Keď sa povie „spoločenská hra “ alebo „dosková hra“, veľa ľudí na Slovensku si ešte stále predstaví Monopoly a Človeče, nehnevaj sa, a povie „Ja hry nehrám“. Hoci technicky správna, táto predstava je úplne scestná. Prečo? Monopoly vyšli v roku 1933, Človeče v Nemecku v roku 1914. Je to asi podobné, ako keby vám niekto na otázku „Pozeráš filmy?“ odpovedal „Áno, jasné, naposledy som pozeral Chaplina!“ Nezaspal tu niekto sto rokov vývoja? (Chaplinovky sú aspoň dobré, na rozdiel od spomenutých hier.)

Dnešné hry pokročili od spomenutých klasík aspoň toľko, čo dnešné filmy od tých nemých. V prvom rade, prvok náhody, ktorý bol v týchto starých hrách prakticky jedinou hernou mechanikou (hodím kockou a pohnem sa o toľko políčok), hraje v dnešných hrách oveľa menšiu rolu. Náhoda je v nich stále v menšej či väčšej miere zastúpená, kockami či kartami, oveľa viac však záleží na rozhodnutiach hráča. (A nie, otázka, či kúpim alebo nekúpim túto ulicu/podnik/koňa sa nepočíta za rozhodnutie, ak je správna odpoveď takmer vždy „áno“.) Prehra či výhra v hre sa väčšinou dá vystopovať ku konkrétnej voľbe kroku alebo taktiky. Viem, prečo som vyhral, a budem to vedieť nabudúce zopakovať. Alebo viem, prečo som prehral, a nabudúce sa z toho poučím.

Ďalším podstatným rozdielom sú mechaniky. Ako už bolo spomenuté, staré hry sa väčšinou opierali o staré dobré „hoď kockou a pohni sa o toľko políčok“. Moderné hry prišli a stále prichádzajú s obrovským množstvom nových mechaník, ktoré sa často navzájom dopĺňajú a kombinujú, od draftu (z kôpky kariet si vyberiem jednu, zvyšok podám doľava, z pravej strany si vezmem ďalšiu kôpku a takto si postupne všetci hráči získavajú karty), cez deckbuilding (hráči si svoj balík skladajú počas samotnej hry – ak karty dojdú, použité sa zamiešajú a vrátia sa do balíka), dražbu, až po napríklad zapojenie elektronických zariadení, bez ktorých sa hra nedá hrať. Dnešné hry sú teda oveľa bohatšie.

Ok, hry nie sú náhodné, a hry nie sú rovnaké. Ale to neodpovedá na otázku, čo potom sú?

V zásade sa doskové hry dajú rozdeliť (veľmi nahrubo) do dvoch veľkých skupín – americké a európske. Tým sa nemyslí oblasť pôvodu, pomenovanie dostali podľa toho, kde boli aké hry populárnejšie. Aký je teda medzi nimi rozdiel?

Hry európskeho typu (eurogames) dávajú dôraz na mechaniky, vybalancovanie hry a stratégiu. Býva v nich menej náhody, menej interakcie medzi hráčmi, veľa získavania a míňania rôznych surovín a väčšinou sa končia tak, že všetci hráči si spočítajú body. Ich výhodou je, že sú kompetetívnejšie – všetci majú rovnakú štartovaciu pozíciu - a záleží len na schopnostiach hráča a jeho stratégii, či dokáže vyhrať. Zameraním sú často ekonomické. Nevýhodou býva slabšia previazanosť s témou – zelení sa od modrých líšia iba farbou, nemajú žiadne špeciálne schopnosti. V zásade stačí zmeniť obrázky a hru máte v peknom licencovanom univerze bez toho, aby sa čokoľvek (podstatné) zmenilo, ako to nedávno spravili Osadníci z Katanu, ktorí sa presťahovali na sever Westerosu, alebo Carcassonne, ktoré zmenilo obrázky, a tradá, máme Star Wars Carcassonne.

Naproti tomu americké hry (ameritrash, nepýtajte sa prečo) sú interaktívnejšie (či už ide o konflikt alebo spoluprácu) a definované svojou témou či univerzom, a to reflektuje aj mechaniky hry. Arkham Horror vyžmýkal z Cthulhu Mythosu, čo sa dalo, a pri hraní hry skutočne robíte to, čo hrdinovia v Lovecraftových poviedkach – od úteku pred príšerami, cez zatváranie brán do iných svetov, až po boj s Prastarými (to, že to trvá zúfalo dlho a možno pri tom aj tak náhodne zomriete, teraz nechajme stranou). Pri Firefly stretnete všetky známe aj menej známe postavy a planéty a budete sa rehotať na názvoch náhodných kariet, pretože každá jedna odkazuje na nejakú hlášku alebo scénu zo seriálu.

Ich nevýhodou je väčšia miera náhody a absencia akýchsi „kontrolných mechanizmov“, ktoré by udržiavali hru vyváženú – ak sa pri hraní Arkham Horror hra rozhodne, že prehráte, tak prehráte. Bodka. (Ako mág, ktorý sa hneď v druhom kole musel vzdať svojich kúzel, aby zabránil katastrofe, a do konca hry potom nespravil nič, ale naozaj NIČ, viem, o čom hovorím.) Ak hráte Game of Thrones Board Game a niekto sa rozhodne, že vám neodpustí tú loďku, čo ste mu potopili v treťom kole, napriek tomu, že je v záujme vás oboch spojiť sa proti hrozbe tretieho hráča, máte po aliancii, ktorá mohla zvrátiť hru. (Yop, aj to sa mi stalo. Bloody Lannisters!)

Každá „rodina“ hier má svojich hardcore fanúšikov, a väčšina hráčov si dokáže užiť obe. Delenie je skutočne len pomocné, pretože sú hry, ktoré sa nedajú zaradiť nikde (DiXit), alebo ide o hybridy (Bloodrage).

Dnešné hry sú teda niekde úplne inde ako tie staré, ktoré sú zafixované v kolektívnej pamäti (áno, v našej čajovni máme Monopoly, prosím, nehrajte ich). Podporujú plánovanie, mnohé z nich dokážu človeka veľa naučiť o fungovaní ekonomiky či o ľudskej psychológii. Cieľom tohto textu nebola hlboká analýza, len skromné poukázanie na tento fakt. Ak ste skúsený hráč, čítaním tohto textu ste len zabili čas (haha). Ak nie, potom práve pre Vás bol určený. Hry už dávno nie sú len o hádzaní kockou a posúvaní sa po políčkach. Aj keď vás nebavia napríklad stratégie, existuje množstvo hier postavených na blafovaní a sociálnych schopnostiach (Šerif z Nottinghamu, Secret Hitler), kreativite (DiXit, Koncept) či postrehu (Dobble, Duch!) Zatiaľ sme u nás v čajovni vždy dokázali zákazníkom nájsť hru, ktorá ich bavila. Každá spoločenská hra stojí za pokus, nebudete ľutovať.

Článok vznikol v spolupráci s čajovňou Abarat: http://cajovnaabarat.sk/.