Z Kristýny Sněgoňovej sa už pomaly, ale isto stáva český literárny fenomén. Rusalka zrodená z ohňa literárnych súťaží, cepovaná vydavateľstvom Epocha, rodnej bašty Františka Kotletu, řezníka z Bla... pardón, z Bruntálu. V ostatnom čase sú jej fanúšikovia so železnou pravidelnosťou rozmaznávaní jedným románom ročne (a poviedkami pomedzi to). Dá sa vôbec pri takom tempe udržať kvalita a nestratiť sa v záplave českej fantastiky, ktorá si na počet žánrových titulov rozhodne nemôže sťažovať? Už dávnejšie sa ozývajú hlasy zúfalo volajúce po novom, sviežom závane, ktorý by trochu pomútil naše i susedné literárne vody a na plecia mladej autorky sa vznieslo bremeno očakávania. Nebudeme sa pýtať, či je to fér, lebo čitatelia sú pahltní a nekompromisne vyhľadávajú potravu, ktorá lahodí ich duši, a neštítia sa po pár stránkach zahodiť knihu do kúta. Budeme sa pýtať len na to, či sa to autorke podarilo.

Už z notičky na obálke je zjavné, že ide o postapo, no nie survival postapo, na aké sme zvyknutí. Hlavní hrdina sa nesnaží prežiť, ale ako hlava Politu, hlavného vyšetrovacieho orgánu cisárstva, rieši politické zločiny, povstania a najnovšie aj zmiznutia. Kulisy príbehu tiež nie sú, minimálne do dvoch tretín, klasicky postapokaliptické, pretože Mesto v oblakoch neobývajú posledné sotva prežívajúce zvyšky ľudskej civilizácie, ale naopak tí, čo zemský povrch v pravý čas opustili.

Kristýna Sněgoňová teda vo svojom treťom románe opustila staré známe Brno, dejisko jej prvých dvoch kníh, aby si vytvorila vlastný svet. Mesto. Mesto je len jedno. Nikde inde ako v Meste ľudia nežijú. Tam niekde, dole, je Zem, lenže o tom sa nehovorí, tam môžu iba zberači. Ibaže zakázané ovocie chutí najlepšie, a čím viac cisár v Meste zakazuje o Zemi rozprávať, tým viac mýtov o tom, ako dobre sa tam žije, sa šíri Mestom. To, samozrejme, spôsobuje veľa problémov Politu a obzvlášť jeho hlavnému vyšetrovateľovi, Lewenhartovi, ktorý berie svoju prísahu cisárovi veľmi vážne a rovnako tak aj hon na povstalcov, takzvaných Navrátilcov, usilujúcich sa dostať nadol. Pretože tam je určite lepšie.

Hlavný motív románu postavený na nedôvere systému a hľadaní pravdy je veľmi silnou a aktuálnou témou. A autorkino spracovanie ponúka mnoho podnetov na zamyslenie. Neuráža čitateľa podsúvaním názorov, skôr naopak, kladie otázky a realisticky vykresľuje rozpoloženie človeka, ktorému sa pred očami rúcajú životné ideály.

Práve v tom tkvie jeden z najsilnejších momentov tejto knihy – realita je tu jednoducho reálna. Žiadna postapo nadsádzka, hra na efekt, obrovské kvéry či groteskne drsňácki a sexi hrdinovia, pri pohľade na ktorých musia všetkým dookola padať sánky a hlavne, ktorých máme v tomto žánri tak veľa. Postavy tu pred výstrelom zo zbrane zaváhajú, zranenia majú dôsledky, ľudia občas konajú iracionálne proste pre to, že sú to ľudia.

Hlavná postava vrchného vyšetrovateľa sa drží vysokého morálneho kódexu, no zároveň často bojuje sám so sebou, schytáva bitky a zranenia, čelí kritike svojich kolegov a častokrát zlyháva sám pred sebou, zároveň sa však nikdy nevzdáva a neprestáva kráčať vpred. Vytvára tak nezabudnuteľného, nesmierne uveriteľného hrdinu, s akým sa čitateľ rád stotožní. Podobne vyšperkované sú aj vedľajšie postavy so svojským správaním a motiváciami, nepremnožujú sa a neprichádzajú v zhlukoch, len aby bolo pri prestrelke koho zabiť. Tento realistický prístup je niekedy až nevýhodou – keď Lewenhart pozerá na Anneliese a rozmýšľa, čo sa jej preháňa hlavou, rozmýšľa nad tým aj čitateľ. A nedozvie sa to. Je tam veľa, čo by chcel čitateľ vedieť, ešte viac, zájsť ešte o čosi hlbšie a ďalej, ako mu dovolí autorka. To je ale znakom dobrého čítania – kniha vám nasadí chrobáka do hlavy a ťažko sa s ňou lúči.

Podobne je to aj s opisom Mesta stojaceho niekoľko stoviek metrov nad zemským povrchom. Je opísané v náznakoch, cez to ako ho vnímajú postavy, ako im jeho ošumelosť a bieda lezie pod kožu, no nedozvieme sa, či si máme predstaviť steampunkové alebo skôr renesančné ulice, industriálnu pochmúrnosť alebo socialistickú funkčnosť. To, ako Mesto vyzerá, je na čitateľovi. Autorka nám ponúka pocítiť na vlastnej koži jeho atmosféru, a to veľmi živo, no nemaľuje nám pred očami obrazy, nezaťažuje nás zbytočnými detailmi. Tí, čo sa v podobných veciach vyžívajú, sa môžu potešiť mapou zobrazenou v úvode, no obídete sa aj bez nej.

Kniha Město v oblacích teda ponúka obľúbené žánrové prvky ako vyšetrovanie desivých tajomstiev, postapokalyptická spoločnosť či cestovanie v čase a priestore a korení ich ľudskými osudmi, láskou a šialenstvom, aby sa vzápätí vrhla na druhú stranu spektra a utekala ďaleko od béčkovej literatúry triezvym a realistickým prerozprávaním deja, popisom obyčajných ľudských peripetií a poetikou jazyka. Táto jemná rovnováha medzi vysokou a nízkou literatúrou sa v poslednej tretine náhle zlomí a postapo podžáner začne ťahať za silnejší koniec. Odrazu tu už máme postavy na odstrel, divoké prestrelky a nečakané stretnutia, príšery sa prestanú skrývať po kútoch a ukážu svoju tvár, autorka, ktorá ich predtým hanblivo skrývala, ich odrazu vyfarbí v plnej kráse. Už sa nehráme na tajomno, čo čitateľa udržiavalo v napätí zo tristo strán, lenže to vôbec nevadí, lebo nová hra je akčnejšia a dobrodružnejšia a hlavne buduje na tom, na čom sa na predchádzajúcich tristo stranách stavalo.

Záver: Typom hrdinu, hravým jazykom a sondou do ľudského charakteru pripomína najnovší román Kristýny Sněgoňovej historické dobrodružné romány, na akých sme vyrastali, zároveň však svojou úprimnosťou a absenciou pátosu cieli na starších, zrelších čitateľov. Dobrou správou je, že vyšiel výnimočný román, tou zlou, že ho nebude jednoduché prekonať.

Hodnotenie: 95%

Vydavateľstvo: Epocha

Vydanie: prvé

Rok vydania: 2020

Jazyk: český

Väzba: brožovaná väzba

Strán: 552

ISBN: 978-80-755-7956-0

Obálka: Žaneta Kortusová

Ilustrácie: Žaneta Kortusová

Za recenzný výtlačok ďakujeme vydavateľstvu Epocha.