Alexandra Salmela je spisovateľka slovenského pôvodu. Román Antihrdina získal vo Fínsku, kde autorka žije, značnú pozornosť, do slovenčiny ho preložila ona sama. Ide v rámci slovenskej fantastiky o veľmi zvláštne napísanú antiutópiu. Nemá jasný príbeh, nemá cieľ, nemá víziu a vlastne nemá ani hrdinov, ani zloduchov, proti ktorým by bolo potrebné povstať a bojovať.

Kniha ukazuje stav spoločnosti, ale nehľadá východiská, zmenu či boj - na tie rezignoval. Ide skôr o kritiku spoločnosti, jej stavu, výsmech všetkého, čo si spoločnosť váži, čo uctieva. Modly sú falošné, úsilie o zmenu márne a smiešne, akékoľvek hnutia či nádejné myšlienky sú len trápnym a na zmar odsúdeným výkrikom jednotlivcov. Všetko je v takom dezolátnom stave, že už nie je šanca na zmenu k lepšiemu. Z určitého uhla pohľadu je príbeh Anttiho kritikou dnešnej spoločnosti, ktorá tak veľmi túži meniť svet k lepšiemu, no všetko jej úsilie vychádza navnivoč - časom sa ukazuje ako nezmyslené, smiešne, neúčelné alebo situáciu ešte zhoršuje, lebo každá vzletná idea odtrhnutá od reality, ignorujúca pravdivý pohľad, hoc aj krutý a cynický, môže stav len pokriviť a zhoršiť, nie napraviť. Ľudia nie sú takí, akými ich chceme mať a špina nezmizne, ak odvrátime zrak.

Román je dosť roztrieštený - spočiatku sa striedajú legendicky podávané útržky z minulosti Utópie - studenej severskej krajiny, s dejom prebiehajúcim v hlavnom meste jej suseda - KoroNove. Ďalší dej prebieha v súčasnej Utópii. Čitateľ postupne, z rôznych foriem textu /cez novinové články, legendy, parodovanie legendy, listy neznámej matky tajomnému synovi/ vstrebáva informácie o Utópii a vytvára si o nej obraz. Ten sa vynára ako dosť pokrivený mrzák, treba k nemu pristupovať opatrne, s pochybnosťami a otázkami typu - ako to naozaj bolo, čo sa za tým skrýva, kde je pravda, je to naozaj tak, ako sa to javí?

Novinár v slobodnom KoroNove - Michele Po, inak nazývaný aj Tzal, sa na prácu utópijských novinárov pozerá s výsmechom. On môže písať čokoľvek, môže si otvoriť ústa a kritizovať (naozaj môže?), zatiaľ čo utopijskí novinári pod prísnou cenzúrou píšu oslavné články na obetavú krvopotnú prácu dospelých, aj sfanatizovaných detí. Tie sa usilujú po akejsi ekologickej katastrofe v totálne zničujúcich podmienkach zachrániť z prírody, čo sa dá. Utópia je pre vlastných obyvateľov domnelým rajom, za ktorý bojovala slávna Smerodajka a jej dvesto hrdinov - tí, obetujúc vlastné životy, uzatvorili tri bane ničiace vodu, zem aj vzduch. Bane otrávili všetko svojimi jedovatými splodinami. Nešťastne pri tejto práci zahynuli, obetovali svoje životy, roztopili sa v jedovatých látkach po výbuchu. Takto podľa legendy zahynula aj Smerodajka. Na znak úcty a hrdosti pomenovali všetky siroty po týchto hrdinoch priezviskom Hrdina. Lenže Utópia potrebovala Legendu - vzor, modlu, ktorá by aj zo záhrobia žiadala od občanov obete, ktorá by ospravedlnila všetko, čo by v jej mene bolo prikázané.

A tak, vo všetkej tichosti, Smerodajka zmizla do KoroNova a tam si nažíva na ostrove v bielom domčeku, obklopená strážnou službou SupraSekura, v prepychu a bezpečí sleduje dianie v meste systémom kamier. Žije zo svojej bývalej slávy, nikým nepoznaná, ale plná moci, chuti ovládať a rozkazovať. V Utópii ju uctievajú ako mučeníčku a modlu, pomenúvajú po nej budovy, ulice, súťaže, spolky a nikto netuší, že kvôli budovaniu svojej legendy obetovala životy najbližších. Pod rúškom noci poslala do svojho domu komando zabijakov, aby sa ,,postarali" o jej manžela a deti. Tak sa zrodil kult panenskej a obetavej Smerodajky.

