Algernon, Charlie a dnešný čitateľ
Klasické diela science-fiction sa k nám dlhý čas dostávali prevažne v českom preklade. Aj preto nás mimoriadne teší, že vydavateľstvo Lindeni začiatkom roka vypustilo na knižný trh vôbec prvé slovenské vydanie kultových Kvetov pre Algernona.
Charlie je duševne postihnutý. Žije sám v New Yorku v prenajatej izbe a vykonáva pomocné práce v pekárni. Zo všetkého najviac túži po tom, aby zmúdrel.
„Keť si múdri muožeš mať veľa kamarátou s ktorími sa muožeš rosprávať a nigdy njesi stále sám.“
A tak, keď dostane možnosť stať sa súčasťou experimentu a nechať si operáciou zvýšiť IQ, nezaváha, hoci predtým postup neskúšali na žiadnom inom človeku. Iba na myšiakovi Algernonovi.
Autor Daniel Keyes pôvodne príbeh napísal v roku 1959 ako poviedku a neskôr ho rozšíril do románovej podoby. V USA sa kniha zaradila medzi klasiku, vyslúžila si množstvo adaptácií a veľa sa o nej popísalo. Hoci sme sa s ňou už mali možnosť stretnúť v českom preklade pod názvom Růže pro Algernon, po slovensky vyšla prvý raz až tento rok vo vydavateľstve Lindeni v preklade Zuzany Trstenskej.
Román má denníkovú formu – skladá sa zo „správ o pokroku“, ktoré Charliemu prikázali písať, keď ho prijali do výskumu. Aby boli záznamy autentickejšie, spočiatku, kým sa Charliemu začne zvyšovať inteligencia, sú posiate chybami. Prekladateľka sa s týmito pasážami pekne vyhrala, pričom sa zamerala najmä na rozdiely medzi hovoreným a písaným jazykom, spodobovanie, dvojhlásky a i/y. Neskôr do textu postupne pribudne interpunkcia, počet chýb sa zmenší, a ani sa nenazdáte a namiesto priamočiarych, naivne milých záznamov o tom, čo sa práve deje, zrazu čítate literárny text plný úvah o svete a krásnych obrazov.
Kvety pre Algernona sa radia do žánru sci-fi, ale zároveň akoby ho ani nie tak prerástli, ako skôr ako láva roztavili jeho hranice a pretiekli von. A ostala len dobrá kniha bez žánrových škatuliek. Nečakajte teda akčné dobrodružstvo s laserovými zbraňami ani katastrofické vízie toho, ako ľudstvo spôsobilo koniec sveta. Tento príbeh nevyužíva sci-fi prvky, aby nás prinútil pozerať von, ku hviezdam, ale do samotného vnútra človeka.
Charlie s IQ 68 vidí svet inak, žije ukotvený v prítomnosti, svet vníma očami dieťaťa a chápe ho svojským spôsobom. Keď náhle „zmúdrie“, jeho pohľad sa zmení a on sa musí zmieriť s mnohými vecami vrátane vlastných spomienok. Z celých síl sa snaží pár týždňov pochopiť život a samého seba tak, ako sa o to bežní ľudia neúspešne pokúšajú počas celého dospievania, ba aj celý život. V niečom ho svet prekvapí, napríklad v tom, že ľudia navôkol, dokonca ani profesori, neboli až takí múdri, ako sa mu videlo. V inom, hlavne pri spomienkach na rodinu, mu zase zlomí srdce. A čitateľovi s ním, kruto a opakovane, až sa čuduje, prečo knihu nezahodí do kúta a nejde radšej čítať/pozerať niečo, z čoho mu nebude tak ťažko na duši.
Pokiaľ ide o inteligenciu, Charlie totiž dostal, čo chcel. Niečo mu ale stále chýba. Je múdry, ale akosi stratený. Po nociach, keď nemôže zaspať, sa niekedy túla ulicami a premýšľa:
„A potom, v náhlom záchvate intuície, priamo pred zábavným centrom Keno, som pochopil, že netúžim po filmoch, ale po divákoch. Chcel som byť v tme obklopený ľuďmi.
