Priznám sa, milujem talianske giallo. Mám napozeranú väčšinu známych klasík a tento subžáner hororu, z ktorého sa neskôr vyvinul aj o čosi známejší slasher, ma neprestáva baviť ani po všetkých tých rokoch. Sýte farby, záhadné vraždy, úspešné ženy v ohrození, hľadanie pravdy, výrazný hudobný doprovod. Tento recept na napínavé a des vzbudzujúce filmy fungoval už v šesťdesiatych rokoch. Samozrejme, postupne prišlo k vyčerpaniu žánru, lacnému kopírovaniu kvalitných klasík a následne naoko k zániku. Posledné roky však možno pozorovať občasné snahy o návrat ku koreňom, okorenený o nové, moderné prvky. V takýchto prípadoch sa jedná o tzv. neo-giallo, ktoré však doposiaľ okrem pomerne kvalitného filmu Neon Demon nezaznamenalo výraznejší úspech. Teraz sa o to pokúša režisér, ktorý nám už viackrát dokázal, že kvalitné filmy jednoducho točiť vie. Ako sa to Edgarovi Wrightovi podarilo?

Na začiatku filmu spoznávame mladú Ellie (Thomasin McKenzie, známa napr. z filmu Jojo Rabbit). Toto mladé dievča, pochádzajúce z cornwallského vidieku, je neustále hlavou v oblakoch a sníva o lesku a sláve Londýna šesťdesiatych rokov. Jej veľkým snom je stať sa módnou návrhárkou. Tento sen sa jej má splniť práve v Londýne, na prestížnej umeleckej škole.

Ako čoskoro zisťujeme, s Ellie nie je všetko v poriadku. Doposiaľ sa nevyrovnala s veľkou traumou z detstva, keďže jej mamička sa zabila, keď mala Ellie len sedem rokov. Dodnes vídava v zrkadle prízrak svojej matky, čím znepokojuje najmä starú mamu, s ktorou býva.

Ellie teda prichádza do veľkého sveta, ktorý si už roky idealizuje. Aj keď starej mame by to nikdy nepriznala, na škole príliš nezapadla. Spolužiačky vedené jej spolubývajúcou Jocastou sa vysmievajú z jej pôvodu, ale i šiat, ktoré si Ellie sama navrhla a ušila. Spriaznenú dušu nachádza jedine u spolužiaka Johna (Michael Ajao), ktorý jej ako jediný ponúka pomocnú ruku v tomto pre Ellie novom a neprívetivom svete.

Ellie napokon zo študentskej ubytovne uteká a nachádza nový domov v starodávnom dome domácej pani Collinsovej (Diana Rigg). Pristupuje na jej prísne pravidlá a nevadí jej ani fakt, že do jej izby neustále preblikujú neónové svetlá z ulice a necítiť prakticky nič iné, než len cesnak z neďalekej francúzskej reštaurácie. Práve naopak, Ellie sa do vintage obydlia zamiluje a postupne sa v ňom zabýva.

Jej vidiny však na seba nenechajú dlho čakať. Tentokrát miesto svojej matky vidí krásnu mladú ženu, pochádzajúcu zo šesťdesiatych rokov, stelesňujúcu všetko, po čom kedy Ellie túžila. Sandie (Anya Taylor-Joy, známa napr. z filmu The VVitch, alebo zo seriálu The Queen's Gambit), ako sa žena volá, je sebavedomá speváčka a tanečnica, túžiaca sláve a obdive. Ellie sleduje prostredníctvom mimoriadne živých snov cestu Sandie za vysnívanou kariérou. Ujíma sa jej sympatický manažér Jack (Matt Smith, známy najmä zo seriálu Doctor Who) a zdá sa, že Sandie leží pri nohách celý svet. Lenže pravda je o čosi menej nablýskaná a o čosi krutejšia, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ellie je rozhodnutá ju odhaliť.

Wrightovi sa výborne darí dávkovať vo svojom najnovšom filme atmosféru tajomna. Hoci by sa to na prvý pohľad tak nemuselo zdať, film je naozaj nervydrásajúcim psychologickým hororom, rovnako dobrým ako tie najkvalitnejšie slow-burny (horory dávkujúce napätie po malých dávkach, postupne "dusiace" diváka a tradične vrcholiace v grandióznom finále) ako Midsommar, The Babadook alebo It Follows.

Vyzdvihnúť treba aj herecké výkony. Vyniká, samozrejme, najmä ústredná dvojica hrdiniek Ellie a Sandie v podaní Thomasin McKenzie a Anye Taylor-Joy, avšak výborne im sekundujú aj Matt Smith ako uhladený fešáčik Jack, ale aj Terence Stamp, ako podivný starší bonviván, ktorý vzbudzuje v Ellie zvedavosť.

Práca s kamerou a hudbou je vo filme na excelentnej úrovni. Uchváti najmä komplikovaná jednozáberová scéna, v ktorej sa striedajú Ellie a Sandie počas tanca s Jackom, a divákovi tak naznačujú splývanie oboch hrdiniek do jednej a akési prelínanie ich vedomí. Wrightovi sa darí vyvolať v divákovi strach a napätie najmä prostredníctvom scén, v ktorých sa Ellie vydesene rozhliada vôkol seba, vidí neustále nové preludy a nenechá vás ani na chvíľu vydýchnuť, pretože podvedome neustále čakáte na ďalšiu a ďalšiu bizarnosť, ďalšiu hrôzu, ktorá na vás má čochvíľa vyskočiť.

Ako sa na neo-giallo patrí, film doslova dýcha tradičným giallom a dáva mu poctu prakticky každým záberom. Veľmi umne používa aj mnohé žánrové klišé, ktoré však nepôsobia otravne, skôr ako šikovná pocta subžánru, ktorý tak veľmi ovplyvnil filmový horor. Vidíme výbornú prácu s neónovými farbami a najmä s odtieňmi červenej, rovnako ako vo filme Deep Red od azda najlepšieho režiséra giallo filmov Daria Argenta.

Občasné mimoriadne detailné zábery na bodno-sečné zbrane sú už klasikou, rovnako ako výrazná práca s hudbou a zvukom, kedy sa zdá, že hudba je pre rozprávanie príbehu možno ešte výraznejším prvkom, než samotný vizuál. Film rovnako využíva klasické giallo klišé, kedy je hrdinka svedkom zločinu, ktorý oznamuje na polícii, avšak nik jej neverí. Toto klišé je staré už takmer šesťdesiat rokov, keďže pochádza z filmu Maria Bavu The Girl Who Knew Too Much. Ten je považovaný za vôbec prvý film, radiaci sa do subžánru giallo.

V konečnom dôsledku sa Wrightovi podarila veľká vec. V Last Night in Soho zobral to najlepšie z klasických giallo filmov a vylepšil to desaťnásobne. Film je to vizuálne úchvatný, plný hereckých koncertov, po mnohých stránkach prekvapivý a najmä ku koncu vás rozhodne priková hlboko do sedadiel. Pre fanúšikov hororu sa jedná o povinnú návštevu kina a pre mňa osobne o možno najlepší zážitok z kinosály za posledných zopár rokov. Bravó!

Originálny názov: Last Night in Soho

Krajina pôvodu: Veľká Británia

Rok výroby: 2021

Žáner: neo-giallo, psychologický horor

Dĺžka: 116 min

Réžia: Edgar Wright

Hrajú: Thomasin McKenzie, Anya Taylor-Joy, Matt Smith, Michael Ajao, Diana Rigg, Terence Stamp