Z článkov v utópijských novinách FAKT sa dozvedáme, že Utópia uviedla do života projekt FLUX - v ktorom sa v pravidelných intervaloch menia pracovníci v rôznych druhoch zamestnaní na základe hesla - každá práca je rovnako hodnotná, takže z upratovačiek sa na pár mesiacov môžu stať novinárky a podobne. Práve na základe FLUX-u do denníka FAKT prichádza ako fotograf s camerou obscura /krabica s dierkou na tvorbu fotiek/ mladý muž - Antti Hrdina. Antti je ignorant, flegmatik, skeptik a sebecký hulvát, ale s priezviskom Hrdina. Je sirotou po hrdinoch z bane, takže nech robí čokoľvek, hocaký nezmysel, vyslúži si úctu, slávu a uznanie. Nikto si nedovolí ignorovať ho. A Antti si svoje postavenie užíva. Nemá strach, zodpovednosť ani empatiu. Vďaka jeho camere obscure dochádza k absurdným situáciám. Napríklad v treskúcom mraze ide s kolegyňou odfotiť vodárov na zamrznuté jazero a keď ich naaranžuje do určitej pózy, oznámi im, že vyvolávacia doba fotky je 45 minút. Všetkých tam nechá mrznúť, zatiaľ čo sám si ide zafajčiť do tepla. Nikto sa neodváži protestovať.

Podobné situácie sú v Utópii na dennom poriadku. Systém funguje neberúc ohľady na človeka, dôležité je prežitie celku, spoločnosti, ale najmä - fanatické uctievanie prírody a starostlivosť o ňu. Občania Utópie žijú v biede, skromnými podmienkami chcú šetriť produkciu a obmedziť spotrebu, pracujú kolektívne, od rána do večera, pre dobro všetkých. Aj malé deti čistia pôdu a lesy v špeciálnych detských táboroch. Ľudia sú otrhaní a hladní, ale v podstate sú šťastní, lebo veria, že práve takto zachraňujú Matku Zem.

Antti neverí ničomu. Dokáže pomenovať veci pravými slovami, no nemá potrebu rebelovať, agitovať či kričať pravdu do sveta, naopak, na všetko zvysoka a poriadne serie. Zámerne používam vulgárne slovo, lebo štýl autorky je práve takýto - učičíka čitateľa rozprávaním, opisom príhody a odrazu do toho vsunie expresívne a vulgárne slová - totálne tým dokáže človeka vyviesť z miery a šokovať. Slová sú poriadne šťavnaté a vytŕhajú z letargie. Fúúúha! poviete si, tá si servítku pred ústa nedáva. Cynizmus, irónia a vulgárnosť, dovedená do absurdných výšin, sú pre knihu charakteristické. Autorka tlačí na pílu, chce šokovať a darí sa jej to. Napríklad aj opisom mrakodrapov KoroNova, prirovnávajúc ich k penisom:

"Po štýlovo čistých mrakodrapoch sa valia mohutné vlny svetiel: najvyšší je žiarivý falus Filipa a Carla, ale SupraSekura ho má najpevnejší, aby von nevytieklo ani semienko tajných informácií, ktoré sú v ňom uložené, a vedľa, na náprotivnej strane obrovitánskej vydláždenej plochy, stojí originálny Kongresový palác, hlavná scéna EkoRast Fóra." (str.70)

Utópijská vízia spoločnosti a jej filozofia sa stretne s kapitalistickým konzumom, keď je Antti s kolegyňou Liou vyslaný do susednej krajiny, aby tam na konferencii prezentoval techniku fotenia pomocou camery obscury. Lia so sebou vezme aj svoju štrnásťročnú dcéru Meteoru Airiainck. Vďaka Meteore do knihy pribudne forma mierne zmetených denníkových zápiskov naivnej ekologičky veriacej v Matku Zem. Meteora spoznáva KoroNovo, hodnotí a súdi ľudí a spoločnosť založenú na bezohľadnom konzume. Na rozdiel od svojej matky nie je ohúrená bohatstvom, luxusom a leskom do takej miery, aby ho neodsudzovala. Za všetkým vidí utrpenie prírody, jej bezuzdné vykorisťovanie a týranie.

Cesta troch hrdinov z Utópie je lemovaná rôznymi sloganmi, reklamnými článkami, názvami značiek a vypísanými titulkami novinových článkov. Časté sú zmeny fontov a veľkosti písma, rôzne predely, vynechané riadky, časti viet sú useknuté a preradené na iný riadok či stranu, na niektorých miestach sa opakujú rovnaké úseky textu, ale sú rozbité do kusov akýchsi útržkov a znovu zlepené k sebe bez ladu a skladu. Vety sa často začínajú malým písmenom, priama reč niekde nie je oddelená od ostatného textu, inde zasa je. Často som premýšľala, či je text takto upravený úmyselne a má to mať nejaký význam, alebo je to totálny nepodarok a celé im to pokazili náhodou. Veľmi zle sa mi čítali celé strany bez odsekov, kde bol prúd textu občas prerušený záplavou pomlčiek či lomených čiar. Listy matky boli celé v kurzíve a často sa využívalo aj hrubé písmo, zátvorky, prázdne riadky či časti riadkov, podškrtnutý text, niekoľko výkričníkov po sebe, vybodkované riadky na celej strane. Je to komplikovaná kniha, striedajú sa scény, uhly pohľadu, miesta a hrdinovia rozprávania. Pripomína to koláž - z nesúrodých útržkov pozliepaných k sebe vystupuje obraz, ktorý, aby vám dal zmysel, musíte chcieť pochopiť. Antihrdina si vyžaduje trpezlivého čitateľa so zmyslom pre čierny humor a s chuťou premýšľať, aktívne vyťahovať z textu informácie. Nedá sa len sedieť a čítať, nie je to ľahká oddychovka.

