Už je tu znovu ten čas roka, keď sa stmieva skôr, ako by nám bolo milé, lampy za oknami začínajú sliepňať a my sa chceme báť.

Redakcia scifi.sk sa rada boji takto:

1. Horor číslo jedna. To je ten, pri ktorom som ako cca. dvanásťročný utiekol za gauč už po pár minútach a následne si zapchal uši, lebo aj tie zvuky a hudba sama mi naháňala strach. Je to ten horor, na ktorý som pri náhodnom prepínaní o desať rokov neskôr natrafil opäť a akonáhle vstúpili astronauti do mimozemskej vesmírnej lode, tak som ho vypol, lebo som to psychicky ďalej nezvládol. (To, že som bol akurát večer po 22. hodine doma sám, tiež urobilo svoje.) Do tretice a finálne som ho videl od začiatku do konca až po tom, čo som uzrel jeho druhú a tretiu časť. Votrelec (Alien) je podľa mňa úplná topka plížiaceho sa psychologického hororu umocneného giggerovskou vizualitou a stále stupňujúceho sa napätia zvukovej atonality podmazu od Jerryho Goldsmitha.

2. Vanishing on the 7th Street. Toto nie je veľmi známy horor, ale na mne zanechal veľký dojem. Hayden Christensen spolu s Thandie Newton, Johnom Leguizamom a Jacobom Latimoreom tvoria komorný (a to mám rád) ensamble, ktorý v opustenom bare v Detroite prežíva posledné spoločné chvíle, keď svet okolo pohltila temnota. Ľudia, ktorí sa v nej ocitli, miznú. Ostávajú po nich len ich veci. Tento film sa nehrá na logické vysvetlenia. Haydenova postava sa snaží predostrieť rôzne teórie, ale tak ako on, ani my ako diváci nikdy nezistíme, čo sa skrýva za hrôzou v tme. Či je to biblická pohroma, mimozemská invázia, biologický jav či astronomická anomália. Práve táto absencia ponúka divákovi možnosť vlastnej projekcie strachu. Strachu, ktorý zároveň na človeka volá, aby sa mu poddal a vstúpil do po ňom volajúcej temnoty…

3. Do tretice všetko dobré: The Shining. Absurdné, nevysvetliteľné, plné prekvapení. Majstrovské dielo Stanleyho Kubricka podľa predlohy Stephena Kinga je proste v každom momente hrozivé s cieľom odstrániť introvertné osadenstvo rodiny facility manažéra (Jack Nicholson) horského hotelu The Overlook z povrchu zemského. A v divákovi vzbudiť pocit stáleho eminentného ohrozenia. Je hypnotizujúce sledovať trojkolkujúceho sa Dannyho po prázdnych chodbách hotela a zároveň byť účastníkom alebo účastníčkou špirály psychologického prepadu jeho otca do nekontrolovateľného stavu ovládanej mysle jedinou myšlienkou – zabiť. Vec, ktorú už viackrát vidieť ozaj nechcem.

Horor ako žáner milujem! Nie vždy tomu ale bolo tak a kdesi táto morbídna fascinácia skrátka začať zákonite musela. Pokiaľ mi pamäť dobre slúži, prvým hororom ktorý som videl v televízií bol Kruh. Táto japonská duchárska klasika šla svojho času na nejakej českej stanici a ostal som ju pozerať aj s rodičmi. Asi trinásťročný. Dodnes netuším, prečo ma nevyhnali spať, ale patrí im za to veľká vďaka.

Po pozretí Kruhu som sa cítil ako závislák po prvej dávke a moje telo si žiadalo viac a viac. Viac napätia, viac preľaknutí sa a viac toho charakteristického (ako to zvyknem nazývať) špinavého pocitu. Dodnes mám pri niektorých filmoch ten zvláštny pocit že pozerám niečo tak desivé a strašné, až si pritom hovorím "Sakra, toto by som nemal, toto by som naozaj nemal pozerať/čítať." Vtedy vždy viem, že daný horor je to pravé orechové.

Podobné pocity mi odvtedy nevyvolalo veľa príbehov, ale spomeniem aspoň niektoré. Martyrs, dnes už kultová snímka a klasický predstaviteľ hnutia New French Extremity je skvelým príkladom. Tento film znechucuje, bolí, desí a núti vás intenzívne prežívať každú jednu sekundu príbehu. Nezabudnuteľný a neskutočne nepríjemný snímok.

