Steven Erikson si neberie servítku pred ústa, keď svoju Malazanskú knihu padlých označuje ako ambiciózny projekt už v predslove. Ak od neho niekedy vydavatelia žiadali, aby ju zjednodušil a upravil do čitateľnejšej podoby, som rád, že tak nakoniec neurobil a vyšla presne taká, ako je. Jej opätovné čítanie totiž bude o to zaujímavejšie. Ak ste ako čitateľ po jeho dekalógii alebo proste obrovskej epopeji siahli po prvýkrát (podobne ako ja), budete hodení do vody vysokej fantasy a veľmi rýchlo sa musíte naučiť plávať, pretože Erikson neponúka žiadne úvodníky či vysvetlenia. Kniha má síce prehľad najpoužívanejších pojmov a popis osôb v deji, ale tými sa žiaden normálny čitateľ zaoberať nebude. Dané spojitosti vysvitnú aj samé od seba a aj keď je preto prvá tretina knihy naozaj zložitejšia na pochopenie súvislostí, samotný autorov štýl a vhodná charakterizácia postáv vám to plnohodnotne vynahradia.

Krátko nasvietenie deja: po tom, čo Laseen, predtým veliteľka elitnej skupiny imperiálnych zabijákov zlikvidovala pôvodného imperátora a jeho radcu a sama uzurpovala trón, sa jej impérium snaží už tretí rok dobyť Pale, jedno z posledných slobodných miest Genabakis. Ľsťou, intrigami a využitím kádra mágov sa jej to nakoniec podarí, no kampaň stála už aj tak veľa zdrojov, ľudských životov a roztiahnutý front čelí novým spojenectvám nepriateľov, ktorí ohrozujú jeho napredovanie. Ganoes Paran, mladý aristokratický kapitán, ktorý pracuje pre Lorn, Pobočníčku imperátorky, sa snaží prísť na stopu zla, ktoré pred troma rokmi zlikvidovalo jedno celé cisárske vojsko počas presunu v provincii Itko Kan. Postupne sa odkrývajú skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že do hry vstúpili samotní bohovia a pomocou svojich Ascendantov ovplyvňujú konanie na kontinente. A tak sa aj Paran, ktorého po tom, čo skončí s rozpáranou hruďou po útoku asasina, pred určitou smrťou zachráni iba božská intervencia, stáva pešiakom ovplyvneným božskými dvojčatami šťastia a náhody Oponn. Po dobití Pale sa špeciálna jednotka Podpaľačov mostov Malazanskej armády premiestni do Darujistanu, posledného z veľkých slobodných miest, ktoré má pripraviť na obsadenie sabotážou. Príbeh sa ale komplikuje, do deja vstupujú ďalší hráči a ani Darujistan nie je na prvý pohľad bez pomoci…

Erikson bez pardónu v tomto románe vyťahuje všetky šuplíky fantasy. Ak ste čakali mágiu, máte ju mať. A nielen hocijakú, ale takú, ktorá trasie svetom. Ak ste čakali démonov, tak ich máte mať – od veľkosti malej opičky, ktorá vám bude posedávať na pleci, až po ozrutánske stvorenia, ktoré menia svoju podobu a demolujú mestá. Ak ste čakali iné rasy – máte ich mať. Od pseudo temných elfov cez kvázi-obrov až po zombie. Ak ste… nie, to ste už naozaj nečakali. Pretože v tejto knihe je snáď všetko – draci, prastaré zlo, ktoré sa náhle prebudí, civilizácia na pokraji steampunku (Darujistan má plynové osvetlenie), neskutočné artefakty a zbrane, ukrývajúce v sebe iné svety, intrigy medzi mestskou aristokraciou a dokonca aj náhľady do mytológie tohto sveta, ktorý – povedzme si to otvorene – toho už prežil naozaj dosť, keďže jeho prvý bohovia už umreli, sú skoro opäť vzkriesení a ľudia sú tou najmladšou rasou, ktorá aktuálne obýva tento svet. Predchádzajúce štyri by vedeli rozprávať svoje niekoľkotisícročné príbehy.

Napriek tomu, že táto zberba fenoménov vysokej fantasy by asi každého iného autora stála hlavu a čitateľa zdravý rozum, Erikson sa v nej vyzná, má ju zorganizovanú a modeluje ju bezchybne. Teda, nie celkom, ale malé zakopnutia mu v tomto debutovom románe (ktorý bude budúci rok už oslavovať 20. výročie od svojej premiéry v roku 1999) prepáčime. To, že niektoré zmeny charakterov postáv prichádzajú až príliš urýchlene alebo že kvôli širokému spektru záberu sa v tisícoch postáv divák postupne stráca. Škoda, že mnohé z týchto postáv vychádzajú relatívne naplocho, ich motivácie sú jednoduché, priesvitné a autor mnohé z nich jednoducho ponecháva svojmu osudu namiesto toho, aby s nimi ďalej pracoval, skoro akoby s nimi strácal trpezlivosť a záujem o ich príbehy. Nakoniec z masy vystupujú naozaj tie najzaujímavejšie: Anomander Rake ako pán Mesiaca, pohyblivého skalnatého mesta a zároveň charizmatický bojovník; Kruppe sťa pretučnelý mág s talentom jasnozrivosti, ktorý o sebe rozpráva stále v tretej osobe, alebo Tattersail, imperiálna vojnová čarodejníčka, ktorej vojnová batožina s oblečením môže za každý ďalší útok na armádu (kto prečítal, vie, prečo). Na ich ďalšie osudy sa ako čitateľ určite teším a dúfam, že ich autor len tak neopustí či nenechá visieť vo vzduchoprázdne. Podobne, ako G. R. R. Martin sa ani Steven Erikson nebojí svoje postavy poslať do Hoodovej ríše a vyčarovať nové. V texte sa okrem toho nachádza niekoľko frčiek do klobúka na pozdrav a vzdanie úcty iným autorom (Herbert, Martin, etc.)

Autorove zručnosti z hrania hier na hrdinov mu v tejto knihe prichádzajú vhod. Bez problému organizuje niekoľko paralelných dejových línií, prepína medzi nimi bez zaváhania a ani čitateľ sa nestráca, hoci niekedy môže nadobudnúť pocit, že ďalší spektákel je tu len preto, aby tromfol ten predchádzajúci. A že tromfne, to si buďte istí. Nestráca čas s prehnanými opismi bojov, skôr sa sústreďuje na akciu malých ale dôležitých postáv, ktoré nám prirástli k srdcu za tento krátky čas. A veru, kniha sa napriek svojej hrúbke číta veľmi rýchlo.

Pre všetkých milovníkov epickej fantasy, ktorí sa radi potrápia s textom (pretože najmä anglický originál je prešpikovanými stredovekými výrazmi, atypickými označeniami a archaizmami namiesto bežných slov skoro v každom jednom odseku), je výsledný pocit z románu pocit hladu – po viac. Po ďalších príbehoch, ďalších dobrodružstvách a ďalších neobyčajných situáciách. Vďaka grafomanskému nastaveniu Eriksona nebudú ale trpieť núdzu – stačí siahnuť po ďalšej knihe z cyklu Malazanskej knihy padlých.