Vlaky a horory k sebe idú. Možno preto, že koľaje vás vedú smerom, ktorý vám predurčil niekto iný, a môžu sa končiť v temnote. Možno preto, že prechádzajú tmavými tunelmi, ktoré naša fantázia zapĺňa príšerami. Alebo možno preto, že rušne niekedy horia a že v kupé možno sedíš len ty a vrah. Nie som si istá. Keby som si bola, asi by to už nebola pravda.

Vydavateľstvo Hydra si v každom prípade zaumienilo, že si strašidelné koľajové vozidlá zaslúžia samostatnú antológiu. Tak vznikla knižka Koleje smrti. Obsahuje dvanásť poviedok českých aj slovenských autorov a všetky sa takým či onakým spôsobom točia okolo vlakov, lunaparkových atrakcií, metra, električiek a ich spojenia so strachom, smrťou či pekelnými mocnosťami.

Ak by ste sa obávali, že poviedková antológia obmedzená nielen žánrom, ale aj témou môže byť trošku obmedzujúca či repetitívna, obávate sa zbytočne. Poviedky síce rovnaký temný tón, ale napriek tomu sú pestré svojimi nápadmi. A veľmi kvalitné, naozaj. Z domácich poviedkových antológií, čo sa ku mne zatiaľ dostali, patrí táto k najvyrovnanejším.

Rozmeňme si to ale na drobné. (Malé upozornenie: bodové hodnotenie je nastavené na túto zbierku – čiže porovnávam poviedky s tou, čo sa mi zdala najlepšia z Kolejí, a nie so všetkými poviedkami na svete.)

Nedávam nočné motýle. Absolútne nie, mám z nich zimomriavky až v mozgu. Logicky som sa pri tejto poviedke mala teda triasť hnusom. Neviem prečo, nestalo sa. Možno to bolo momentálnym duševným rozpoložením, možno tým, že hrdina mi pripadal hrozne premúdrelý a otravný, tak mi nevadilo, čo sa s ním deje. Ale inak veľmi nápadité.

6,5/10

Aj v druhej poviedke sa vybrané koľajové vozidlo preháňa po lunaparku. Temnom a démonickom, ktorý sa zjavuje len raz za rok. A ak počas jazdy vydržíte nekričať, splní sa vám želanie. Dobre vymyslené a vypointované, akurát postavy si od čitateľa nechávajú trochu odstup.

7/10

Jediná poviedka bez koľajových vozidiel. Aj čepeľ gilotíny sa k vášmu krku totiž skĺzne po koľaji či koľajničke. Jakobínsky teror, tri sestry, čo sa chcú zachrániť pred popravou, a nemravný čarodejník, ktorý im rád pomôže, ak zaplatia istú cenu. Na mňa príbeh zabral, akoby som ho dostala na predpis. Nepríjemný pocit sa počas celého čítania príjemne plazil po žalúdku. Z tejto antológie u mňa v prvej trojke.

9/10

Skupina štyroch mladých ľudí sa vyberie na dvojdňovú túru po stopách starej konskej železnice. Dôjde k poriadnemu konfliktu a, samozrejme, aj na mrazivú fantastickú zložku. Nič z toho mi ale nenapadne ako prvé, keď si na poviedku spomeniem. Pamätám si len, akým spôsobom si jedna zo ženských postáv na začiatku skontrolovala, či krváca. Sorry, ale nie, za "ženské" reálie strhávam bod.

6/10

Električka. Miesto, kde nikto nechce byť. Keď do nej v bode A nastúpime, už by sme najradšej boli v bode B. Ale čo ak sa cesta nečakane predĺži a nemôžete vystúpiť? Ja osobne by som na takej krátkej ploche uvítala menej uhlov pohľadu, takto som od postáv opäť ostala trošku odcudzená. Inak ale zručne odmerané ingrediencie, krvavé sa mieša s tajomným, ako bonus hláška „vyzeráš jak svoje pomačkaný foto“.

7,5/10

Syn sa po rokoch vracia do rodnej dediny na pohreb svojej matky. Stretáva starých známych, zmieruje sa s otcom a minulosťou. Nefantastická zložka, najmä spomienky na detstvo ma bavila viac, bolo v nej čosi osobné. Ani s tou fantastickou, teda sci-fi zložkou to nebol zlý nápad, akurát prišla až ku koncu, a tak je trošku skratkovitá. Asi by som bola spokojnejšia, keby poviedka končila o jednu alebo dve scény skôr.

