Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden parazit. Nie, volajme ho radšej symbiont, on nemá rád, keď ho prirovnávame k pijaviciam a hlístam. V každom prípade, náš… symbiont… sa jedného dňa čistou náhodou (ok, ani nie tak čistou a už vôbec nie náhodou, ale to už prezrádzam veľmi veľa), dostal spolu so svojimi kamošmi na Zem a po nejakom čase strávenom v peknom vyhrievanom labáčiku sa pricucol na hlavného hrdinu. Spolu sa zžili a po pár bojových scénach a chrumkavých obedoch zachránili svet. Bodka

Tak nejako by sa dal z nadhľadu zreferovať najnovší počin japonského Marvelu, teda spoločnosti Sony, ktorá vlastní časť filmových práv komiksového giganta a ktorá sa po myšiakovom vzore snaží spáchať tiež nejaké to svoje superšikmokomiksverzum.

Mno… ale úprimne, nejako im to nefunguje.

Keď som odchádzal z novinárskej predpremiéry marvelovského Venoma, premýšľal som, ako napísať recenziu. Z filmu som mal trocha zmiešané pocity. Nešlo ani tak o vystúpenie Toma Hardyho (toho isto poznáte napr. z nového Mad Maxa alebo ako Banea z BatNolana), ale skôr o to, ako film na diváka celkovo pôsobil. Akoby sa nevedel rozhodnúť, čím chce byť. Chvíľu sa pokúšal (ale fakt len pokúšal) byť drámou o súboji s vnútorným parazitom... teda démonom, chvíľu ako R-ková óda na odhryznuté hlavy (dosť diétna, blood-free), chvíľu ako komédia a nakoniec ako akčná mlátička. Jasné, asi nikto nečakal od Venoma temnú komornú drámu o rozdvojenej osobnosti (i keď, v podaní Hardyho by to isto stálo za to) a celkovo som sa aj bavil, ale…

Ale. Z filmu je až výrazne cítiť vplyv ukecaného Deadpoola, u ktorého to ale funguje lepšie než u Venoma (i keď hláškami sa ani tu nešetrilo). Niektoré postavy, najmä nový priateľ Hardyho exky (ktorej meno som si ani po hodine a pol čumenia na plátno nezapamätal – Molly? Marry? Eh.), boli vytvorené len na účel jediného vystúpenia a len preto, aby nám ukázali že symbiont má tiež kryptonit. Záporák pôsobil, akoby ušiel z Deadpoolovho taxíka (či z The Bing Bang Theory), a bol čisto nevýrazný. A zvrat Venomovej motivácie bol asi taký presvedčivý, ako keď mi na základke zožral domácu úlohu škrečok. Šabľozubý. A samozrejme, finále - záverečný boj symbiontov bol tak neskutočne neprehľadný, chvíľami nebolo jasne vidno, kto s kým vlastne bojuje, takže som skoro dostal záchvat schizofrénie.

Toľko k negatívam. A teraz pozitíva. Ak si odložíte doma mozog, zažijete slušnú porciu popcornovej zábavy. Hlášky sú... deadpoolovské, Venom v Hardyho podaní, a vlastne aj bez neho, je charizmatickejší záporák než sám bad guy, navyše s parádnym chrupom a vymakaným chrbtom a charakteristickým vyplazeným jazykom, z ktorého by mali lepy aj chlapci z KISSu. A ani väčšina bojových scén nebola vôbec zlá. Myslím, že tá naj naháňačka na motorkách bola asi prvá scéna takéhoto typu, pri ktorej som sa nenudil (pozdravujem SW Ep. I a VIII). Príjemným bonusom, ktorý už nejako v takýchto filmoch jednoducho očakávate, bola potitulková scéna sľubujúca zaujímavú dvojku. Teda, ak sa jej vôbec dočkáme.

Takže čo s Venomom? Mno, Sonyčkári sa mohli vyblázniť, naservírovať nám psychologickú drámu o rozdvojenej osobnosti, záporákovi, ktorý by sa nebál krvi a mučil by svojho hostiteľa napríklad požieraním jeho priateľov. Alebo exky. Namiesto toho sa vydali deadpoolovským komediálnym smerom (čo pri plaváčikovom charaktere ešte ako tak sedí, tu však veľmi nie), nachystali nám divnú zmes R-13 filmu a napriek Hardyho skvelému hereckému vystúpeniu zanechali v divákoch zvláštny pocit. Hoci treba uznať, že som sa bavil.

Verdikt: Vtipná akčná jazda, žiaľ bez hlbšieho významu. 6,5/10.

Za lístky na novinársku predpremiéru ďakujeme spoločnosti Itafilm.