Eriksonove knihy samotné sú vlastne – a tak sú aj vnútorne delené – štyroma knihami v jednej. Podobne je tomu aj pri Memories of Ice, ktorá prekvapivo nadväzuje priamo na prvú z tejto série, zároveň ale referencuje niektoré udalosti z druhej. (Čítanie predchádzajúcich dielov nie je ale podmienkou. Dokonca by som povedal, že táto časť by sa dala čítať aj úplne samostatne a čitateľ by sa v deji ani v súvislostiach asi nestratil.)

Hlavná dejová línia je spojenie vojvodcu Dujeka Jednorukého s jeho pôvodným nepriateľom Caladanom Broodom z prvej knihy, po tom, čo je Dujek po neúspechu jeho vojenského tiahnutia na Darujihstan vyhostený z náručia Impéria. Obaja sokovia z bojiska vidia ale nutnosť spojenectva, pretože z juhu prichádzajú zvesti o novej sile, ktorá sa snaží prevalcovať všetky civilizácie – Pannion Domin. A tak obaja spájajú svoje armády, aby spoločne tiahli a pomohli Capustanu, mestu, ktorému hrozí útok z juhu. Už čoskoro je jasné, že za tajomným Jasnovidcom z Pannionu je iná moc a tak sa spoločne s našimi hrdinami ocitáme v obrovskom epickom fantasy príbehu, do ktorého zasahujú dokonca Prastarí bohovia a ich rozhodnutia z dávnej minulosti.

Vynikajúci posun dosiahol Erikson najmä vo vykreslení postáv. Dostáva sa im rôznorodosti, ich charaktery už nesplývajú, ale vystupujú v nich do popredia rôzne aspekty ich ega. Týmto spôsobom sa vžívame do ich strastí a pocitov. Žiaľ, akosi neforemne vyznieva romantická linka. Za to bude čitateľ prekvapený humorom, ktorého je v tejto knihe ozaj požehnane. Ak to nie je už známy tučný darujihstanský veľavravný Kruppe, tak určite barghastská bojovníčka Hetan alebo unikátna Lady Envy, ktorá je síce len béčkovou linkou príbehu, ale o to príjemnejším spestrením inak hustej knihy. Dokonca aj Paran Ganoes (z prvej knihy) už nevyznieva celkom ako nejaká troska.

Atmosfericky je unikátnym najmä prvé vyvrcholenie príbehu – a to boj o Capustan, ktoré je určite jedným z najlepších vykreslení armádnych súbojov plných násilia a hrôz, ktoré so sebou vojna prináša, vo fantasy žánri ako takom. Vzhľadom na horor, ktorý so sebou vo forme kanibalizmu a nekrofílie prináša Pannionská armáda, je táto časť a niektoré ďalšie momenty v knihe tými najbrutálnejšími, ktoré som u Eriksona doteraz videl. Nie je to ale samoúčelné využitie týchto efektov. Všetky majú v deji a logike tohto nepriateľa zásadné miesto a o to viac sú pre nás pochopiteľné, vierohodné a teda vo finále hrôzostrašnejšie.

Napriek týmto veľmi svetlým stránkam má Erikson ešte stále problém s tempom knihy, v ktorej je najmä tretia časť zbytočne natiahnutá a retardačná. Na počudovanie tu sústreďuje Erikson hneď niekoľko veľmi monologických prehovorov, ktoré až polopatisticky informujú čitateľa o dôležitých zisteniach nutných na pochopenie celkového pozadia príbehu. Tieto odhalenia – vzhľadom na ich vážnosť a dopady – by si boli zaslúžili sofistikovanejšie riešenie na strane autora.

Jazyk knihy je – podobne ako v predchádzajúcich dielach – veľmi archaický. Ak ho čítate v originále ako to robím ja, tak máte čo robiť. Nie je to už síce tá šialenosť z prvého dielu, kde každá škridla na streche domu mala svoje špecifické označenie (vo forme anglického slova pochádzajúceho z francúzskeho základu z 16. storočia), ale aj tak si dostatočne zalistujete v slovníku (a naučíte sa takto slová, ktoré nikdy v živote nepoužijete.)

Memories of Ice sú vynikajúcou epickou fantasy, ktorú by som ale odporúčal najmä zažratým fanúšikom fantasy. Ak by ste ale chceli skúsiť Eriksona – začnite týmto – je to relatívne blízko začiatku celej série. Ak sa Vám to bude pozdávať, skúste potom jednotku sťa retrospektívu. A ak aj tú prežijete, tak sa zahryznite do Deadhouse Gates.