Dobývanie kozmu je oproti dobývaniu neprístupných miest na Zemi v mnohom odlišné. Na rozdiel od vysokej hory, strateného ostrova či ľadového kontinentu, hviezdne nebo vídali ľudia na celom svete. Všetci preto oddávna vedeli o jeho existencii. Zároveň bolo zjavne nedosiahnuteľné. Mohli len snívať o tom, ako to vyzerá tam hore. Samozrejme, v priebehu vekov sa názor na to, na čo sa vlastne dívajú, značne menil, medzi najzásadnejšie patrí napríklad zmena názoru z geocentrického na heliocentrický. Podľa toho sa vyvíjali aj ľudské predstavy o kozmických letoch.

V roku 1638 napríklad vyrukoval biskup Francis Godwin s myšlienku vyletieť na Mesiac na kŕdli husí. Gemerský vzdelanec Gustáv Reuss žijúci v Revúcej zase skúšal svojho hrdinu v románe Hviezdoveda dostať na Mesiac balónom. K planétam mienil Reussov hrdina pre zmenu cestovať šarkanom s dĺžkou štvrť míle z prostého dôvodu, že balón sa mu zdal príliš nepohodlný a nestabilný.

Podobné nápady v literatúre však postupne vytlačilo poznanie, že atmosféra s rastúcou výškou redne. Príliš vysoko teda nebude už žiadna. Učenci postupne prichádzali na to, že kozmos možno dosiahnuť len pomocou výkonných strojov a ľudskú posádku v ňom treba chrániť pred nepriaznivými vplyvmi mimozemského prostredia.

Jules Verne vo svojej asi najznámejšej fikcii zo Zeme na Mesiac už počíta s tým, že vesmírny let sa nezaobíde bez dosiahnutia určitej rýchlosti a že vo vesmíre existuje bezváhový stav. Stále však neberie do úvahy účinky preťaženia. Je zaujímavé, že nie všetky nezrovnalosti v jeho diele oproti realite boli spôsobené neznalosťou doby, v ktorej ho Verne písal – 19. storočie. Niektoré fakty ignoroval zámerne, aby bol dej dramatickejší.

Na začiatku 20. storočia Konstantin Ciolkovskij, jeden zo zakladateľov kozmonautiky, zverejňuje prvé triezve predstavy o letoch do vesmíru. Na rozdiel od autorov fikcie po prvýkrát upozorňuje na to, že cieľom letu do vesmíru sa nemusí okamžite stať nejaký ďalší svet, konkrétne nás najbližší – Mesiac. Na rozdiel od objaviteľských plavieb po mori, kde loď smerovala z bodu A do bodu B, Ciolkovskij poukázal na to, že cieľom prvých kozmických letov nemusí byť nič – nič hmotné. Pre začiatok stačí dosiahnuť orbitu okolo Zeme. No hoci Ciolkovskij bol technicky zdatný a oproti svojim predchodcom veľmi realisticky uvažujúci človek, jeho vedecko-fantastická knižka Do vesmíru stále niesla až príliš optimistické predstavy o kozmickom lete. V nej sa do kozmu vydáva ako prvá hneď pilotovaná a dokonca viacpočetná výprava, ktorej predchádzali len dve pozemské skúšky rakety. A keďže sa im v bezváhovom stave darí pestovať rastliny, posádka nemá ani veľkú chuť rýchlo sa vrátiť na Zem. Knižka je teda pravým opakom prvých skutočných kozmických výprav: zložitých, pomaly napredujúcich, trvajúcich krátku dobu a najmä, pre priveľké riziko a priveľkú zložitosť, bez ľudskej posádky.

Keď však v päťdesiatych rokoch prešli kozmické lety od teoretizovania k činom, z dnešného pohľadu – a najmä z pohľadu ich následkov – boli prvé pokusy naozaj zarážajúco odvážne. Prvé umelé kozmické teleso, Sputnik, síce nemierilo s tromi ľuďmi na Mesiac, ani jeho posádka nedosiahla potravinovú sebestačnosť – žiadna totiž nebola. Malo však už niesť bohaté prístrojové vybavenie. Nakoniec z vybavenia nič nebolo, pretože sa nestihlo pripraviť včas – Sovietsky zväz totiž vyhlásil, že satelit vypustí v roku 1957 a ten sa pomaly blížil ku koncu. Nedokončenú zložitejšiu družicu vymenili za jednoduchšiu nesúcu len vysielač a vybavenie potrebné na jeho fungovanie. Aj vypustenie tejto 84-kilogramovej gule na obežnú dráhu bol priam neuveriteľný úspech, najmä vo svetle toho, ako dopadla konkurenčná veľmoc – USA. Jej pokusy totiž opakovane zlyhávali pri štarte rakiet, ktoré niesli ešte menšie zariadenie, ako bol jednoduchý, núdzovo zostrojený Sputnik 1. Havárie prvých rakiet USA ukázali, aký silný je rozpor medzi sci-fi a realitou.