7/10

Rajeckú Anču, ako mnohé osobáky, postihla racionalizácia železníc a už roky nepremáva. Nastúpili by ste, keby sa aj tak objavila na nástupišti? Keď som sa prvý raz dopočula, že sa chystá zbierka hororov o vlakoch, predstavovala som si presne niečo takéto a asi aj preto ma to bavilo. S hlavou postavou sa mi dalo dobre zžiť, a to je dobrý základ. A scéna s odrazom na tmavom skle mi bola povedomá, až ma zamrazilo.

9/10

Tak trochu ako epizóda Myšlienok vraha, ale so slovenskými policajtmi – takými, čo vkuse chrlia nadávky a snažia sa byť vtipní a celkom radi dokazujú svetu navôkol svoju moc. Zaujímavé prostredie, „pohrebisko“ vozňov a zároveň útočisko kdejakých živlov z mesta. Poviedka taká chlapská, ale čítavá.

7/10

Chlapec objaví uprostred lesa tajomný vagón a rozhodne sa ho, ako poriadny sovietsky vedec, preskúmať. Písané denníkovou formou, tak akurát nedovysvetľované, aby mrazivo pošteklilo zvedavosť čitateľa a prinútilo ho otáčať stránky. Moje číslo 1 z Kolejí smrti.

10/10

Budapeštianske metro po záverečnej. Ak predsa len príde vlak, radšej nenastupujte. Autor veľmi zručne vybudoval postavu postavu – trauma z minulosti, pocity... Hrdina proste nie je len mäso do mlynčeka a to vám pomôže držať mu palce. Potom však dôjde aj na pohár so „sušeným mäsom“ a podobným epochovinám. To ja až tak nemusím, ale fanúšikovia sa nájdu. Záver trochu nasilu.

8/10

Presne nešpecifikovaný totalitný režim. Hlavný hrdina je v nemilosti a nemôže si nájsť prácu. A potom dostane ponuku – riadiť v noci pražské metro, pričom nevie, koho vezie. Poviedka, napísaná v prvej osobe, toho dosť veľa necháva na fantáziu čitateľa. Ani na druhé prečítanie si nie som istá, či tomu rozumiem správne. Atmosféra je ale vybudovaná zručne a predstava opustenej stanice metra a tajomných zvukov v kombinácii s opakujúcim sa motívom piesne Fear of the Dark vyvolá v čitateľovi paranoidné, čvachtavé pocity.

9/10

Dôchodcovia idú na predajnú akciu, vlakom. Priplichtí sa aj náhodná mladá spolucestujúca a samozrejme, nič nie je, ako sa zdá. Podobný námet som už čítala aj od Jany Rečkovej, ale inak slušne vybudovaný hororík so sympatickými postavami, kde na príšery síce funguje kríž, ale či to hrdinom bude stačiť... Solídna bodka za antológiou.

7/10

Pri čítaní Kolejí som sa naučila aj niečo o sebe, konkrétne, aké horory mám vlastne rada.

Prvé kritérium je všeobecnejšie. Potrebujem tam mať správnu postavu. Nie niekoho, kto vznikol len na to, aby sa mu mohli stať neslýchané hrôzy, ale sprievodcu, ktorý ma príbehom prevedie zvonku a zvnútra a podelí sa so mnou o svoj strach. Keď som sa zamýšľala nad tým, či existuje dôvod, prečo sa mi niektoré dielko páčilo menej, takmer vždy bola odpoveď práve takáto.

Druhé kritérium viac závisí od vkusu. Hororíky musia trafiť presne ten správny pomer medzi vysvetleným a nevysvetleným, aby som mala jasno v tom, čo sa vlastne deje, ale aby pointa svojou logikou nezabila vybudovanú atmosféru. Nemusia byť úplne explicitné, vlastne je dobré keď nie sú. Keď majú biele miesta, ktoré večer, keď zhasne nočná lampa, začne fantázia sama dopĺňať. Zopár takých tu bolo. A zopár aj takých iných, myslím, že si každý nájde niečo podľa svojej chuti.

Mám rada poviedkové antológie. Ale už chápem aj, prečo mnohí ľudia dávajú prednosť románom. Netreba sa v nich tak často ponárať do nového prostredia a vynakladať námahu na zoznámenie s novými ľuďmi.

Aj tak by som však na vás chcela na záver apelovať – dajte poviedkam šancu. Majú svoje výhody, napríklad sa pekne zmestia do obednej pauzy a antológie sú zvyčajne ako Forestova bonboniéra, nájdu sa v nich rôzne chute, určite aj pod vás zub. A zo slovenskej fantastiky, čo som zatiaľ čítala, sa mi celkovo viac páčia poviedky.

Čítajte poviedky, čítajte Koleje. Najlepšie v meškajúcom vlaku plnom zombijí alebo preplnenej, démonickej električke!

Vydavateľstvo: Hydra

Rok vydania: 2018

Počet strán: 392

ISBN: 9788089968060