Šesťdesiate roky 20. storočia boli poznačené silnejúcou studenou vojnou medzi USA a Sovietskym zväzom, ktorá vrcholila v roku 1962, kedy Sovietsky zväz začal inštalovať atómové zbrane proti USA na Kube. Sedem dní si J. F. Kennedy a N. Chruščov navzájom hrozili, kto skôr stlačí červený gombík a spustí zničenie sveta. Nakoniec Sovietsky zväz ustúpil a stiahol svoje lode. Táto krátka epizódka ale svet presvedčila o tom, že deň posledného súdu sa blíži. V roku 1967, v ktorom prešlo zapojenie USA vo Vietname do plnohodnotnej vojny, vychádza poviedka Harlana Ellisona - I have no mouth, and I must scream (Nemám ústa, a musím kričať).

Poviedka je zasadená do post-apokalypticky zmenenej Zeme, ktorej vládne superpočítač AM (Allied Mastercomputer, čiže po slovensky SOM - napr. Spojený Ovládajúci Megapočítač). Pôvodne vytvorený pre účely vedenia komplexnej celosvetovej vojny dosiahol vedomia a postupne manipuláciou vyvraždil všetko ľudstvo… až na päť osôb, ktoré teraz necháva prežívať vo svojich útrobách už cez sto rokov. Dôvodom je jeho nenávisť voči ľudstvu a jej stelesnením je využitie jeho možností na týranie týchto piatich osôb: Gorrister bol niekedy cieľavedomý mladý muž plný ideálov, teraz je z neho po storočí utrpenia apatický muž, ktorého AM zlomil. Benny bol vraj krásavec, rozumný človek, gej. AM ho znetvoril do podoby poloopa, ktorý balancuje medzi zvieraťom a človekom. Ellen je vykreslená ako pravdepodobne predtým naivná žena, z ktorej AM spravil sexuálnu hračku. Nimdok, ktorého reálne meno nie je známe, je tajomný muž, ktorý sa z času na čas stratí v hlbinách stroja a vráti sa potom zničený, trasúci sa, bez krvi v tvári. Rozprávačom príbehu je piata osoba – Ted, ktorého AM ako jediného doteraz nezmenil na nepoznanie, nepriviedol do šialenstva… no zároveň je pre nás čitateľov jasné, že z Teda sa stal paranoik a cynik, ktorý si niekedy protirečí.

Hlavným hýbateľom deja je pre tieto postavy hlad. Podľa Nimdokových slov sa niekde v zmrznutých jaskyniach pod severným pólom nachádzajú zásoby jedla, ku ktorým sa snažia dostať. Ich cesta je plná trápení spôsobených nehostinným prostredím, vyvolaným hrozivým počasím, rozkladajúcimi sa starými súčasťami obrovského stroja a rôznymi sureálnymi výjavmi, ktoré na nich AM zosiela. Napriek tomu, že sú tieto podávané jasným a zrozumiteľným jazykom, ostávajú mnohé v domnienkach, podobizniach či alegorických náznakov týchto postáv. Ellison veľmi obrazne opisuje odpor a teror, ktorý z týchto skúseností vychádza. Reakcie postáv, ich plač, vzlykanie, strach alebo nakoniec aj efekty deformácie ich tiel plných hnusu (aj hnisu) dokresľujú dopady hrôz, ktoré prežívajú (a požívajú – vzhľadom na ich obrovský hlad). Nejasné možnosti tejto kvázi božskej AI a priestor, v ktorom sa postavy pohybujú, pripomína neuchopiteľné priestory Lovecraftových hororových poviedok. Myslím, že nie som ďaleko od pravdy, ak poviem, že jemnejšie povahy sa musia pripraviť na eventualitu, že im pri čítaní príde zle.

