Priznám sa, že anotácia nevyzerala nejako úžasne lákavo. Hneď z nej vyskočili tri extrémne fantazmagórie: Ľudstvo začne zužovať záhadná, neznáma choroba, ktorá hrozí, že ho vyhladí. Ale sláva, zhodou náhod sa na ňu nájde záhadný, neznámy liek. A ten liek sa nenájde nikde inde ako priamo na dne Mariánskej priekopy, jedenásť kilometrov pod hladinou mora. Veď načo trochárčiť, bežný oceánsky chrbát je málo. Už anotácia naznačuje, čo bude hlavným problémom knihy: jej prílišná extrémistickosť, teda nedôveryhodnosť. A ďalšie čítanie to potvrdilo, hoci prepálenie vidím niekde inde než vo vymenovaných prvkoch deja.

Napriek tomu som si danú knihu bez váhania kúpila, pretože milujem strašidelné príbehy z morských hlbín. Tento sa však do mojej zbierky obľúbených nezaradil.

Hlavnou postavou je Luke. Jeho brat Clayton zostúpil na základňu vybudovanú na dne Mariánskej priekopy, kde skúma záhadnú substanciu, ktorá má vyliečiť ľudstvo z epidémie. Clayton je geniálny vedec. Luke len veterinár. Napriek tomu si ho Clayton vyžiadal – treba poznamenať, že nanajvýš podozrivým spôsobom a bez akéhokoľvek zdôvodnenia. A Luke sa ako obetný baránok dolu naozaj vyberie v batyskafe spolu s námorníčkou Alice.

Luke nie je zlý hrdina. Je vcelku sympatický. Akurát neviem pochopiť, čo tam dole hľadá. Lukova minulosť je totiž skrz-naskrz prestúpená tými najdesivejšími traumami, aké sa dajú získať. Sociopatický, nemilujúci brat. Psychopatická, sadistická a sexuálne zneužívajúca matka. Zároveň Luke v detstve dvakrát videl príšeru – ozajstného nadprirodzeného netvora. A ako zlatý klinec programu, Lukov malý synček sa pred siedmimi rokmi stratil a nikdy sa nenašiel. Luke by mal byť zrelý na blázinec. Ale namiesto toho ho napchajú do ponorky a pošlú do najstresujúcejšieho prostredia na Zemi, ktorého stresujúcosť nie je len teoretická – jeden z troch vedcov obývajúcich podmorskú základňu už brutálnym spôsobom spáchal samovraždu.

Motivácia postáv je jedným z aspektov, nad ktorým možno len nechápavo krútiť hlavou. Dá sa čiastočne ospravedlniť tým, že ľudstvo je v úzkych, že záhadný liek na dne Mariánskej priekopy sa javí ako jeho jediná nádej, pri ktorej sa na jednotlivcov neprihliada. Varovné príznaky toho, že táto výprava nemôže skončiť inak ako brutálnym masakrom, sú však príliš zreteľné. Hraničná hrôza sa zo základne na morskom dne na Luka vyvalí ešte skôr, ako sa za ním zavrie poklop ponorky. Doslova. Ale namiesto toho, aby to postavy vzali po zajačích, idú do pivnice vymieňať poistky, metaforicky povedané. A keď im konečne dôjde, že by bolo lepšie vypadnúť, zlé sily sa samozrejme postarajú o to, že to už nie je možné.

Mojím prvým dojmom po začítaní sa je, že autor až príliš tlačil na pílu. Chcel znázorniť prirodzený ľudský strach z nesmiernej temnoty a tlaku na oceánskom dne posilnený neznámou zlou silou, ktorá v ňom prebýva. Ale jeho snaha je premrštená. Slovo hrôza omieľa príliš skoro, príliš často a v príliš mnohých pádoch. Naštartuje zverský des skôr, ako sa čitateľ dokáže zžiť s postavami a báť sa o ne na základe sympatií. Ide na vec prirýchlo a ihneď na plný plyn. Postavy a tým pádom ani čitateľ nemajú ani chvíľočku pokoja. Autor ich vlečie z jednej extrémnej hrôzy do druhej. Výsledkom môže byť len jedno: čitateľ sa otupí. Chýba gradácia, niet už totiž kam gradovať. Áno, opisy toho, čo tú hyperhrôzu postáv spôsobilo, sa postupne vyvíjajú od javov, ktoré sa ešte dajú ako-tak pripísať vypätej mysli, až k úplne otvoreným prejavom nadprirodzeného zla, ktoré zahŕňajú výjavy zdeformovaných, mutovaných, zrastených, hnijúcich a pohybujúcich sa tiel. Lebky praskajú, vnútornosti lietajú a krv spolu s hnisom tečú prúdom. Ale strach som pri tom nepocítila ani na okamih. Keď už niečo, tak hnus. Na obálke sa píše, že ide o horor v najčistejšej forme. Omyl. Toto je splatter v najčistejšej forme. Ale ani hnusom sa nedá šokovať donekonečna, aj tu príde otupenie pomerne rýchlo. A napriek novým a novým opisom ohavností, ktoré sa na stanici objavujú, a pocitov extrémneho desu, ktoré v Lukovi vyvolávajú, som od istého času prevracala stránky priam znudene.

Pritom, opakujem, autorova snaha z textu sála priam zúfalo. Jednak snaha vydesiť, jednak šokovať novými zisteniami. Druhá zmienená vec istú dobu aj funguje. Prvá povedzme štvrtina knihy sa čítala najlepšie. Bol tam záujem, bolo tam solídne dávkovanie informácií a hoci tlak na pílu bolo cítiť aj tam, ešte nedošlo k prepáleniu – to až niekde v polovici. Možno by táto kompozícia lepšie fungovala, keby v druhej polovici knihy došlo k prekvapivému zvratu. Napríklad, už od prvých informácií je zrejmé, že zázračný všeliek je v skutočnosti brutálne zlo. Preto som očakávala pointu v zmysle, že to zlo bude v skutočnosti dobro. Ale nijaký zvrat nenastal. Len stupňovanie toho zla ďaleko za hranicu, kedy to ešte mohlo mať na čitateľa nejaký dopad. V závere síce vyplynú isté veci, nie je to však nič, čo by som ako čitateľ neočakávala. Žiadna wow pointa sa teda nekoná.

A ešte jeden nedostatok, ktorý sa pomaly stáva klasikou súčasných trilerov. Absurdnosti na úrovni jedného slovíčka, ktoré sú však schopné zabiť vierohodnosť celej kapitoly. Už v prvých riadkoch sa mi pretočili oči pri informácií, že svetlo z hviezd k nám letí milióny rokov. O pár kapitol ďalej sa zase ostrieľaná námorníčka diví, že v ponorke nie je rádio. Rádio! Niekoľko kilometrov pod hladinou oceánu!

Hlbina je určená čitateľom splatterov, ktorých zaujíma, na koľko spôsobov sa dajú prekombinovať rozkladajúce sa telá rozličných živočíšnych druhov vrátane ľudského. Nie je to však nič pre milovníkov mysterióznej, náznakovej, zakrádajúcej sa hrôzy, logických point ani nových nápadov.