Čitateľovi postupne dôjde, kto je autorka listov posielaných Anttimu. Túži sa s ním stretnúť, stisnúť ho v náručí, ale on, cez rôzne náhody, zhody okolností či úmyselné odbočenia, stále uniká. Tzal ho k nej nedokázal doviesť, hoci sa až groteskne zúfalo snažil.

Kniha ukazuje spoločnosť v totálnom chaose, dezorientovanú, ovládanú sebectvom, vznešené myšlienky sú už len na smiech, dôstojnosť človeka sa kúpe v hovnách. Východisko však nie je. Ani Utópia, ani veľká vizionárka Smerodajka, despotická totalita či konzumná demokracia - nič už človeka nezachráni, vlastne ani niet čo zachraňovať, tak načo sa vôbec snažiť? Dekadentný úpadok morálky a zúfalú stratu sebaúcty asi najviac vystihuje scéna pri slávnostnom otváraní konceptuálneho lajfstajlového centra Stairway to Heaven, kedy pred dav ľudí na pódium vybehne klaun, lákajúc k sebe dobrovoľníkov, s prísľubom úžasných výhier. Musia splniť len pár jednoduchých úloh. Súťažiaci sú, pod vplyvom davovej psychózy, manipulácie a nátlaku zo strany klauna a divákov, donútení verejne sa vysrať do pripravených osobných vedierok, a to za búrlivého povzbudzovania obecenstva.

Vraví sa, že jedlo, ktoré si človek pripraví sám, , či to naozaj platí. Deväť miliárd ľudí spotrebuje riadne množstvo jedla. Menší problémik je, že planéta už také kvantum potravy nedokáže únosne produkovať." (strana 175)

...

"Vyzeráš znepokojene, Ružienka maličká, a nie bezdôvodne. V tejto chvíli totižto patríš k tým, čo nemajú v kýbliku žrádlo. A v súťaži, čiže v živote, v tejto show smie pokračovať len ten, kto má čo papať. Musíš teda dúfať, že niekto zo spolusúťažiacich sa nad tebou zľutuje a podelí sa s tebou o svoj pokrm. Samozrejme, treba mať na pamäti, že tanier treba vyjesť dočista. Takže vy, Marcus, Tanika, Linda a Louis - ste pripravení podeliť sa o svoj kakanec so spolusúťažiacimi, alebo radšej celú porciu zmlsnete sami? Ak sa podelíte, vaša nádielka sračiek sa zmenší na polovicu, zároveň však udržíte v súťaži jedného konkurenta. Ak sa rozhodnete ponechať si výkaly len pre seba, jedného konkurenta tak vyradíte. Budem na vás dobrý, môžete si vybrať, s kým sa podelíte." (strana 175)

Nechutná scéna sa stupňuje ďalším pohŕdaním, nátlakom a degradáciou človeka na tupé prasa žerúce vlastné hovná. Záver príbehu je nejasný a ešte viac utopený v zmätku. Všemocná matka nechá Tzala niekoľkokrát zavraždiť, ale možno sú to len jej predstavy (alebo jeho), Antti je milovaný aj nenávidený, vytúžený i odvrhnutý a zasa vytúžený a z Meteory by sa mohla stať nová Smerodajka, ale to by musela veriť v nejakú budúcnosť. Liin a Tzalov koniec je trápne tragikomický a Smerodajka už nedokáže nič ovplyvniť či zmeniť, ani sama nevie, čo chce - nemá smer.

Do príbehu je vsunutá aj kratučká rozprávka: Hrôzostrašný, no pravdivý príbeh o siedmich kozliatkach a veľkom zlom vlkovi, ktorá je alegóriou na vyvraždenie Smerodajkinej rodiny za jej aktívnej účasti. Je to dosť mrazivý príbeh, keď viete, čo sa za ním skrýva.

Zhrnutie: Antihrdina je zložitý obraz zachytávajúci ľudstvo v stave rozkladu, tesne pred zrútením civilizácie. Zostáva na čitateľovi, aby si nejaký koniec vymyslel, prípadne, ak má chuť, môže popremýšľať nad paralelami so súčasnosťou. Črtá sa nejaký vývoj k lepšiemu? Nuž, uvidíme.

Vydavateľstvo: Artforum

Rok vydania: 2017

Väzba: viazaná

Počet strán: 385

ISBN: 978-80-8150-175-3

autorka recenzie: Lenona Štiblaríková