Z tohtoročnej Martinus Ceny Fantázie vzišiel skutočne objemný zborník. Okrem finálových poviedok hlavnej súťaže

sa doň dostali všetky finálové poviedky Ceny Bibliothéky, Ceny Béla za najlepší horor, ceny Intel za najlepšeiu sci-fi poviedku a Ceny za najlepšiu fantasy poviedku. Spolu je to dvadsať poviedok, pretože do hlavného finále sa dostali traja bélisti, jeden intelista a jeden finalista ceny o fantasy poviedku.

Už na omak je kniha čosi extra. Novátorský dizajn obálky, väčší formát, väčší font, iný papier ako minulé roky. Listuje sa v nej príjemne, ako by sa sama núkala čítať. V porovnaní s predošlými zborníkmi je to viditeľný rozdiel, ktorý Ďuro Červenák okomentoval na facebooku slovami: To vyzerá ako dospelá kniha.

A ako vyzerá dospelá kniha zvnútra?

Prečítala som všetky poviedky a rada by som sa s vami podelila so svojimi čerstvými dojmami. Ako však už naznačuje podtitul, vyberiem si hrozienka z koláča. Prečo?

Pred pár dňami som bola v divadle na jednom z predstavení Festivalu českého divadla. Výborní známi herci v čomsi na pomedzí stand up comedy a improvizácie. Divadlo natrieskané, diváci sa váľali smiechom. Zatiaľ to znie celkom dobre, však? Problém je, že ja som vôbec nechápala, na čom sa tí ľudia smejú. Akože hej, zdalo sa mi, že ten pán na javisku práve urobil vtip, ale mne to akosi neprišlo smiešne. Nebudem klamať, pár krát som sa zasmiala i ja, ale vtedy sa zas tí ostatní až tak nesmiali. Divné.

Tak je to aj s touto zbierkou. Je tu zopár poviedok (napr. Zbierka, Detektív Mozoček, Transcendento, ...), ktoré sú zábavné, ktoré sú napísané, tak aby boli vtipné, sú isto iste smiešne a ja si viem predstaviť, ako nad nimi čitatelia kolabujú od smiechu, ale mne sa to smiešne akosi nezdá. A nie, nie je to otázka vkusu, vkus môže byť do istej miery pózerstvom. (Milujem čiernu farbu a nosím len a len čiernu, lebo čierna je cool, jasné?) Či sa vám bránica roztrasie alebo nie s vkusom nesúvisí. Keby som tak vedela v čom to tkvie!

Každopádne to je dôvod, prečo som pojala túto recenziu, tak ako podnadpis naznačuje, ako hrozienka z koláča. Vyberám poviedky, ktoré ma pobavili, alebo zaujali, kvôli ktorým sa, podľa mňa, oplatí po knihe siahnuť.

Ak by sa náhodou stalo, že sa pohodlne rozvalíte do lehátka na palube lode, nalistujete túto poviedku a vtom sa zhlbín vynorí vorvaň a vyrve z knihy práve titulnú stranu poviedku s menom autora, nezúfajte. Stačí pár nasledujúcich riadkov a autora bezpečne identifikujete aj tak. Space opery totiž v našich končinách nepíše kde-kto. Tejto nechýba nič, a už vôbec nie atmosféra. Šíravy oceánu, hlbiny vesmíru, melancholická nálada posledného lovu a hlavný hrdina, ktorý je trochu kapitánom Achabom a veľmi Hemingwayovým Starcom. A potom koniec, ktorý dosvedčí, že Marek Slabej si Cenu Intel odniesol domov zaslúžene.

Ešte dodám, že žartík o neutrínovom dele s dosahom jeden kilometer, ktoré jediné je schopné zlikvidovať Skokana, ma úprimne pobavil. (Pointa je v tom, že neutríno je mimoriadne zložité detegovať a ľudia sa celkom natrápili, kým sa im to aspoň nepriamo podarilo. Letí si vesmírom, neinteraguje, nezanecháva stopu. Práve v tejto chvíli vami preletelo kikilión neutrín a ... a nič.)