Inside, ďalší film z rovnakého hnutia, sa mi tiež dostal pod kožu. Tento film a jeho ikonická hlavná záporáčka ma ešte pár dní strašili po nociach, rovnako ako legendárne a neskutočne nepríjemne a bolestivo natočené finále. Dodnes si pri pomyslení na tento film v duchu len zanadávam a odpľujem.

Remake Evil Dead od Fedeho Alvareza patrí do rovnakej kategórie a spolu s filmom Sinister sa radia medzi filmy, pred ktorými budem mať do smrti istý zvláštny rešpekt. Z kníh je to zrejme Oblek mŕtveho, prvotina od Joea Hilla, syna o kúsok známejšieho Stephena Kinga. Umne vyrozprávaný duchársky príbeh je výborným debutom a dodnes sa k nemu rád vraciam. Na úplný záver spomeniem ešte tri horory ku ktorým mám vybudovaný krásny vzťah a pozerám ich dookola na bezmála pravidelnej báze - sú to pôvodný Halloween od Johna Carpentera, Midsommar od Ariho Astera a The VVitch od Roberta Eggersa. Verím, že som vás aspoň jedným filmom inšpiroval na dnešný Halloween a budete si mať čo večer pustiť!

Vždy som sa bál tmy, vyrástol som z toho len celkom nedávno a aj to je pravdepodobne sebaklam. Vďačím za to It (1990) minisérii, ktorú som nerozumne videl ako sedemročný. Hrôzu z temnôt, ktorej formu klauna dáva práve detská fantázia som nikdy nestriasol. Tim Curry ho zosobnil dokonale, s hravou desivosťou príšery, ktorá nemôže prehrať. Celý nasledujúci rok som spal pod perinou v zúfalej nádeji, že paplón ma pred Pennywiseom ochráni! Žiaľ, mimo jeho výkonu, je pôvodné spracovanie Kingovho hororu dnes prakticky nepozerateľné. Tak či tak, od hororov som si na dlhé roky dal pokoj.

Až o dekádu neskôr som sa zadíval na dobovú drámu o žene a jej deťoch so zvláštnou poruchou. Nikto mi nepovedal, že ide o horor. Rodina zaseknutá v čase a priestore vtiahne a nepustí, pretože film ani na chvíľu nepredstiera, že sa na jeho konci nedočkáte niečoho výnimočného. The Others (2001) od Alejandro Amenábara je old school, neľaká lacno. Svoju atmosféru buduje pomaly a v prvom rade je kvalitným filmom. Vo vskutku dychberúcom finále som od rozčúlenia vypol telku a rozsvietil v celom byte. Ubehlo takmer dvadsať rokov a stále sa k filmu vraciam ako k môjmu jedinému hororovému odporúčaniu, ktoré odolalo zubu času.

Úplne naposledy som svoju odvahu precenil pri Paranormal Activity (2007). Nálepku „gimmick“ a kópia „Blair Witch“ tento horor pomerne úspešne striasol. Hovoril o ňom vtedy každý a všetci. Zábery z bežného života filmovej dvojice majú síce dotyk predpripravených scén z reality show, ale to im paradoxne pomáha. Extrémne pomalý rozbeh zo mňa vyrobil napnutú strunu a prvá desivá scéna ma donútila vykríknuť, zahodiť kyslú uhorku a udrieť si hlavu o policu nado mnou. V tú noc som vôbec nespal, len sa bál a premýšľal, kedy sa konečne poučím. Dnes horory pozerám zásadne so psom, doobeda a len ak ustojím trailer.

S prvými horormi ma zoznámil starší brat, keď som chodila na základnú školu. Najviac sa bojím pri filmoch s duchmi a navrátilcami zo záhrobia. Nemôžem si pomôcť, ani keď vidím, že sú plné klišé. Stačí temná pivnica, dievčatko s vrkôčikmi či vŕzgajúca hojdačka, nájdete ma s hlavou pod paplónom.

Doteraz si pamätám, ako ma vydesili Tí druhí s Nicole Kidman. Film som dávno nevidela, asi by som si už nespomenula na podrobnosti z deja. Stále ma ale striasa, keď pomyslím na niektoré detaily. Napríklad fotoalbum s obrázkami naaranžovaných mŕtvol, ktorý postavy v strašidelnom dome našli. Bŕŕŕ! Nightmare stuff.

