Anotácia sľubovala napínavý príbeh plný zvratov a napätia, intríg, skrátka všetkého, čo by sme čakali od „stredovekej“ fantasy. Okrem toho Háta Kreisinger Komňacká pracuje s textom, vďaka čomu mala ďalší predpoklad na jeho dobré zvládnutie. Lenže na to treba aj vytvoriť zaujímavý príbeh a knihu správne spropagovať, k čomu sa ešte dostanem. Pretože posledné dva body sú to, čo knihu zrazilo o niekoľko priečok nižšie.

Ale pekne po poriadku.

Na ostrove Hällristingar oslavy slnovratu nedopadli dobre. Rozhodne nie pre Jarla Øysteina a jeho manželku Gunnlang „Rusovlasú“. Zradcovia z rodu Skallagrímssonovcov povraždia prakticky celé osadenstvo paláca, odkiaľ unikne akurát jeden člen jarlovej stráže Hagal. Navyše, prežije aj dedička trónu Ydalir a aby toho nebolo málo, príchod cudzích vojsk z cisárstva Harnen vyburcuje prívržencov starého režimu k odporu. Hraničiari, šľachta či jednoducho Verní sa nevzdávajú a čoskoro zistia, že nebojujú sami. Pomoc im prisľúbia elfovia a ešte záhadnejšia rasa, zvaná jednoducho Prví.

Nastavenie sveta tak ponúka celkom zaujímavú zápletku a aj veľa priestoru pre intrigy, krehké spojenectvá a ponuky, ktoré končia často s čepeľou v niekoho chrbte. Ale tento potenciál ostal v knihe zúfalo nevyužitý.

Postavy sú šablónovité, ak sa aj pokúsia nejakým spôsobom vybočiť a prekvapiť, autorka ich veľmi rýchlo plesne rukou po hlave a vráti ich do ich rolí. Ak už aj k nejakému zvratu dôjde, často sa udeje „len tak“, bez nejakého logického odôvodnenia.

Dedička Ydalir je tak najprv neskúsená, potom sa mení na „kvázi Khaleesi“ zo spomínaného seriálu Game of Thrones. Artaher Lainadan ako vodca elfov je tak sladko tupo vznešený, až sa človek čuduje, ako to, že elfov neobjavili skôr. Ja viem, magic (k tomu sa ešte dostanem). Dalo by sa pokračovať.

Lepšie nedopadli ani záporáci. Ingevir je prchký človek, ktorý má viac šťastia ako rozumu. Jeho syn Dordovir dopadol ešte horšie. Síce má po boku čarodejnicu, ale nedokázal využiť jej potenciál, aby náhodou tí dobrí neutrpeli priveľké straty.

Okrem toho, úloha Harnenských a miestodržiteľa Saxarachilla Kantakuzena (pekné meno) spočíva viac menej vo funkcii „mäsa do mlynčeka“. Tu sa ukázalo navyše, že autorka čitateľa nepekne vodí za nos. Iks strán nás masíruje, že keď príde Saxarachillov syn Zopyros, tak vojensky nepriateľa zlikviduje raz-dva. Žiaľ, podľa textu je Zopyros lepší rečník ako generál. Navyše s tak mizernou ochrankou tiež nemal veľa šancí ukázať, čo vie.

Aj budovanie vzťahu čitateľa a postáv mohlo byť lepšie. Nechápal som, prečo si pomaly, postupne budujem vzťah k postave a potom sa len tak dozviem, že umrela. Namiesto smútku alebo inej emócie, ktorá by ma primkla ku knihe tesnejšie, som tak pociťoval akurát zmätok, ktorý vyprchal otočením stránky.

Aj využitie sveta mohlo byť zvládnuté lepšie. V texte sa objaví trpaslík, lenže jeho úloha je akurát previesť skupinku Verných tajnou cestou, aby sa netrmácali na miesto určenia týždne. Prví sa sem-tam mihnú, aby sa na nich nezabudlo, ale ich dopad na dej je zanedbateľný. A mágia, tu som škrípal zubami asi najviac.

V celom texte máme jedinú čarodejnicu. Nevieme, ako čaruje, prečo to robí a hlavne, čo tým sleduje? Jej dôvody sú pomerne chabé a nedostatočne vysvetlené. Okrem toho v závere zažívame nepochopiteľný cliffhanger, ktorý sľubuje len jediné – pokračovanie.

Knihe neprospelo ani časté striedanie pohľadov postáv. Ja viem, je to atraktívne, ale ak to nie je dobre zvládnuté, viac to mätie, než pomáha. Čo platilo aj v tomto prípade. Niekoľkokrát som sa musel v texte vrátiť, aby som pochopil, ktorú líniu sledujem a ktorá postava čo hovorí/robí. Menej je niekedy viac. A platilo by to aj tu.

Celkovo ale dielo nie je až také zlé, ako sa zdá z toho, čo som tu napísal. Vidno, že autorka je nadšená do písania a to je jeden zo základných predpokladov na zlepšovanie sa. Ako napísal Míla Linc v jednom svojom článku, „každý z nás bol raz mamľasom v tom, čo robíme“. Tým nechcem povedať, že autorka píše zle, ale môže písať omnoho lepšie.

Na čo si ale treba dávať pozor a čo tu musím spomenúť, hoci to priamo nesúvisí s autorkou, ale s vydavateľom, je propagácia samotnej knihy. Preto nech nasledujúce riadky slúžia ako najmä ako výstraha všetkým, ktorí to s písaním myslia vážne.

Chápem, že nálepka „Česká hra o tróny“ mala slúžiť najmä na prilákanie pozornosti. Bohužiaľ, efekt bol omnoho horší. Vďaka tomuto ťahu sa ambiciózna prvotina, ktorá mohla byť celkom priaznivo prijatá, dostala do úlohy „prelomovej knihy, aká tu ešte nebola“. Okrem toho možná originalita padla za obeť potenciálnemu zisku. Práve vďaka rozporu medzi propagáciou a tým, čo v texte skutočne je, mi tak vadili mnohé nedostatky, ktoré by som zmienil buď okrajovo alebo by som ich úplne ignoroval. Takže rada na záver? Reklama je fajn. Len nech príliš neklame. Pretože nakoniec si to zlízne samotný autor, a nie tí, čo ho vydali.

Nechápte ma zle. Mám úctu voči vydavateľom, niektorých poznám aj osobne a sú to fajn ľudia. Viem, že žiadny z nich nechce uškodiť autorovi, len občas niečo lepšie vyzerá na papieri než v realite. Ešte raz, bez toho by to bola celkom príjemná prvotina so svojimi kladmi a zápormi. Takto? Trpké sklamanie, z veľkej časti nezavinené autorkou.

Záverom dodám, že kniha je celkom solídna a dá sa čítať. Obsahuje pomerne slušnú porciu momentov, ktoré ju vytrhávajú z priemernej fantasy. Takže moje odporúčanie znie – prelepte tú nálepku niečím, cez čo nevidieť písmená, pustite sa do knihy a užite si ju tak, ako to autorka zamýšľala. Háte držím palce, nech druhý diel vypáli lepšie (nielen) k mojej spokojnosti.

Názov: Ollo – Země sváru.

Žáner: česká literatúra, fantasy

Vydavateľstvo: Práh, 2018

Počet strán: 264

Väzba knihy: pevná/viazaná

ISBN: 978-80-7252-726-7

Celkové hodnotenie: 65/100