobné, takto som musel privierať oči, aby príbeh vo svojom základe vôbec fungoval.

Ale zavieral som celkom rád, pretože Janko píše pútavo a osviežujúco. A aj keď sa snažil vykresliť atmosféru daždivej noci ako stiesňujúcu a plnú temnoty, prebleskoval medzi riadkami vtip, láska k postavám a láskavý humor. Viem si živo predstaviť poviedku sfilmovanú Timom Burtonom, tie jeho karikatúry postáv, pokrútenú rozprávkovú atmosféru s nádhernou hudbou Dannyho Elfmana.

Každý piatok trinásteho prichádza do sirotinca tajomný čierny kocúr a odnáša si odtiaľ určené dieťa. Nikto nevie, čo sa s ním ďalej stane. Pani Palaciová ako vždy odosobnene plní svoju povinnosť a bez slova vkladá košík s dieťaťom zvieraťu medzi zuby. Tentokrát to však bude iné, pretože napriek príkazom a zvyklostiam nazrie do košíka a uvidí tam dieťa, ktoré jej prirástlo k srdcu. Nie je však schopná odporu a dieťa aj s kocúrom mizne v tme. V pani Palaciovej sa však niečo zlomí a vyberá sa do do temnej noci na výpravu, ktorá zmení život nielen jej, ale aj ľuďom a ne-ľuďom, ktorých na nej stretne.

Občas ma vyrušovalo posúvanie postáv v príbehu podľa toho, ako to vyhovovalo autorovi, či udalosti, ktoré sa stali, lebo museli - návšteva baru napriek tomu, že mala pani Palaciová naponáhlo, bagandže, ktoré by si 99% žien ani nenapadlo obuť a pod.

Vo výsledku som však Jankovi Frankovi vďačný, že svoju poviedku do súťaže poslal, pretože tým vyriešil moju obavu, že sa bude opakovať situácia spred roka, kedy som musel riešiť dilemu, či dať hlas vynikajúcej poviedke Mareka Slabeja alebo úchvatnej poviedke Zusky Stožickej. Takto to bolo jasné hneď po prečítaní.

U mňa za 9,5. Pol bodu som strhol za tú nedôslednosť s piatkom trinásteho.

13. Ján Gálik: 201 217

A nakoniec tretí Janko v zborníku. Janko Gálik píše ako o život. S jeho poviedkami sa môžte stretnúť napríklad na stránke scifi.sk, kde píše pod pseudonymom Culter, takisto prispieva do súťaže Ohnivé pero na fandom.sk, do Poviedok na počkanie na scifi.sk a presadil sa aj v Poviedke Istroconu, či najnovšie v súťaži Cena ScifiKozmos, kde sa umiestnil medzi piatimi najlepšími.

Janko však nie je grafoman bez zmyslu pre rozumnú mieru. Naopak, hoci píše veľa a často, píše dobre. Práve preto, že píše veľa a často. A tak v jeho prípade nemá zmysel baviť sa o štylistike, skladbe príbehu, dejovom oblúku...

Jana Jediná sa vracia po štúdiách na Pedagogickej univerzite do rodnej obce Žltý Sad. Nastupuje na svoju starú školu ako novopečená učiteľka. Na začiatku sa potýka len s celým radom nepochopiteľných príkazov a usmernení z ministerstva školstva, z ktorých vyčnieva neobvyklé nariadenie o zákaze čarovania pedagogických pracovníkov počas učebného procesu. Netrvá však dlho a veci sa ešte zhoršia. Priamo v triede jej z očí miznú žiaci, nevysvetliteľne jej ubúda magická ambrózia, matéria potrebná pre čarovanie. A hoci riaditeľ školy vie, čo sa deje, Jana to musí zistiť skôr, ako sa jej obmedzený zdroj magickej sily definitívne minie a ona sa stane celkom obyčajným človekom, bez toľko potrebnej mágie. Alebo je to s tou mágiou a obyčajnými ľuďmi predsa len inak?

Jankova poviedka sa mi veľmi páčila. Dýchla na mňa takou zvláštnou atmosférou, akoby ju ani nepísal chlap, ale žena. Nedokážem to vysvetliť, také to podprahové tušenie, láskavý tón skrytý medzi riadkami, niekoho kto vie o čom hovorí a vie toho ešte viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Pochopil som to, až keď som zistil, že Janko pracuje s deťmi, že pozná z prvej ruky problematiku vzdelávania a samotného prežívania mládeže, okolo ktorej sa poviedka točí. Aj my máme v rodine niekoľko učiteliek, takže veľmi dobre viem, o čom hovorí, keď popisuje problém teórie odtrhnutej od praxe, riaditeľov škôl, ktorí nestoja za svojimi ľuďmi, ale sledujú vlastné záujmy, odčerpávanie/kradnutie/prúdenie energie v triede plnej unudených žiakov…

Poviedka s nezapamätateľným názvom skončila na 40.mieste. U mňa by to mala za 10 bodov.

Na záver odporúčanie:

...kupujte, čítajte a bavte sa. Ja som sa bavil a dúfam, že aj ďalší ročník bude bohatý na rovnako dobré, ak nie ešte lepšie kúsky.

A píšte. Pretože šancu má každý. Kašľať na peniaze, motiváciou môže byť nehynúca sláva v análoch súťaže, z toho plynúce sebauspokojenie, rast ega a pre niekoho to najdôležitejšie...spätná väzba.

Amen.