Táto poviedka je iná. Zložitá, posplietaná zo snov, útržkov, pavučín myšlienok. Zvláštne, ale funguje, teda u mňa. Ešte si ju musím asi pár krát prečítať, aby mi to celé došlo. Ale bavilo ma ju čítať. Toto si trúfne napísať niekto, kto má literárne rady ako písať, ako vystavať konflikt, ako stupnovať napätie a tak ďalej na háku. Niekto koho tvorba vyviera zo silného vnútorného pocitu, ktorý chce zachytiť na papier. A mne sa to páči, veľmi.

(Autorka Patrícia Grachová)

Ľahká duchárska jednohubka. Príbeh nemá vysoké ambície, čaro poviedky spočíva v štýle, v akom je napísaná. Mark E. Pocha píše sviežo, vtipne a Bart a Munch sú skvelí! Pár krát som sa pristihla, že sa smejem a nakoniec sa mi zdalo, že odkiaľsi počujem tú odrhovačku Ghost Busters, viete ktorú, že?

Drsný chlapík, so zlomeným srdcom. Toto musí dostať každú čitateľku, vrátane mňa, do kolien. Teda takmer každú, pohľad na tabuľku hodnotení ukáže, že porotkyňa Marianna Čengel Solčanská poviedke v súťaži udelila dva body. Druhý pohľad ukáže, že jeden bod dala takmer polovici zúčastnených poviedok, takže dvojka je celkom fajn skóre. Ktovie, možno to má na svedomí predsa len ten drsňák. Po tomto zaručenom recepte ako zaujať, nasledujú ďalšie a ďalšie zaručené recepty a klišé, vrátane poslíčka s pizzou, ktorého geniálny nápad všetko zachráni. Priznávam, mňa agentúra so sídlom pod Devínom, Torn so zlomeným srdcom a naháňačka na démona celkom bavila. Pretože nejde len o to, čo, ale aj ako to napísať a to Ivana Molnárová-Dubcová vie.

Janko Iša sa stal víťazom MCF 2015 a zároveň si odniesol domov Cenu Béla. Za Kladiváka som v čitateľskom hlasovaní hlasovala i ja! Príbeh je silná žánrovka, nehrá sa na nič viac. Kladivák kráča Bratislavou deväťdesiatych rokov a okolo neho to cŕka krvou, šťavou a možno i inými tekutinami. Príjemné čítanie, aj keď toto už hádam čítal každý, no nie?

Víla Lobelka sa v dôsledku existenciálnej krízy rozhodla zomrieť, problém je v tom, že víly sú nesmrteľné. Tak na toto som sa špeciálne tešila, lebo som bola zvedavá, ako sa taký šialený námet dá nepokaziť. No a Monike Herde Belicovej sa to napodiv podarilo zvládnuť. Poviedka nesie myšlienku, ale nemoralizuje, nepatetizuje, celá je písaná s ľahkou iróniou a z nadhľadu. Obávala som sa záveru, ale ten prišiel a bol presne taký, ako mal byť.

Jánovi Stopjakovi sa ušla Cena poroty. Tak ako jeho predošlej tvorbe, do ktorej i táto poviedka tematicky spadá, vládne tu ťaživá atmosféra a tajomno, temná moc v pozadí. Akosi však mám už od predošlých ročníkov súťaže pocit, že jeho poviekdy patria do jedného celku a keď si ich čítate po jednom, čosi v nich chýba. Každopádne, čítanie, ktoré sa zaryje hlboko pod kožu a tam mrazí a mrazí. Teším sa na ďalšie poviedky z jeho pera.

O finálových poviedkach už toho bolo popísané mnoho, preto spomeniem už len Búrku od Ladislava Dubravského. Horor zo školského prostredia, ktorý ma nepustil, kým som nedočítala. Ku koncu ma premkol nepríjemný pocit, že takto snáď nie, takto to snáď neskončí... Za atmosféru však dávam jednotku.

Ostatné poviedky mnou buď prešli ako neutrína - bez toho, aby zanechali stopu, alebo som zaujatá ich hodnotiť. Fantázia však žiadnej z nich nechýba a ani jeden z námetov mi nepripadá ordinárny a to je pri antológii fantastických poviedok predsa to ťažiskové. Veľa sa písalo a hovorilo o tom, aký je tento ročník výnimočný, archívny a tak ďalej. Príliš sa mi tomu nechcelo veriť, ale keď porovnám zborník napríklad s minuločným, alebo predminuloročným, dávam týmto slovám určite za pravdu.