Nie je to tak dávno, čo vyšla pozoruhodná malá knižka, žiada sa mi povedať bibliofília, obsahujúca jednu dlhšiu poviedku / novelku sprevádzanú ilustráciami (na môj vkus príšernými a nevkusnými infantilnými pseudoumeleckými mazanicami). To by nebolo samé osebe nič tak svetoborné, keby... no keby to nebol jeden z najslávnejších textov Algernona Blackwooda, u nás prakticky neznámeho autora, ktorý je však považovaný za jedného z najvýznamnejších autorov strašidelnej fantastiky. Samotná poviedka je totižto skutočným umeleckým zážitkom a už po pár riadkoch aj ten najväčšmi podozrievavý skeptik, či priamo neverec, musí dielu pripustiť nevšedné literárne kvality. V spojitosti s rozmerom a akosťou hrôzy, ktorú kniha ponúka, konkrétne blízkym stretnutím s nefalšovaným nadprirodzeným desom, rýchlo pochopíme, prečo je táto poviedka považovaná za klasiku a súčasne i vrchol strašidelnej prózy a weird fiction. Pochopíme, prečo ju tak velebil Lovecraft a ostatní významní žánroví autori. Dlh voči českému a slovenskému čitateľovi je konečne čiastočne splatený!

Dvaja priatelia, dobrodruhovia, sa vydávajú na člne splaviť Dunaj. Medzi Bratislavou a Budapešťou sa dostanú do divokého vyľudneného kraja, kde sa stávajú terčom útoku nadprirodzených síl personifikovaných nepriateľskými a pochmúrnymi vŕbami. Toľko k deju.

Pre slovenského čitateľa tu bude prítomný jeden aspekt familiárnosti: príbeh sa odohráva vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, bližšie na dnešnom slovensko-maďarskom pohraničí. Kto tam bol, vie aký ráz má táto krajina a aké čaro v sebe uchováva. O čo nedotknutejšie, o čo divokejšie to muselo byť pred vyše sto rokmi? Podľa verného opisu, a autorov životopis nám naše úvahy potvrdzuje, je očividné, že musel v týchto končinách osobne byť. Je to magický kraj, kde sa rieka rozvetvuje v mnohé ramená, miesto, kde vznikajú a zas zanikajú piesočné ostrovy, premenlivé ostrovčeky s krátkym životom. Je to kráľovstvo smutných vŕb, ktoré akoby žili vlastným životom...

Fantastická krajina nepochybne vylúpnutá z ópiového sna, ktorá s príchodom noci nadobúda hrozivý, nepriateľský charakter. Práve počas obdobia záplav, obdobia, kedy sa nebezpečne dvíha hladina rieky, sa rozhodnú naši cestovatelia prenocovať na jednom zo zmenšujúcich sa ostrovov. Vtedy sa začína ten pravý koncert hrôzy! Avšak prelúdium k nemu sa rozohrávalo už od prvej stránky, už od prvej vety.

Skúsený, a najmä vnímavý čitateľ sa nechal strhnúť vírom rozprávania sotva otvoril knihu! Blackwood narába s jazykom a atmosférou skutočne famóznym, ojedinelým spôsobom. Preciťuje a spoľahlivo prenáša svoj vhľad, svoj citový ponor do deja, na čitateľa. A jediné, čo k tomu potrebuje, jedinú ingredienciu, ktorú potrebuje preto, aby stvoril dokonalé kúzlo, je opis prostredia! V dobe, kedy je možné v próze nájsť toľko dialógov, až text väčšmi pripomína scenár, než poviedku, v dobe, kedy je v literatúre módne používanie takmer filmovej techniky rýchleho strihu a predynamizovaného striedania akčných sekvencií, pôsobí táto metóda blahodárne, skoro ako zjavenie. Je nám takto pripomienkou toho, čo všetko sa dá dosiahnuť "prostým" opisom, skutočnosťou, že pre vykreslenie atmosféry je opis nielenže nepostrádateľným, ale je to ten najsilnejší a najspoľahlivejší prostriedok pre jej navodenie. Je zrejmé, že aj u Blackwooda a práve u neho, sa učil Lovecraft pracovať s atmosférou. Atmosféra je kľúčom k dobrému strašidelnému príbehu. Tu sa tento fakt opäť raz a s nebývalou silou pripomína. Jasné, dočkáme sa aj dialógov, autor na ne nie je skúpy, tam, kde sa hodia, tam, kde je potrebné ich použiť, ich aj použije a budia dojem realistickosti a živosti, autor sa nebojí siahnuť ani k dramatickejším postupom a nevyhýba sa ani akcii, ale robí to úsporne, s vkusom, a len keď je to nevyhnutné, nezamieňa horor či weird fiction za dobrodružný žáner.

Lovecraft na adresu poviedky uvádza:

I riekol majster. Čo viac k tomu napísať? Azda ešte pripomeniem, že Blackwoodovi sa ako málokomu darí presvedčiť čitateľa o tom, že existujú aj iné úrovne bytia, miesta tak nepochopiteľné a obývané formami života človeku natoľko odlišnými, že jeho limitovaná ľudská myseľ to nie je schopná obsiahnuť vo všetkej úplnosti. Nemusím už ani dodávať, že pri prekročení hranice, ktorá je na istých podivných miestach na zemi veľmi tenká, hrozí človeku strašné nebezpečenstvo...

Áno, do istého momentu ponúka autor aj racionálne vysvetlenia všetkých zvláštnych javov, s ktorými sa hrdinovia príbehu stretnú, alternatívou a to úľavne materialistickou môže byť presviedčanie samého seba, že za všetko môžu len, či už zdanlivo alebo skutočne, voči človeku nepriaznivo naklonené prírodné sily a rozjatrená ľudská fantázia, ale autor s nami nehrá takúto pochabú dvojitú a nečestnú hru. Nie, toto je priamy kontakt s nepoznaným a nevysvetliteľným! Kontakt sprostredkovaný s mimoriadnym talentom a vkusom.

Verdikt: Toto prozaické dielo ocenia nielen záujemcovia o dejiny žánru, ktorí si tak môžu doplniť vzdelanie, ale keďže sa jedná o malú literárnu perlu, vychutná si knižku každý čitateľ, ktorý hľadá nevšedný a kvalitný zážitok. Chybičkou krásy sú nepodarené a nevhodné ilustrácie a fakt, že kniha malého formátu neobsahuje s výnimkou tejto prózy už žiadnu inú autorovu prácu. A jedna poviedka, hoci i dlhšia, to je predsa len málo.

Hodnotenie: 80%

Vrby (The Willows)

Autor: Algernon Blackwood

Vydavateľstvo: Vyšehrad

Jazyk: český

Vydanie: prvé v tejto podobe

Rok vydania: 2018

Počet strán: 112

Väzba: pevná/viazaná s prebalom

ISBN: 978-80-7601-005-5

Preklad: Petra Johana Poncarová

Obálka a ilustrácie: Jan Hísek