Roman Bureš - Planeta idiotu (recenzia)
Dokážeme vzdorovať pomaly sa plížiacej apokalypse? Takej, ktorá spočiatku vyzerá ako stelesnenie utópie, no neskôr keď doľahne na ľudstvo plnou svojou váhou? Dokážeme ju vôbez rozpoznať?
Všetci to poznáme – konce sveta, prevarené na milión spôsobov. Raz sú to mimozemšťania, ktorí nás prišli vyvraždiť, inokedy choroby, prírodné živly, slnečné erupcie, či zrážka s vesmírnym telesom. Takmer vždy je to veľkolepé, úžasné a apokalyptické. Apokalzpsa enormných rozmerov, v 4k HD kvalite, 5D hudbe a v žiarivých farbách. A to dokonca aj vtedy, ak je záver tichý tak, ako v úžasnom a depresívnom austrálskom On the Beach, kde je síce koniec samotný priam komorne minimalistický, no aspoň mu predchádza obrovské ka-boom v podobe tretej svetovej.
Lenže, čo ak je koniec už tu? Bez toho obrovského a veľkolepého ka-booom? Čo ak sa priplížil úplne nečakane, potichučky, priamo pred našimi očami?
A nikto si to nevšimol?
Túto základnú otázku si položil Roman Bureš v novom románe z vydavateľstva Epocha, kde koniec sveta nastal, ale všetci sú s tým nielenže maximálne ok ale s úsmevom na perách ho vítajú. Planeta Idiotů tak svojim spôsobom trocha pripomína známu Idiocracy, je však zákernejšia a nebezpečnejšia.
Fakt, len si to skúste predstaviť. Ráno sa zobudíte a všade z ničoho nič dobré správy! Ľudia sa držia za ruky a pospevujú si, politici a mocenské organizácie sa zmierili. Nádherný nový svet, dalo by sa povedať, že takmer utópia, no čitateľ tuší, že niečo nie je v poriadku.
Podobne ako hlavná postava knihy. Ten je spočiatku tiež nadšený, ale...niečo tu skrátka nesedí. Stane sa svedkom niekoľkých udalostí, ktoré ho zarazia, no nie tak samotných strojcov týchto udalostí. Neustále sledujeme náznaky, že niečo nie je OK: tam niekoho vyhodia s úsmevom na perách z okna, inde zasa na niekoho zaútočia jeho bývalí priatelia. Ľudstvo sa mení, transformuje v akúsi stádovitú bytosť. Z priateľov hlavného hrdinu sa stávajú fanatickí uctievači tajomnej sily menom Matka. Kto je? Je to príroda? Planéta? Boh? Potajme prebiehajúca mimozemská invázia nie nepodobá Vládcom bábok, dajaký vírus alebo niečo úplne iné?
Na všetky otázky samozrejme dostaneme odpovede, spočiatku v náznakoch, no neskôr, pre tých menej chápavých v záveru knihy v štýle lopatou po hlave. Možno sa podaktorým nebude vysvetlenie páčiť, no nezabudnite, že často je cieľom cesta samotná, čo dupľovane platí aj v tomto prípade.
Burešov román je dosť atmosférický, písaný akoby tak trocha s nadhľadom. Z knihy, podobne ako z mnohých iných diel českej školy, dýcha humor. Presne taký ten čierny a lepivý, plný hlášok, navyše s odkazmi na pop kultúru, politickú scénu a súčasnú dobu. Je to však len nebezpečná zásterka, ktorá dáva tomuto dielu miestami tak trocha nadhľad. V kombinácii s absurdnými situáciami síce dokáže vyvolať smiech, no pri hlbšom zamyslení prechádza mráz po chrbte. Odstráňte humor a dostanete dohola ohlodané kosti spoločnosti odsúdenej k zániku.
Hlavná postava sama je tak trocha prototypom bežných dní. Trocha vorkoholik, trocha asociál s problematickými vzťahmi. Práve kvôli nim musí zapadnúť do davu, splynúť s ním, ak chce vôbec prežiť. Musí sa správať podobne priemerne ako zvyšok jeho známych. Nakoniec sa však ani on nevyhne problémom, aj na neho zaútočia práve jeho bývalí priatelia., Dokonca sa ocitne v pracovnom tábore s veľmi krutým režimom, z ktorého síce utečie, no zďaleka nemá vyhrané.
...a vlastne ani nebude mať. Tak ako celé ľudstvo. Dej knihy sa síce odohráva v Čechách, no Bureš nám ukáže, že podobné udalosti sa dejú celosvetovo. Kniha tak vlastne pôsobí ako akási kronika zániku druhu Homo sapiens s hlavnou postavou ako jej kronikárom, zapisovateľom i priamym účastníkom. Celosvetové konšpirácie, hoaxy, fanatickosť davu prepojená s jeho strašnou silou, proti ktorej jednotlivec zmôže asi toľko ako lístok v hurikáne. Ľudstvo pritom vymiera a to všetko za nadšeného potlesku idiotov kráčajúcich k ružovej budúcnosti, ktorej ohnivé jazyky už nedočkavo hltajú prvú porciu koruny tvorstva.
Po žánrovej stránke je román ťažké zaradiť. Nejde o scifi a už vôbec nie fantasy,. Je to kritika spoločnosti prenesená do absurdnej roviny. Asi najlepšie by bolo zaradenie do celkovej kategórie Speculative Fiction v slova zmysle, ako ho vnímal veľký Robert A Heinlein – teda slávne „čo ak?“ bez technického pozadia. Fraška a dystopická groteska zároveň, nadopovaná anabolikami absurdistanu a aplikovaná na súčasnú spoločnosť. V kombinácii s Burešovým spôsobom rozprávania a jeho záľubou v (alternatívnej) histórii, ktorá na nás sem – tam mrkne, patrí kniha k zaujímavému, i keď veľmi hrozivému obrazu možného vývoja spoločnosti.
Hodnotenie: 85%
Roman Bureš - Planeta idiotů
Vydavateľstvo: Epocha
Vydanie: prvé
Jazyk: český
Rok vydania: 2021
Počet strán: 328
Väzba: mäkká/brožovaná
ISBN: 978-80-278-0007-0
Obálka: Jiří Arbe Miňovský
Ďakujeme vydavateľstvu Epocha za poskytnutie recenzného výtlačku.
Najčítanejšie
Najčítanejšie
cyberstorm
Fanúšik scifi, knižný recenzent. Poviedkový beta-reader a porotca poviedkových súťaží scifi.sk, koordinátor Poviedok na počkanie.