Jedného pekného dňa začiatkom jesene v roku 2033 navrhol prezident svojmu ministrovi obrany, aby uzavreli každotýždenné zasadnutie o ochrane krajiny rozhovorom medzi štyrmi očami. Mal sa odohrať pri piknikovom stole na Južnom trávniku pred Oválnou pracovňou.

Generál sa naňho spýtavo pozrel, no povedal iba:

„S radosťou pane.“

O chvíľu neskôr sa posadili oproti sebe do ťažkých drevených kresiel. Dysonova kupola zachytávala jemné mrholenie a všetky bezpečnostné zariadenia proti odpočúvaniu boli v pohotovosti.

„Tak, pán prezident, ako vám môžem poslúžiť?“

„Formálnosti nechajme bokom. Hovorte mi Liam.“

„S radosťou, pane. Ako vám môžem poslúžiť, Liam? Chceli by ste počuť môj osobný názor na naše záložné systémy?“

„Ó, nie.“ Prezident sa krátko zasmial. Ten smiech neveštil nič dobré.

„Nie, nie, nič podobné.“ Nadýchol sa. „Noah, chcel by som, aby ste mi porozprávali o Operácii Milosť.“

„Pri všetkej úcte, pane, nemyslím si, že je to dobrý nápad. Ani najvyšší veliteľ ozbrojených síl nemusí vedieť všetko.“

Prezident nesúhlasne pokýval ukazovákom. „Noah, Noah, Noah. Takáto odpoveď ma neuspokojí. Mám tu...“ Siahol do náprsného vrecka svojho saka. Vytiahol z neho hárok ručne popísaného listového papiera z Bieleho domu a otvoril ho. „Mám tu list, ktorý mi dal môj predchodca pri preberaní funkcie. Je tam doslova napísané: Môj milý Liam, ak sa niekedy ocitnete v bezvýchodiskovej situácii a nebudete si vedieť dať rady, opýtajte sa svojho ministra obrany na operáciu Milosť.”

Prezident sa naňho pozrel plný očakávania.

„Určite tam je však napísané aj niečo v zmysle: podotýkam, že len vtedy, ak sa už nebudete mať chytiť akej slamky. A ja si dovolím dodať, pane, že váš predchodca túto možnosť nikdy nevyužil.”

„On však žil v menej pohnutých časoch.“

Generál prikývol a postavil sa. „V takom prípade nás čaká let lietadlom, pán prezident.“

~

Hlboko v podzemných priestoroch Petersonovej leteckej základne v Cheyenskej hore v štáte Colorade sa ošetrovateľka Sophia už viac nedokázala nečinne prizerať tomu, čo sa okolo nej deje. No všade boli bezpečnostné kamery, a preto sa musela ovládať.

Ach, toto sivé, zúbožené stvorenie. Samá kosť a koža. Krehká zosušená koža žltkastej farby. A potom táto neslýchaná absurdnosť – tie zuby. Dva rady dokonalých, oslnivo bielych hollywoodských zubov.

Tvor pripomínajúci bezsrstú krysu ležal na opačnom konci postele zakrútený do bielej prikrývky. Obrovská bezsrstá krysa s dokonalým chrupom.

Sophia bola Američanka, ako sa patrí. Verná vojačka a patriotka so srdcom na správnom mieste. Nevedela však, ako dlho to tu ešte vydrží.

~

„Hitler? Adolf Hitler?“ Prezident sa nervózne pohrával s vlasmi. „On žije? A aj Eva Braunová a Blondi, či ako sa to zviera volá?“

„Nie, pane, Eva Braunová je mŕtva, spáchala samovraždu. Otrávila sa jedom, ktorý najskôr vyskúšala na sučke nemeckého ovčiačka. Preto sme mu rýchlo podstrčili Blondi Druhú. Toto riešenie nám padlo vhod z viacerých dôvodov.“

„Ale prečo práve Hitler? A ako? Prečo?“

„Zločin, aký nemá obdobu, si vyžadoval náležitý trest, pane.“ Generál na okamih zastavil dokument, ktorý práve ukazoval prezidentovi.

