Veľmajster science fiction, Brian W. Aldiss, ktorý nás žiaľ minulý rok navždy opustil, bol jedným z hlavných inovátorov britskej science fiction literatúry. Ako člen hnutia New Wave (Nová vlna britskej fantastickej literatúry) sa zaoberal skôr experimentálnejšou tvorbou zameranou na postavy a ich psychológiu, čo bolo v úzkym protikladom s dovtedy existujúcou praxou, ktorá bola zameraná skôr na dobrodružstvo a technickú stránku príbehu. Aj vďaka tomu dokázal vytvoriť a znova spracovať niektoré známe témy. Typickým príkladom je motív generačnej lode v asi jeho najznámejšom diele Nonstop, ktorý už predtým výborne spracoval Robert A. Heinlein. Samozrejme, taký kvalitný autor ako Aldiss má na svedomí celé spektrum výborných prác, či už ide o spomínaný Nonstop, alebo Kryptozoik, Pokolenie starcov či trilógiu o planéte Helikónia, ktorá je považovaná za autorove opus magnum.
Dnes však budeme hovoriť o inej knihe. Dnes sa pozrieme na lístok jeho Skleníku, knihe, ktorá by mala byť povinným čítaním pre všetkých vegánov.
"Chcete vedieť, ako by mohla vyzerať Zem za mnoho miliónov rokov? Aké by to bolo, keby sa vlády chopili rastliny? A ľudia by boli len trpeným "hmyzom"? Skleník prekypuje bujniacim dravým životom, podivnými krížencami rastlín a živočíchov, medzi ktorými bojujú o prežitie malé skupiny ľudí. Títo ľudia však nie sú ľuďmi tak, ako ich poznáme."
Skleník začal vznikať ako séria prepojených poviedok. Prvá z nich, Hothouse, vyšla už v roku 1961 v časopise The Magazine of Fantasy & Science Fiction. Krátko po ňom nasledovali poviedky Nomansland (1961), Undergrowth (1961), Timberline (1961) a Evergreen (1961). Súborne vyšli po prvý krát rok na to v knižnej podobe.
Autor v knižke popisuje svet budúcnosti, kedy Slnko zväčšilo svoju veľkosť, no ešte stále sa nezmenilo na obra, a zalialo matičku Zem väčším svetlom, než kedykoľvek predtým. Práve toto pomohlo naštartovať zelenú evolúciu do extrémnej podoby. Skleník je tak v podstate kronikou ľudstva, resp. toho čo z neho ostalo. Malá skupinka nie až tak ľudí, bojujú o prežitie v zelenom pekle, proti ktorému je to vietnamské asi ako stebielko trávy v porovnaní so sekvojom.
Kniha je akčná a priamočiara. Samotný príbeh je celkom jednoduchý. Sledujeme osudy vodkyne kmeňa Lily-yo, mladého muža Grena a neskôr aj ďalších postáv v ďalekej budúcnosti, kde vegetácia prebrala vládu a ľudia sú menej než hmyz. Je to putovanie krajinou, ktorá sama vás chce zožrať. Alebo využiť ako chodiaci inkubátor. Alebo oboje.
Flóru v Aldissovom prevedení totižto nepredstavujú žiadne nehybné muškáty. Naopak, autor sa utrhol z reťaze a jedovatými ostňami vybavené buriny sú tým najmenším problémom. Jeho Adély sa pohybujú ako blesk, niektoré lietajú, poskakujú, majú zuby a náznaky inteligencie. Podaktoré dokonca na vás budú útočiť laserom a pušným prachom poháňanými projektilmi! A to nevraviac o traverzéroch, rastlinných ekvivalentoch obrovských, kilometre veľkých pavúkov, ktorí tkajú vlákna a po nich cestujú medzi Zemou a Mesiaocm. A aj ďalej. To všetko predstavuje len zlomok zúrivého boja o prežitie, kde každý požiera každého.