Steny medzi ľuďmi sú tam tenké, a ak budem potichu, začujem, čo sa deje. Aj Greenwich Village je taká. No nejde len o to, aby boli ľudia nablízku – lebo nič také necítim v preplnenom výťahu či v metre počas špičky –, ale o pocit horúcej noci, keď sa všetci prechádzajú po vonku alebo sedia v kine, lebo vtedy čosi zašuští, a keď sa o niekoho obtriem, na okamih zachytím spojenie medzi konárom, kmeňom a hlbokými koreňmi. V takých chvíľach je moje teplo priehľadné a napäté a neznesiteľná túžba, hlad stať sa súčasťou toho všetkého, ma ženie hľadať do temných kútov a slepých uličiek noci.“
Hľadá nejaké spojenie s iným človekom, ale je to preňho ťažké. Starí známi sa nového Charlieho boja, noví ho berú skôr ako experiment, pokusného králika či myšiaka, prípadne ho ľutujú alebo mu dávajú najavo, že predtým bol nikto. Uzavrie sa a dokonca vzbúri, čo povedie k asi najkomickejšej pasáži príbehu, keď svetové vedecké kapacity spolu naháňajú malú myšku po hoteli.
Pri knihe zo 60. rokov je logické položiť si aj otázku, či zostarla. Nuž, dnes by vás už ťažko pustili do lietadla s myšou v škatuli od topánok a kontrola výskumu je, dúfam, dôslednejšia – alebo možno ten rýchly postup k testovaniu na ľuďoch bol trošku pritiahnutý za vlasy už vtedy, ja neviem. Kvety pre Algernona sú ale hlavne o ľuďoch a tí sa až tak nemenia. Stále túžia po podobných veciach – láske , naplnení, uznaní – stále sa niekedy cítia osamelo, stále majú problém prijať slabších či odlišných. Kým to tak bude, kniha ostane nadčasová.
Pre mňa najsilnejšia pasáž a vyvrcholenie príbehu prišlo pred koncom, keď Charlie našiel, čo hľadal, Podľa osudu myšiaka Algernona už ale vedel, že mu to vydrží len na chvíľku, prchavú ako snáď len sám život:
„Takto sme sa milovali, kým sa noc nepremenila na tichý deň. A kým som tam s ňou ležal, pochopil som, aká dôležitá bola telesná láska, aké nevyhnutné pre nás bolo objímať sa, dávať a brať. Vesmír vybuchoval, častice od seba odletovali, vrhali nás do tmy a osamelého priestoru, naveky nás trhali od seba – dieťa z lona, priateľa od priateľa, stále ďalej od seba, každého vlastnou cestou k cieľovej rovinke smrti v osamelosti.
No toto bola protiváha, akt zväzovania a blízkosti. Ako keď sa posádka lode v búrke drží za ruky, aby vlna nikoho nezmietla z paluby, tak aj naše telá vytvorili článok v ľudskej reťazi, ktorá nás ochráni, aby sme sa neprepadli do ničoty.“
Musím priznať, že sa mi na záver do úst, resp. na virtuálny papier, derie samé klišé. Kniha, ktorá by nemala chýbať v žiadnej knižnici. Kniha, ktorú by mal prečítať každý... Také výroky však pôsobia prinajlepšom prázdne, prinajhoršom naduto a sama by som na také rady asi skôr nedala. Môžem vám sľúbiť jediné. Ak si knižku otvoríte a začítate sa do nej, určite sa vám za to bohato odmení – tu rozosmeje, tam rozplače, inde vám posunie nejakú zaujímavú myšlienku alebo vyvolá emóciu a tá vo vás bude rezonovať ešte dlho po čítaní. Len sa nesmiete báť autora, ktorý vás pozná lepšie ako vy sami.
Scifi.sk ďakuje vydavateľstvu Lindeni za recenzný výtlačok.
Objednajte si priamo na martinuse: Daniel Keyes - Kvety pre Algernona
(Kúpou cez tento link podporíte scifi.sk.)Daniel Keyes – Kvety pre Algernona
Preklad: Zuzana Trstenská
Vydavateľstvo: Lindeni
Rok vydania: 2019
Počet strán: 277
ISBN: 978-80-566-0896-8
Najčítanejšie
Najčítanejšie
YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky, na streamoch filozofuje o Fantastickej poviedke a organizuje Poviedky na počkanie.