„Prezident Truman preto vymyslel so svojím najužším kruhom poradcov počas jedného rozhovoru pri krbe projekt Milosť. Namiesto smrti mal byť Hitler potrestaný predĺžením života. Pri uskutočňovaní tohto plánu spojili svoje sily vynaliezavosť a výkonnosť americkej medicínskej techniky.“

„Ale čo je to za trest, keď niekoho necháte nažive? Máte na mysli...medicínske experimenty? Mučenie?“

„V žiadnom prípade, pán prezident. Dovolím si tvrdiť, že za posledných 98 rokov sa ani jeden z našich lekárov nespreneveril Hippokratovej prísahe. Adolfa Hitlera si americká medicína strážila ako oko v hlave.”

Liam sa bezradne zasmial a ukázal rukou na jednu z obrazoviek, na ktorej sa nachádzala nehybná postava mužíka v pásikavom pyžame.

„Chcete povedať, že Hitler celý deň vysedáva v sanatóriu pre jedného muža ako...? Ako stopäťdesiatročný starec? A maľuje ruže?“

„Hitler už dlho nemaľuje ruže, pane.“

„A čo teda?“

„Nuž, nejaký čas mu trvalo, kým sa vybúril. Najskôr to bol Jackson Pollock, pane. Akčná maľba. A potom prišla pokojnejšia fáza. Prázdne plochy. Už niekoľko desaťročí anonymne maľuje obrazy svätcov. Ako nejaký mních vo svojej lesnej pustovni.“

„Hm. Máte na mysli umelecké stvárnenie jeho činov?

„Nie, pane. Nič podobné.“

„Čo robíte s obrazmi?“

„Ach, tie sa vždy zničia. Psychológovia ich zdokumentujú a potom sa zničia.“

Liam rozčúlene prikývol. „ To by nám ešte chýbalo, aby sa raz nejakými pochybnými cestičkami dostali na trh s umením Hitlerove obrazy.“ Kývol smerom k staromódnym plošným obrazovkám.

„Vysvetlite mi však, Noah, ako to vlastne funguje s tým trestom. Ešte stále tomu celkom nerozumiem.“

Generál opäť pustil dokument, no pre každý prípad znížil hlasitosť.

„Nuž, pán prezident, pardon, Liam, to je predsa celkom jednoduché. Hitler môže sledovať, ako vyzerá svet – momentálne po 100 rokoch od založenia jeho tisícročnej ríše. Správy, literatúra, filmy, hudba. Pravidelne ho držíme v obraze.

„Dúfam, že ich aspoň triedite.“

„Nie, Liam. Prečo? Všetko predsa prebieha v súlade s etikou. Nech vidí svet taký, aký je. Židovstvo, kapitalistické demokracie, dekadentné umenie, farební podľudia, podradný životný štýl všade, kam sa len pozriete. A vždy môže naplno prežívať vzrušenie z toho, keď sa nejaká rozptýlená hŕstka ideologických zaslepencov snaží na tom niečo zmeniť.“

„Bože môj. To je...“ Prezident sa začal smiať. „Rafinované! Geniálne!“

„Môžem vám ukázať záznam, ako reagoval na udalosti z jedenásteho septembra, Liam. A na to, čo sa stalo s Usámom.“

Prezident s úsmevom, potriasajúc hlavou, prikývol. Zrazu zvážnel. „A ak mu raz niekto z mojich nástupcov udelí milosť?“

„Nuž, Liam, je odsúdený na šesť miliónov doživotí. Rada sa vtedy zhodla na tom, že na rozvoj jeho ríše plne postačuje tisíc rokov. To bola pre nich dostatočná milosť. Dokonca aj každý z vašich predchodcov, ktorý sa náhodou dozvedel viac o Operácii Milosť, to vnímal podobne.

„Rozumiem.“ Prezident prikývol, zakrývajúc si dlaňou ústa. „Rozumiem.“ Oči sa mu leskli.

