Ľudstvo kolonizovalo Mesiac a Mars. Geografické rozdelenie, ekologické a hospodárske rozdiely medzi týmito svetmi so sebou ale priniesli aj roztržky a následne vojnový konflikt. Ako mnohé z nich, aj tento skončil v nekonečnom tichom prímerí, ktoré je narušované neustálym hašterením a špionážou. Je na škodu knihy a prvého dojmu z nej, že napriek zaujímavému a silnému world-buildingu nás autor počas prvých kapitol trápi malichernými pikoškami zo života nezainteresovaného učiteľa, ktorý by si radšej odstrelil hlavu, ako prišiel ďalší deň do zamestnania… Ešte šťastie (pre neho a pre nás), že prichádza koniec školského roku.

John je hlavnou postavou príbehu, ktorý postupne prezrádza pozadie svojho života. Spolu s ním sa teda aj my zoznamujeme s plánmi marťanských vojenských síl otestovať nový pohon, ktorý by mal umožniť cestovanie medzi slnečnými systémami. Warpový pohon od Miguela Alcubierrea sa tak kvázi stáva s použitím temnej hmoty realitou. Ľudstvo mieri ku hviezdam, kde využije svoje technologické schopnosti. A nielen tie, pretože prázdny vesmír nie je jediné, na čo natrafí.

Žáner autor pozná veľmi dobre, a tak sa v knižke nájdu najmä čitatelia a čitateľky military sci-fi. John, ako vojnový veterán opätovne povolaný do služby, sa nevyhne tréningu, začleneniu do vojenskej letky, ktorá pozostáva z veľmi rôznorodých vedľajších postáv, a následne aj nejednej akcii či taktickému rozhodovaniu v kritických momentoch. Sčítanejší by tu určite našli niekoľko odkazov na rozličné iné diela tohto žánru. Mne to v určitých momentoch pripomenulo Cardovu Enderovu hru. V dobrom. A podobne ako v nej, aj tu military scifi smeruje k epickej space opere.

Na rozdiel od Carda však kniha pokuľháva najmä po štylistickej stránke a vo vykreslení postáv. Hlavný hrdina s tuctovým menom je napriek častej „sebamluve“ nepriehľadný. Ostatné postavy nijakým spôsobom nevybočujú zo štandardných stereotypov, ktoré sú im prisúdené pri prvom strete. Ak sa tak výnimočne stane v tých pár (pre mňa ozaj iba v dvoch) brilantne spísaných scénach, vyskakujú tieto ako päsť na oko. Stereotypné sú v tomto testosterónom presiaknutom texte aj časté poznámky mužských postáv na ich ženské náprotivky. Tieto kulminujú v erotickej scéne, ktorá je podľa mňa úplne nezmyselná a tak náhodná, že mi spôsobila face-palmový moment.

Spôsob, akým jednotlivé postavy medzi sebou komunikujú, je strojený, umelý, niekedy hraničí s patetickým prejavom typického amerického heroizmu, čomu zodpovedajú aj niektoré slovné spojenia. Autor namiesto voľby zahrať (show) danú scénu alebo ju opísať (tell), často volí oboje alebo scény opakuje, čím nadbytočne duplikuje text, najmä v opise konania postáv. Tie sú väčšinou obmedzené na potľapkávania po pleciach alebo silený smiech. Okrem toho je príznačným znakom autora aj extrémne používanie parentéz (vsuviek). Ich obmedzenie by prospelo čitateľnosti textu. A to nehovorím o čiarkach, ktoré sú s nimi späté a celkovo v texte pôsobia veľmi rozhárane.

To sú ale veci, ktoré prichádzajú s časom, kedy si autor hľadá svoj vlastný autorský jazyk – a teda vzhľadom na debut – očakávané a primerané skúsenostiam. Po prekúsaní sa prvými kapitolami príbeh naberá na rýchlosti, napätí aj zaujímavosti. Strety v mimozemskom priestore a akcie sú záživné, šťavnaté a poháňajú čitateľa ďalej, k ich rozuzleniu. Cliffhangerové zistenie na konci, že kniha je len prvou časťou, je síce trochu fackou, ale zároveň nabudí k ďalšiemu pokračovaniu. Ja osobne chcem vedieť, aké osudy čakajú ľudstvo na galaktickej šachovnici s toľkými zaujímavými mimozemskými civilizáciami.

Longeaterra má potenciál a ako húsenici by som jej chcel dopriať, aby sa z nej v ďalšej časti vykľul kvalitný space-operový military motýľ. Bude k tomu potrebovať však trochu viac editorskej práce a tiež úsilia zo strany autora.