Napriek tomu, že poviedka a samotná adventúra nemajú dejovo alebo charaktermi postáv veľa spoločného, ich základná téma ostáva zachovaná – boj voči AM napriek zdanlivej nemožnosti a všemohúcnosti tejto AI. Jediným vyslobodením pre postavy ostáva konečný fatálny únik z tejto reality. Vzájomná pomoc postáv, obetovanie sa, je jediná možnosť, ako hru dohrať do úspešného konca. Ten je pozitívny a plný nádeje, na rozdiel od finálnej scény poviedky, ktorú si ale môžete v hre užiť, ak v poslednom súboji s AM neuspejete. Odpor vyvolávajúce obrazy poviedky boli z adventúry vyňaté, mnohé dokonca existujú len v podobe vystrihnutých scén. Celá kapitola s Nimdokom, ktorý je v PC adventúre starým nacistickým asistentom Mengeleho, bola dokonca vystrihnutá z vydania pre nemecký trh. Chápem, nie je jednoduché, ak vás hra núti robiť neľudské „lekárske“ pokusy na úbohom dieťati, ktoré vám leží na operačnom stole, pričom sa tomuto prizerá obecenstvo na balkóne v sále. Alebo ak sa ako Ellen ocitnete zoči voči násilníkovi, ktorý vás vo vašom reálnom živote znásilnil, pretože to nejakej krutej AI robí radosť vás neustále postrkovať smerom k psychologickej priepasti. Drsné realistické vykreslenia z poviedky sú teda nahradené odhaľovaním psychologických tráum pôvodných životov jednotlivých postáv, o ktorých ako hráčstvo nemáte na začiatku vôbec poňatia.

Adventúra využíva základné možnosti ovládania postáv pomocou jednotlivých príkazov známych zo starých hier tohto žánru (walk, look, talk, give, use, atď.) Psychologický stav postavy indikuje pozadie za jej portrétom, ktoré prechádza z čiernej (s ktorou začínate) cez odtiene zelenej až k bielej farbe (max. pozitívny stav). Každá postava má so sebou ešte ako predmet vlastný psychologický profil. Tento obsahuje náznak k téme, ktorá ovláda danú postavu, no nazretie do neho znižuje psychologický stav danej postavy, takže je vhodné sa naň pozrieť hneď na začiatku, kedy sa vám stav ešte znížiť nemôže, alebo vôbec. Často to totiž až taká veľká pomoc nie je.

Problémom hry je – okrem niekoľkých grafických kiksov – striktne vyžadované načasovanie niektorých udalosti, ktoré musíte splniť v stanovenom slede. Ak tieto neurobíte a posuniete sa v deji ďalej (napr. inou aktivitou), už k nim nemáte šancu sa vrátiť alebo vyskúšať ich, a tak je možné, že niektoré riešenia daných príbehov pre vás ostanú zamknuté alebo zakysnete v určitom stave a neviete, kde ste presne urobili chybu. Vhodné je teda častejšie ukladať si progres v hre. Nevyhnete sa ani momentom, kedy hľadáte určitý pixel, pretože ste niečo prehliadli alebo ani neviete, že sa objavil nový predmet, ktorý splýva s pozadím. Mnohé aktivity sú pre vás zasa jasné a logické už skôr, ale hra vám ich dovolí uskutočniť až v určitom momente, kedy si myslíte, že ak to nefungovalo predtým, tak to nebude fungovať ani teraz. (Skromná rada: Bude.) Veľká väčšina aktivít v hre je ale logická, časť z nich je dokonca založená na veľmi pekných metafórach, čo chválim (ak napr. musíte hľadať peklo a ono je v Danteho Božskej komédii).

Ak vás nebaví hrať, alebo si chcete hru len pozrieť, môžete tak urobiť na našom YouTube kanáli, keďže sme počas tohto týždňa ukončili jej prechádzanie (pričom niektoré časti hry sme organicky počas streamovania na našom Twitchi vynechali). Určite by ma ale zaujímalo, či je možné ju dohrať, aj keď by sa jednotlivé postavy nepostavili voči svojim traumám a pochybeniam z minulosti, ale prepadli im a jednoducho si zvolili tú temnú stránku svojej osobnosti. Ak máte skúsenosti, podeľte sa o ne v komentároch.

Osobne hru aj poviedku odporúčam – obe sú iného rázu, no spoločne (aj napriek očividným chybám, ktoré majú) dotvárajú svet Harlana Ellisona, ktorý sa na oboch tvorcovsky podieľal. (V hre nahovoril samotného AM.) Na mieste je ale varovanie pred niekedy ozaj explicitným (aj implicitným) citlivým materiálom, ktorý avšak k psychologickému hororu patrí.

P.S. Od 04.05.2021 začínajú streamovať Adventúristi 8. bitu ďalšiu klasiku žánru adventúr - Broken Sword: Shadow of the Templars. Vidíme sa na Twitchi o 18 hod. ;)