„Teraz vás na chvíľu nechám osamote, aby ste mohli o všetkom v tichosti porozmýšľať, Liam. Pokojne si vyberte niektorý z ponuky tematicky a chronologicky zoradených dokumentov. A tamto sú kamery, ktoré snímajú dianie na základni v reálnom čase. Momentálne sa nachádza vo fáze spánku. Pomocou tohto červeného tlačidla ma potom môžete privolať.“ Pri dverách sa generál ešte raz otočil. „A ak si môžem dovoliť byť diskrétny, táto vec s človekom spraví svoje,“ ukázal širokým pohybom ruky na obrazovky, ktoré ich obklopovali. „Je dobré nechať si to uležať v hlave.“

Ošetrovateľka Sophia utierala hladké plochy dezinfekčnými utierkami. Zrak jej však stále ubiehal smerom k posteli. Ležala v nej tá vec, ktorej sa pri každom nádychu a výdychu na rebrách napínala koža. Ako veľakrát predtým, spala aj teraz na opačnom konci postele, kam sa kladú nohy, a nie tam, kam patrila. Kam patrila. Sophia odfrkla. Patrila predsa inde. Niekde úplne inde.

Utrela prach nad servírovacím stolíkom. Hotovo.

Ešte kúpeľňa a šichta sa pre ňu nadnes končí. Viac času na váhanie jej nezostáva. Čochvíľa jej kolegyňu zo zmeny sediacu v služobnej miestnosti pochytí nervozita. Bude sa jej zdať podozrivé, že sa tak dlho zdržiava na stanici Nové Švábsko, ako tento podzemný izolovaný príbytok ošetrovateľský personál pokrstil už pred pár generáciami.

Buď to urobí počas sedemnástich minút vyhradených na umývanie kúpeľne, alebo sa toto trápenie nikdy neskončí.

Sophia sťažka prehltla a vošla do kúpeľne, prenasledovaná chrčaním prastarého stvorenia, ktoré bolo nasilu držané pri živote. Aj ono je predsa božie stvorenie. Alebo aspoň kedysi ním bývalo.

~

Liam si pozrel viaceré dokumenty a dozvedel sa, že Hitler sa takmer dvadsaťkrát pokúsil spáchať samovraždu, ale bol nakoniec vždy zachránený. Zistil, že na ňom boli po prvýkrát v histórii odskúšané prevratné biotechnológie, a že skúsenosti s jeho dlhodobou izoláciou zohrali rozhodujúcu úlohu pri vybudovaní medzinárodnej stanice na Marse.

Prezident zívol, no uvedomil si, že to nie je od únavy, ale preťaženia. V hlave mu hučalo. Vrhol pohľad na svoje náramkové hodinky. Všetky údaje o telesných funkciách nasvedčovali tomu, že prežíva obrovský stres. Zároveň pociťoval akýsi druh šťastia.

Nechal dokumenty dokumentmi a namiesto toho začal venovať pozornosť kamerám. Na základni sa však toho veľa nedialo. V bunke pripomínajúcej luxusný apartmán vládlo ticho. Len v kúpeľni sa zvŕtala ošetrovateľka. Nebola jeho typ, no po obrázkoch zostarnutého masového vraha odsúdeného na život mu pripadala priam hypnoticky mladá. Liam fascinovane pozoroval, ako prechádza cez kúpeľňu a sterilne čisté priestory. Pri dverách zastala, naklonila hlavu nabok a s vypätím všetkých síl odhodlane vykročila smerom k spálni.

Liam našiel obrazovku určenú pre kameru snímajúcu spálňu až po chvíľke dezorientácie a okamžite vyskočil zo stoličky.

Ošetrovateľka celou svojou váhou priľahla vankúš. Pod prikrývkou sa trepali nahé končatiny. Na okamih odtrhol oči od výjavu a buchol po červenom gombíku.

„Bože môj, ona ho zabije, zabije ho!“ reval, keď sa vo dverách pracovne zjavil generál.

Ihneď spustil alarm. Sirény zavýjali, svetlá blikali, ozýval sa horúčkovitý dupot čižiem, vojaci sledovaní kamerami sa náhlili do bunky. Po niekoľkých sekundách bol však vyhlásený koniec poplachu.

„To je v poriadku, pane,“ povedal generál a nadýchol sa. „Je to len pes. To sa občas stane. So psom majú zľutovanie.“