Na začiatok pár poznámok k hodnoteniu

Úvody sú tým, čo pritiahne čitateľa k textu. Zaujímavé prvé vety lákajú objavovať príbeh, naopak, bloky textu spôsobia, že nad dielkom zlomíme palicu. Tento rok som sa preto rozhodol pozrieť sa na finálové texty aj z tohto hľadiska. Mnoho autorov totiž úvod buď podcení alebo sa spoliehajú, že čitateľ bude mať trpezlivosť a pri „ohromnej“ pointe zabudne na marazmus na začiatku. Nuž, nezabudne. Prvý dojem totiž môže očariť/pokaziť len raz.

Klasika. Formálne veci, gramatika, štylistika. Pre niektorých sú to nepodstatné veci, no pre dobrý dojem sú rovnako dôležité ako ohromná myšlienka. Ťažko ohúrite geniálnou pointou, ak čitateľovi krvácajú oči z hrúbky ako hrom.

Námet, pointa, konflikt v poviedke. To, čo je esenciou každého príbehu. Podaril sa autorom dobrý konflikt alebo použili iba pozlátko, za ktorým sa skrývalo niečo hrdzavé a práchnivé?

Sumárne zhodnotenie poviedky.

-

„Culter“, ako je známy u nás na scifi.sk, sa prebojoval do finále s pomerne zaujímavým námetom. Telo dieťaťa, myseľ starca. Uvidíme, či dokázal využiť potenciál alebo dobrá myšlienka vyšumela do prázdna.

Prvé dva odseky sú výborne štylizované. Remeselne i myšlienkovo im prakticky niet čo vytknúť. Naladia na ďalšie čítanie. Krátke úderné vety, akurát poodhalené tajomstvo. Ideálny začiatok

Veľmi rýchlo od počiatku mi začala vadiť organizácia odsekov. Uvádzacia veta priamej reči plynule pokračuje do pasáže textu, ktorá by si zaslúžila aj vizuálne oddelenie od priamej reči.

Kladom sú ale krátke a úderné vety. Príbeh plynie, s lepšími odsekmi by to bolo ešte lepšie

Trochu som sa v úvode strácal. Pseudonym Oto Džepet som pochopil až neskôr.

Ak to mám zhrnúť, záverečná pointa je mrazivá a desivá. Vyznela by ale asi lepšie, ak by konflikt bol trošku viac prepracovaný. Práve bloky textu totiž likvidovali atmosféru, ktorá hustla s každou ďalšou vetou.

Originálne spracovaná myšlienka s podpriemernou formálnou stránkou.

-

Keď som videl v anotácii víťazstvo v Bagalovej Poviedke, vyvolalo to vo mne rozpačité pocity. Iste, človek musí niečo odmakať, aby sa dostal do finále. No v spomínanej súťaži jeden rok vyhrala poviedka o pribíjaní poličiek na stenu. No kidding. Rozhodol som sa ale nechať predsudky tak a dať autorke šancu.

Hneď meno fínskej bohyne ma dostalo. Som fínofil telom aj dušou a týmto mi autorka pomastila bruško. Dojem mohol byť ešte lepší, avšak v úvode hneď tróni mohutný odsek.

O poznanie lepšie ako v prípade predošlej poviedky. Rozdelenie na desať spevov ma sprvu zmiatlo, ale počas čítania som mu prišiel na chuť.

Čo mi ale vadilo bolo neskutočné množstvo postáv. Menami sa to len tak hemží, v polovici som sa beznádejne stratil. Navyše, príchod mnohých postáv mi smrdel deus ex machinou.

Zrejme malo ísť o veľký epos, ako vystrihnutý z Kalevaly. Bohužiaľ, dostal som len odvar, zriedenú esenciu sveta, ktorý chovám v hlbokej úcte. Záverečný zvrat je z kategórie priemerných, celá poviedka sa vlastne odohrala pre nič.

Epos, ktorý zastal niekde na polceste. Priveľa mien a postáv zapracovalo proti zámeru textu.

-

Pre mňa neznámy autor, no podľa medajlóniku už tiež nie je žiadne orezávatko. Názov kruhy môže znamenať všeličo, priznám sa, že som bol aj celkom zvedavý odhaliť, čo sa za týmto jedným slovom skrýva.

Zasa raz ten ozrutný odsečisko, v ktorom zanikajú detajly. Musel som sa nútiť, aby som nepreskakoval vety. Narúšalo mi to budovanie atmosféry, čo bolo zrejme primárnym cieľom tohto úvodu. Ak by som to mal prirovnať k nejakému obrazu, pripomínalo mi to pretekára, ktorý po štarte zakopol a padol na držku. Zdvihol sa, ide ďalej, ale jeho zmrvený štart už navždy ostane v pamäti publika. Vrátane tej mojej.

Odseky čarovali aj tu. Žiaľ, so zlým výsledkom. Do toho sa navyše vnárali nelogizmy. Ako môže byť chlieb hustý? Mnohé chyby zrejme idú na vrub korekcie („nepríjmený“). Nedá mi navyše nerýpnuť si, že autor zrejme nikdy nevidel, ako vyzerá stena po tom, čo niekomu vystrelia mozog z hlavy. Kruhové to rozhodne nie je.