Ako whovianka mi do svojho zoznamu jednoducho musím zaradiť epizódu The Empty Child z prvej série moderného Doctora Who. Už ponurá scenéria bombardovaného Londýna za druhej svetovej vojny spolu so všeobecnou atmosférou strachu vytvárajú dobrý základ pre horor. A keď sa k vám do toho na prázdnej ulici prikradne dieťa s plynovou maskou namiesto hlavy a položí svoju desivú otázku (Are you my mummy?), môžete si byť istí, že na príbeh len tak nezabudnete.

Z novších hororov pridám do mixu The Conjuring. Je pre mňa veľmi pamätný, lebo som na ňom bola v kine. A nie v hocijakom, v kine v malom wisconsinskom mestečku, a tak bola sála plná Američanov, ktorí nemajú zábrany pri najmenšom podnete nahlas kričať. Skrátka a dobre, ak vás nevyľaká film, dostane vás sused. Snažila som sa byť frajer a nebáť sa, ale film ma unavil. Ako som už písala, duchárske klišé nesiem ťažko a tu sa ho nahromadilo fakt veľa (štyri dievčatká namiesto jedného, klop-klop zo skrine a duchovia aj bábika!?).

Najstrašidelnejšie horory? Osobne ich veľmi nepozerám, nakoľko som dosť ľakavý. Takže ma mykne v každom filme, kde je hustá atmosféra, napätá hudba a potom vo filme zrazu BU! Čo na tom, že je to mačka, to ďalšie BU! bude určite niečo strašidelné. Podľa mňa dosť závisí na hudbe. Tá dokáže atmosféru aj najúbohejšieho béčka zhutniť tak, že divákovi vstávajú chĺpky na rukách. Nemám rád gore horory, ktoré dokážu vo mne vyvolať zhnusenie, no nie strach. Ale poďme k jednotlivým filmom.

Za najstrašidelnejší film, čo som kedy videl a na ktorý som bol v kine, je asi americký Kruh/The Ring z 2002. Šiel som vtedy naň aj so spolužiakmi z výšky a pamätám si, že napätie sa dalo krájať. Pri scénach Samary vyliezajúcej z televízie som skoro zdrhol z kina. Navyše, nakoľko som v tej dobe ešte nemal počítač, tak som tú noc šiel písať do blízkej net café semestrálku. O 02:00 v noci, keď boli ceny v kaviarni najnižšie, som sa po premiére plížil trnavskými ulicami a zdesene sledoval tiene, či odtiaľ niečo nevyskočí.

Z poslednej doby ma napríklad celkom príjemne prekvapila Farba z vesmíru, ktorá mala podľa mňa celkom dobre vyvýžené BU! a WOW! efekty. Osobitnou kategóriou, aspoň pre mňa, sú španielske a niektoré duchárske horory, po ktorých zvažujem vysvätenie bytu, a mikrohorory so skvelým nápadom, napr. Lights Out.

Zbožňujem horory, ktoré nie sú veľmi strašné, takže ich zvládnem dopozerať do konca, a potom môžem byť na seba hrdá! Jedným z prvých takých filmov, ktorý bol dokonca neprístupný do osemnásť (!) rokov, bolo Bratstvo vlkov. Gevaudanska beštia, o ktorej nikto nevie, čo je zač, pľundruje dediny, Vincent Cassel a Monica Belluci v dlhých čiernych róbach, tajomné bratstvo, bič z ľudských kostí... Napätie, mystérium a romantika, všetko to, čím Twilight chcel byť, a nejako nevydalo...

Dobre, lenže vás, štramákov, asi čaká nejaký na zbláznenie desivý horor. Pre mňa je to Žena v čiernom. Isteže, kto by sa nebál, keď na človeka každých päť minút niečo vyskakuje a jačí, ale... áno, priznajme si to, keď na vás niekto jačí, je to desivé! Zároveň šlo o jeden z prvých filmov, kde Daniel Radcliffe prekročil tieň Harryho Pottera.

A ešte jeden zo série WTF horrorov – a to bude bez váhania Kingova Hmla. Film plný tých najdivnejších vecí nahádzaných na jednej kope, pričom tá kopa je na parkovisku supermarketu a vy ste zavretý v tom supermarkete. Tento film bez váhania odporúčam všetkým ľuďom, čo majú pocit, že nemajú v živote dostatočné množstvo frustrácie.