Veľmi zaujímavé je fungovanie skupinky ľudí, čoby kmeňa. Muži v nej majú postavenie menej užitočných, lenivých a inteligentných tvorov, ktorých je ale málo a vďaka schopnosti plodiť sú takmer posvätní a nedotknuteľní. V porovnaní s nimi vystupujú ženy ako pravé amazonky: sú náčelníčkami kmeňa, lovkyňami a bojovníčkami, ktoré chránia svojich blízkych pred zubatými snežienkami. Aldissov pokus o vytvorenie nového zriadenia sa vcelku podaril a je fascinujúce sledovať konanie kmeňa, ich vieru v posmrtný život a ich kultúru celkovo, ktorá vzbudzuje dojem kultúry pralesných indiánov niekde v Amazónii.
Celkovo ide o štvrté vydanie Skleníku v preklade. Prvé tri razy vyšla kniha vo vydavateľstve Laser, najnovšie vydanie je z dielne Argo/Triton. Aj v najnovšom prevedení ide tiež o útlu knižku čo do počtu strán, tento raz viazanú a s papierovým obalom, ktorú prečítate za jedno popoludnie. Autorom parádnej ilustrácie je renomovaný autor Tomasz Maroński. Preklad, o ktorý sa postaral Jan Vaněk, je prakticky totožný so staršími vydaniami. Tu musím zložiť pánovi Vaňkovi poklonu, naozaj majstrovsky, úplne od píky, vytvoril názvy rastlín a bytostí Skleníku tak, aby funkčnosť z ich mien len sršala. Podobne ako Aldiss musel popustiť uzdu fantázie a jeho vycucol, traverzéri, tlamoklap či hlupek naozaj generujú v čitateľovi predstavu geparda, či anakondu ríše rastlín.
Niekomu môže na knihe absentovať románový rozsah. Predsa len nesmieme zabudnúť, že v skutočnosti ide o sled poviedok, publikovaných časopisecky. Na druhú stranu, práve útlosť knižky a jej priamočiarosť nás uchráni siaho-siahleho popisu každého jedného stebla trávy, či hnedozeleného pruhovania listu, na ktoré tak často narážame hlavne v hrubých 800 stranových fantasy buchlách.
Na druhú stranu má však Skleník aj trocha hlbší podtext. Tento krát použijem názov samotnej poviedky samotného Aldissa: Kto nahradí človeka? Autor nám na pozadí dobrodružstva v zásade ponúka nepríjemnú otázku, kam sa stratí civilizáciua a kade povedie evolúcia človeka? A bude ešte stále pánom tvorstva po tom, čo na jeho rodnej planéte dôjde ku zmenám? Kniha je, tak ako väčšina tvorby Novej vlny v rozpore so zaužívanými predstavami, že zatiaľ čo technika napreduje, človek a spoločnosť ostáva bezo zmeny. Žiadna extrémne vyspelá civilizácia, žiadne medzihviezdne impériá. Presne naopak. Z ľudí, resp. z ich potomkov sa stalo to, čo sme boli na počiatku. Potrava pre silnejšie tvory.
Otázkou ostáva, či to tak bude aj naozaj.
Verdikt: Skleník asi nie je to najlepšie zo science fiction, čo ste kedy čítali. Na to ale koniec-koncov ani neašpiruje. Je to výborné dielo, ktoré však svojim poňatím pripomína niektoré romány modernejších autorov, tak trocha New Weird, či tvorbu Vandermeera. Je to freska budúcnosti, v ktorej je autor, Brian W. Aldiss nastoľuje otázku, čo ak jedného dňa prídeme o titul kráľa tvorstva? Budeme si vedieť rady?
seli
Tá prvá poviedka bola super, strašná škoda, že tú myšlienku z msiacom nikdy viac nerozvinul, to "pokračovanie" na Zemi bolo ptori tomu slabý odvar.
25.10.2018