Duna.

Piesočná planéta.

Domov korenia melanž – najdôležitejšej substancie vo vesmíre.

...a zároveň (s prívlastkom Part One) nová adaptácia režiséra Denisa Villeneuvea pôvodnej knihy Franka Herberta, ktorú mnohé zdroje považujú za najlepšie sci-fi dielo všetkých čias. Ja tiež. A nie, nečítal som ju x-krát. Stačilo mi dvakrát, ale kvôli tejto interpretácii sa k nej práve viackrát vraciam. Nečítam ju od začiatku. Skôr vyhľadávam scény, pre ktoré sa rozhodol aj Denis vo svojej adaptácii.

Neviem, či tu niekto fičí na operách alebo hudobných dielach, ale práve na nich je veľmi jednoduché pochopiť, čo je adaptácia / interpretácia diela. Pretože každý umelec alebo umelkyňa interpretuje pôvodné dielo inak – hrajú ho s inými akcentami, inou dynamikou, tempom. Nie všetky interpretácie vám sadnú, ale každá z nich odkrýva jednak iné záujmy autorstva a zároveň záujmy a ponímanie originálneho materiálu umeleckou osobnosťou, médiom, cez ktoré k vám hudba pôsobí. Ak to chcete zažiť a vyskúšať – nájdite si nejaké hudobné dielo alebo áriu a skúste si ju pustiť za sebou v rôznych podaniach. (Napr. moja obľúbená Rusalka je v podaní od Milady Šubrtovej z roku 1961. Neexistuje pre mňa lepšia. A to som si ich vypočul asi šesť, kým som sa rozhodol, ktorú si kúpiť.)

Späť k Denisovi.

Po tom, čo sa David Lynch snažil dostať Dunu do ponímateľnej podoby a vrazil nám do hláv nezabudnuteľné postavy stvárnené Francescou Annis (Lady Jessica s neskutočnými očami a ikonickým účesom), Kennethom McMillanom (Vladimir Harkonnen s hnisajúcim mejkapom) a Kyleom MacLachlanom (Paul Atreides, ktorý tu mal citeľne o 10 rokov viac ako v knihe) vo viacerých DVD verziách, ako sme kedy chceli mať v našich knihovničkách – seriózne, toľko verzií budúcnosti nevidel ani Paul vo svojich víziách – sme sa dočkali novej adaptácie tohto (vraj) nesfilmovateľného románu.

Za hlavný dôvod nesfilmovateľnosti je považovaný obrovský vnútorný svet postáv, v ktorom sa pomocou interných monológov odvíja ďalšia úroveň tohto románu. Vykreslené sú v nej čítania nielen gestikulačného jazyka Bene Gesserit, ale najmä myšlienkové pochody postáv. Práve cez ne sa odkrývajú intrigy a záujmy, ktoré stoja za ich konaním. Ak o nich čitateľ / divák nevie, stráca sa mu jedna z interpretačných rovín knihy / filmu. A kým Lynch a Harrison tieto poctivo (a ťarbavo) prevzali do svojho diela, Villeneuve sa ich použitia (skoro) úplne zriekol.

Alebo?

Viac ako 55 rokov starú knihu už predsa len poznajú asi všetky žijúce generácie fandomu a práve preto si to Villeneuve môže dovoliť. A nielen to. Scenár a scény samostatné sú vytvarované prostredníctvom hercov a herečiek tak, že v sebe obsahujú podprahovo v samotných pohyboch, gestike a mimike postáv to, čo sa odohráva v ich mysliach. Preto, keď Paul (Timothée Chalamet) počas neľútostného bojového tréningu s Gurneym (Josh Brolin) odrazí jeho útok, my v jeho očiach čítame to, čo si práve myslí – že sa možno jedná o zradcu a ohrozenie jeho vlastného života. Keď doktor Yueh na zlomok sekundy zaváha pri odchode z Paulovej izby, my vieme, že v jeho mysli sa odohráva bolestný súboj o osud jeho pacienta, ktorého život mu bol zverený, a záujem zachrániť jeho ženu Wannu. Keď sa tvár Jessicy (Rebecca Ferguson) odrazu v poslednom zábere stane kamennou a nepoddajnou, my vieme, že si je vedomá dôsledkov, ktoré ešte len prídu v živote jej syna a že sa v spolužití s Fremenmi vydávajú na cestu po tenkom ľade. A že Paul samotný začína unikať jej kontrole a vplyvu.

A nielen to…

Husacia koža mi pri sledovaní tohto filmu naskočila, až keď som ho videl tretíkrát v kine. V momente, keď Paul bojuje s Jamisom, sa krátko pred jeho finálnym útokom zastaví čas a on vidí opäť krvavú ruku držiacu krys. Medzi scénami filmu, v jeho postoji a gestike vnímame, že toto je pre neho zlomový bod života a pre nás celého filmu – kedy budúcnosť a precitnutie Spáča / Kwisatza Haderacha závisí od jeho ďalšieho rozhodnutia: môže sa nechať Jamisom zabiť a ukončiť tak budúcnosť plnú krvi, svätú vojnu, ktorá – ako vidí – sa rozleje po celom vesmíre… zastaviť tak tu, v tomto momente, krviprelievanie a zbaviť sa zodpovednosti zaň… Keď - ! - v tom momente zamyslenia na neho zaútočí Jamis a Paul sa mení na rýchlu šmuhu v jeho zornom poli, keď sa u neho aktivujú všetky jeho výcviky – benegesseritský aj bojový – a zatiaľ čo ho Jamis minie, sa jeho nôž zboku smrteľne zaborí do Jamisovho tela. A my vieme, čo všetko sa odohralo v jeho mysli, čítame v ňom: že si to práve dáva za vinu, hoci to nechcel urobiť, a že je obeťou svojho pôvodu, a že cesta, ktorá je pred ním, je a bola nezvratná…

V týchto všetkých momentoch, kedy v našich hlavách počujeme vnútorné monológy a chápeme pohnútky, sa to Denisovi Villeneuveovi podarilo – pomocou mágie jeho režisérstva z nás vytvoril Bene Gesseritky! Tak ako ony – aj my presne na základe jemných pohybov, póz, gestík a mimík rozpoznávame celé vety a odhaľujeme súvetia interných monológov, ktoré sa odohrávajú v zlomkoch sekúnd v hlavách postáv na filmovom plátne. Pretože scenár, réžia a herecké obsadenie v jeho filme to umožnilo. Pretože Herbertova predloha je tak hlboko zakorenená v nás, že vieme ako Ctihodné matky načrieť do skúsenosti z našich minulých životov, kedy sme ju čítali. A čítať, čo sa práve odohráva bez slov na filmovom plátne! A v tom sa skrýva prekvapivý potenciál tohto spracovania – Denis Villeneuve z neho vytvoril interaktívne dielo, kedy sa ako diváci a diváčky stávame samotnou súčasťou (ba dokonca podmienkou) jeho existencie.

Ale táto dimenzia sa otvorí len pre nás – fanúšikov a fanúšičky.

Ostatným postačí ohúrenie z audio-vizuálneho spracovania.