Ann Leckie, podobne ako v jej debutovom románe, aj v jeho pokračovaní splieta politické a intrigánske vzory do nejasného klbka gordického uzla. A osobou, ktorá stojí v strede týchto vzájomných prepojení, je Breq, umelá inteligencia pôvodne patriaca obrovskej flotile Justice of Toren, ktorá ale teraz prežíva už len v jednom tele, kým pred jej zničením jej ich patrili tisíce. Impériom Rádž prechádza schizma, ktorá ho systématicky vedie k rozdeleniu na niekoľko častí, ak nie rovno k plnohodnotnému rozpadu. A hoci sa jednotlivé frakcie snažia udržať impérium vcelku, je to práve rôznorodosť ich prístupov, ktorá ich dovádza k hodnotovým rozporom.

Breq ako hlavná hrdinka je vyslaná v úlohe veliteľky flotily do systému Athoek, v ktorom má zaistiť bezproblémové fungovanie dôležitej stanice. Politickými machináciami a lavírovaním medzi jednotlivými hráčmi na stanici - či sa už jedná o hlavnú administrátorku, magistrátku, zástupkyňu bohatej aristokratickej vrstvy alebo zástupcov nižšie postavených vrstiev - sa Breq umne dostáva pod kožu samotným sociálnym štruktúram, ktoré síce držali status quo stanice a planéty, okolo ktorej obieha, no zároveň vytvárali nerovnosti, ktoré boli aspektami rozkolu imperiálneho systému. Klimax knihy prichádza v kritických momentoch ako pre stanicu, jej AI a obyvateľov, tak pre systémové vládkyne.

Autorka vynikajúce ovláda stratégie vytvárania hodnoverných svetov, pričom v tomto prípade otvorene čerpá z ľudských kolonizačných výprav a sociálnych štruktúr, ktoré tieto na nových ale aj starých územiach vytárajú. Venuje sa najmä otázke ne/rovnosti medzi kolonistami a kolonizovanými ako aj rasovej neznášanlivosti či xenofóbii. Zároveň vyslovuje cez hlavnú hrdinku kritiku kapitalistickej spoločnosti a zneužívania pracovnej vrstvy či novodobého otrokárstva. Breq ako hrdinka a zároveň AI v tomto diele ale začína príliš naberať kontúry ideálnej kritičky systému a to navzdory jej samotnej angažovanosti a manipulačných tendencií. Zo zaujímavej postavy tak ku konci knihy ostáva škrupinka, ktorá je šablónovitá a nemá dostatočnú hĺbku. Práve ako AI by však mala mať výnimočné postavenie, ktorým by nám vedela reflexívne sprostredkovať tie nutné pochody, ktoré ju k jej krokom vedú.

Zaujímavým je aj odklon od štýlu prvej knihy, ktorá bola vesmírnym trilerom. V Ancillary Sword sa Breq namiesto toho, aby sa hrdinsky púšťala do bojov alebo riešila konflikty silou mení na byrokratku. Celý čas trávi v rozhovoroch s dôležitými osobami, popíja čaj z veľmi jemných bractakeramických súprav a manévruje oponentov a priateľov do pozícií, kde ich presne chce mať. Jej dosah je však v zastrčenom slnečnom systéme len okrajový, veľké boje v tejto vojne sa bojujú inde. Ann Leckie nám tak predstavuje jej typ space opery, ktorá sa nehrá na galaktických ochrancov a záchranárov, neponúka obrovské súboje flotíl, ale v štýle realpolitik sa odohráva v zákulisí, v politických machináciách a intrigách medzi jednotlivými kontrahentmi.

Jazyk je čitateľný, kniha veľmi prirodzene plynie a potvrdzuje status ostrieľanej autorky. Nie je teda náhodou, že sa aj druhá kniha dostala na zoznam nominovaných diel na ceny Hugo a Nebula. Nezískala síce tieto, no získala ocenenie za najlepší román 2014 od Britskej SF Asociácie a tiež cenu Locus v rovnakej kategórii. A veru zaslúžene. Ak ju začnete čítať, neodtrhnete sa od nej a hneď budete investovať do pokračovania… Ja som tak urobil a neľutoval som.