Nuž, zrejme to mala byť rezonančná poviedka spojená niečím abstraktnejším. Osobne mám rád takéto diela, ale v prípade takéhoto typu textu musí byť rozuzlenie o to ohromujúcejšie. Záverečnú pointu som pochopil až na tretie prečítanie.

Nakoniec som zistil, že som sa prehrýzal množstvom prvých scén. Dobrých. Žiaľ, to na budovanie poviedky nestačí. Na rezonančný text je zasa takto spracovaný námet prislabý. V závere som netajil sklamanie.

-

Víťazka Martinus Ceny Fantázie z roku 2017 pravidelne získava rozličné nominácie a úspechy nielen na slovenskej fantastickej scéne. Jej víťazná poviedka zo spomínaného roku s názvom Preplatok útočila drsným humorom a tragikomickou reflexiou doby. Moja zvedavosť na tento počin sa dala krájať.

Úderná úvodná veta ako sa patrí. Hneď v nasledujúcom odseku je ďalšie prirovnanie, ktoré odráža tragédiu situácie v našom milom malom štáte. Nie až taký silný úvod ako u Janka Gálika, ale tiež z kategórie „učebnicové“.

Aňa písať vie. Dej adekvátne dávkovaný, tempo udržiavajú krátke vety. Repliky boli odlíšiteľné, oceňujem aj vloženie mestských reálií, ktoré ma donútili googliť. Po tejto stránke poviedke prakticky niet čo vytknúť.

Poviedka je tak starosvetsky strelená. Popretkávaná množstvom vtípkov a analógií. Bohužiaľ, čím ďalej som čítal, tým viac som nadobúdal pocit, že som to už niekde čítal. V texte s menom Preplatok (víťazná poviedka ročníka 2017 tejto súťaže). Tam to fungovalo skvele, tu som ale miestami nadobúdal dojem, že celý dej sa dial len preto, aby sa doň mohli vložiť tieto „príklady zo života“. Čo bola škoda.

Napriek výčitkám v myšlienkovej stránke ide o kvalitnejšie dielo v tohoročnom finále. Veľká škoda spracovania námetu. Po svižnom deji na konci ostala na jazyku trochu horká pachuť.

-

Pre mňa neznáma autorka, v medajlóniku neuviedla žiadne spisovateľské úspechy. V každom prípade som ale bol zvedavý na poslednú účastníčku tohoročného finále.

Ešte jeden blok textu na úvod a budem strieľať. Ale teraz vážne. Hoci text potom plynie skvelo, tento mohutný opis zo začiatku je útok na čitateľove zmysly. Veľmi rozpačitý začiatok.

V tomto smere som mal rozpačité dojmy. Väčšina textu je písaná v krátkych, úderných vetách. Repliky slúžia účelu, udržiavajú nastolené tempo.

No miestami dôjde k zakolísaniu. Objaví sa obrovský blok textu, ktorý by sa dal rozdeliť na mnoho menších odsekov. Dej by plynul ešte rýchlejšie.

Čo ma trochu vyviedlo z konceptu, je náhle prepnutie z „er“ formy do „ich“. Priznám sa, že mi trvalo, kým som pochopil a ocenil tento úmysel.

Peklo pre umelca je témou, ktorej sa venovalo už mnoho prác. Oceňujem ale svojské spracovanie. Okrem toho, autorke sa podarilo vytvoriť vedľajšiu postavu, ktorá si ma získala. Postava kňaza je azda najlepším momentom celého diela.

Dobre napísaný text, v ktorom sa občas vyskytne slabšia pasáž. Ak by som mal použiť športovú metaforu, ide o pretekára, ktorý „zaspal“ štart, sledoval, ako sa od neho vzďaľujú účastníci na čele. Nikto mu neveril, no on si išiel svoje tempo a postupne sa prepracoval do vedenia. A už ho nepustil.

Poviedka si nakoniec získala môj hlas.

-

Zaujímavá finálová päťka, hoci dva texty sú na priemernej úrovni. Miestami som mal dojem, že namiesto dobrého príbehu vystupovali do popredia scény a rôzne umelecké skratky v snahe zaujať a odlíšiť sa od šedého priemeru. Neviem, či sa mi to páči. Ale je to len môj vkus, niekto iný môže byť nadšený.Ja som si vo finále svoje našiel, aj moja umelecká duša nakoniec ostala spokojná.

Hlasovať môžete do polnoci 23. 11. 2019 na stránke hlavného sponzora súťaže Martinus a môžete aj vyhrať pekné ceny.

Úplne na záver pridávam môj tip ako by dopadlo finále podľa mňa.

1. Veronika Sebechlebská – Peklo na Gessayovej 49

2. Ján Gálik – Druhý príbeh

2. Anna Olejárová – Dungeons&Dragons pod Starým mestom

4. Dominika Madro – Spevy troch posmrtných ríš

5. Branislav Majerník - Kruhy