Celý film sa začína scénou, ktorá bola natočená čisto v CGI a ukazuje nám mysticko-utopický svet, kde všetko funguje, ako má. Žije v ňom rasa, ktorá dosiahla harmóniu s prírodou a majú milé zvieratká (konvertory), ktoré dokážu replikovať akýkoľvek predmet neuveriteľnou rýchlosťou. Idylka končí vo chvíli, kedy na planétu začnú dopadať trosky lodí a princezná Lïho umiera. V tej chvíli sa končí Valerianov (Dane DeHaan) sen a začína hlavný príbeh.

Scenérii ešte predchádza podľa mňa trošku zbytočný úvod, kedy vidíme, ako sa stanica ISS Alfa rozrastá do finálnej podoby, zrejme na dokreslenie názvu Mesto tisícich planét. Po prebudení sa zoznámime s Valerianovou parťáčkou Laureline (Cara Delevigne) a ich flirtom, ktorý by sa uživil v nejakom béčkovom braku. Žiaľ, v podobnom duchu sa niesol aj zvyšok filmu.

Postavy sú schematické a šablónovité, hlavný hrdina je major (!), to mu samozrejme ale nebráni, aby si robil z pravidiel a predpisov dobrý deň. Laureline je žena, ktorá má pre Valeriana slabosť, ale odmieta s ním byť, kým on nezahodí za hlavu svoju sukničkársku minulosť. Veliteľ vesmírnej stanice Aron Filitt (Clive Owen) by mohol mať vytetované na čele, že je záporák. Paradoxne, jediná postava, ktorá stála za to a získala si moje sympatie, bol generál Okto-bar (Sam Spruell). Popri admirálovi Adamovi z Battlestar Galacticy sme konečne získali dôstojníka, ktorý nie je absolútny idiot. Nemôžem nespomenúť Rihannu, ktorej vystúpenie bolo naozaj úchvatné, je dosť smutné, ak jeden z najlepších hereckých výkonov podá speváčka.

Aby som len nezhadzoval, vo filme sa vyskytlo mnoho pozitívnych momentov. A keby boli navyše aj dotiahnuté do konca, film by mal oveľa vyššie hodnotenia. Napríklad naháňačka na multidimenziálnom trhu. Celý mechanizmus mohol fascinovať diváka, namiesto toho ale ostal len povrchne načrtnutý, výsledkom čoho bolo pár gagov a hotovo. Alebo tajomstvo ohľadom záhady na samotnej stanici. Stačilo pár minút a „rastúcej rádioaktívnej zóne“ veril už hádam len scenárista. (Myslím, že ani ten nie - pozn. Šaňo)

Film s tak skvelým vizuálom si jednoducho zaslúžil viac. Po tejto stránke naozaj nieto filmu čo vytknúť, snáď len to, že obrazy sa striedajú prirýchlo a tak si nestíhame užiť rôznorodé prostredia, ktorými nás film prevedie. Preto tu platí, že „menej je niekedy viac“. Stačila by polovica scenérií a dojem by bol dvojnásobný. Takto som sa akurát strácal, čo rozhodne nepomáhalo už aj tak vratkému dojmu.

Hudba ma tentokrát nechala chladným, nenašiel som žiadnu (možno jednu) skladbu, ktorá by ma zaujala a vtiahla hlbšie do filmu.

Navyše, príbeh bol taký plochý, že by som podľa neho mohol rovnať dosky v plote. A koniec tak sladký, že som takmer potreboval inzulínové pero. Všetko končí skvelo, happy-end sa musel konať. Zloduchovia sú potrestaní, dobráci odmenení, kľúčové postavy dostanú to, čo chceli. Mnohé veci ostanú nedoriešené (čo sa stalo s tými tromi vtákopyskovitými potvorkami – mimochodom, veľmi podarenými), prípadne postavy existovali len preto, aby posúvali dej.

Keďže som bol na slovenskom dabignu, rád by som sa vyjadril aj k tejto veci. Nebol nejaký zlý, nevadil mi a to považujem za úspech.

Záverom by som chcel zhrnúť, že Valerian a mesto tisícich planét vyzerá ako dielo absolventa filmovej akadémie. Plochý, nelogický príbeh, presýtený gagmi, srandičkami a do očí kričiacimi náznakmi problémov (hmm, veliteľ má vycvičené jednotku zabijáckych robotov, tí vôôôbec nebudú robiť zlobu...), aby sa to celé splácalo do nejakého konca. Rozhodne by ste za tým nehľadali režiséra, ktorý nás usadil do kresiel Piatym elementom. Rozhodne to nie je dobré, scifi stánku tomu uprieť nemožno. Z kina som tak odchádzal s veľmi rozpačitými pocitmi.

Je to jeden z mála filmov, kde skôr neodporúčam na neho ísť do kina.

Celkové hodnotenie: 50/100