Devätnásty ročník asi najznámejšej poviedkovej súťaže Martinus Cena Fantázie prekvapil novinkou v podobe editorského kola. Pre veľké množstvo každoročne prijatých poviedok sa rozhodli organizátori osloviť redaktorky Máriu Pavligovú a Ivanu Černákovú. Mali neľahkú úlohu a z 258 poviedok vybrali 153 textov, ktoré šli už priamo na hodnotenie k porote. V zborníku Fantázia 2021 máme opäť možnosť čítať 25 poviedok rovnomerne rozdelených medzi žánre sci-fi, fantasy a horor.

Možno prekvapujúco, a možno ani nie, sci-fi textom dominovali tento rok postapokalyptické a ekologické témy poviedok. Celkovo sa autori rozhodli venovať filozofii a hodnoteniu ľudstva, tak trochu v tradícii tohto žánru, no myšlienka vo väčšine prípadov prevážila nad príbehmi a postavami. Osviežujúco potom pôsobili napríklad Ženy, drogy a nočné mory, ktoré sú drsným rozprávaním o zneužití technológií či Terra a jaskyňa čierneho netopiera o návštevníkovi z vesmíru a osude obyčajného pozemského dievčaťa. Určite bolo veľkým pozitívom pre poviedku Diablov maznáčik, že si autor vybral formu denníkových zápiskov a novinových výstrižkov, akoby si bral inšpiráciu z Lovecrafta a Moby Dicka zároveň.

Fantasy je medzi autormi v tejto súťaži veľmi obľúbené. V zborníku nájdeme viacero skvelých zaujímavých kúskov a kvalitatívne prevažovali nad ostatnými žánrami. Fantázii sa medze nekladú, a tak nás mohli ohúriť mágiou každodenného života v O čom sa nehovorí, útulným obchodíkom v Kolomanovom starožitníctve alebo akčnou záchranou našej pani prezidentky v Zlodejoch pamäti.

Horor ako taký je veľmi náročný žáner. Vyvolať v čitateľovi správne emócie, vystihnúť atmosféru a napätie nezvládne každý autor. Nie všetky zborníkové poviedky boli v tomto úspešné, čo fanúšikov hororu určite zamrzí. Čitatelia sa ale môžu tešiť na duchárčinu, krvák aj detektívku. (Ako náhradu by sme radi upriamili pozornosť čitateľov na aktuálnu víťaznú hororovú poviedku Literárnej súťaže SlavConu. – pozn. redakcie)

Neduhom poviedkových súťaží zrejme vždy bude rozsahový limit, ktorý množstvo autorov stále núti hustiť priveľa detailov do malého priestoru, poprípade svoje konce urýchľovať, nechať ich akosi vyprchať bez toho, aby v čitateľovi zanechali akýkoľvek dojem. Nevyhli sa tomu ani niektoré poviedky v zborníku, čo je veľká škoda.

Ako takmer všetky vydávané slovenské novinky, ani zborník sa nevyhol oneskoreniu, ale sme veľmi radi, že si ho môžeme založiť do knižnice k ostatným, keďže sa doň prebojovalo aj niekoľko členov našej redakcie. Absolútnou víťazkou sa dokonca stala Beáta Takáčová, ktorú môžete poznať na scifi.sk pod prezývkou B. T. Niromwell. Predtým, než sa pustíme do písania tohtoročných súťažných poviedok, poďme sa pozrieť na zhodnotenie tých minuloročných očami našich redaktorov. Tentokrát sa tejto úlohy chopili Cyberstorm, Šaňo Schneider, BocianSara, 8HB a Xius, ktorí hľadali v zbierke skryté poklady.

Lenona Štiblaríková: Prevýchovný ústav (sci-fi)

Lenonu mám rád, ale priznám sa, že jej poviedka mi tentoraz nie veľmi sadla. Príbeh o mužovi, ktorý sa jedného dňa zobudí bez spomienok na predchádzajúci život len preto, aby si odpracoval uhlíkovú stopu, možno znie ako z Krajných medzí, no podľa môjho skromného názoru by si zaslúžil možno väčšiu plochu. Kým živorenie vo svete, kde jeho obyvatelia robia najhrubšiu prácu, aby si odčinili svoje enviro hriechy, bol rozpísaný celkom dobre a sám som bol zvedavý, kam povedie, jeho druhá časť pôsobí tak trochu skratkovito. Možno autorke došiel priestor na vyjadrenie myšlienok. Celkovo človeku zostane po prečítaní rozporuplný pocit nie celkom vydarenej eko agitky. Škoda.

Jakub Mišči: Medonos (sci-fi)

Niekedy sa stáva, že je nápad skvelý, avšak samotné prevedenie poviedky pokrivkáva. Podobne je to aj pri Medonosovi. Skvelý nápad živých úľov, z ktorých by sa dalo rozhodne vyťažiť mnohé. Pocit, že sa vám v bruchu hmýria včely, by som však osobne privítal skôr v nejakom lovecraftovskom alebo body horore. Autor si vybral postapo svet, v ktorom včely (spolu s veľkou časťou ľudskej populácie) neprežili tretiu svetovú vojnu. Ako som napísal, skvelý nápad, no spracovanie pokrivkáva, čo je škoda, lebo aj takto zasadený príbeh do postapo prostredia by mohol očariť. Autorovi však akosi chýba zručnosť, a tak sú mnohé scény naivné a dialógy na slabšej úrovni, než by si čitateľ želal.

J. F. Stankovianska: Jedna salámová (sci-fi)

Jednu pizzu prosím. A nech je salámová! Ďalšia poviedka brnkajúca na akútnu spoločenskú tému, tentokrát hlúposť a dezinfoscénu. Nápad, ktorý na jednej strane neoslní, ale ani neurazí, je prevedený do priemernej podoby. Hlavný hrdina je detinský, naivný a hoci chápem, že ide o absurdné stvárnenie až grotesku kritizujúcu aktuálne spoločenské témy, spracovanie za veľa nestojí. A to dokonca ani v porovnaní s niektorými ďalšími, ktoré som mal tú česť čítať. Navyše mi príde, že autorka si vzala na mušku jednu tému a keď s ňou pomaly končila, pricapla na ňu ďalšiu a ďalšiu. Vo výsledku sme dostali precápanú tortu od psíčka a mačičky s nereálne vykresleným hrdinom, svetom načrtnutým len hrubými ťahmi a príbehom, ktorý nevybočuje z priemernosti.

Tereza Stebylová: Dva hrášky v jednom lusku (fantasy)

No vida! Poviedka, ktorá sa do finále ani len neprebojovala, ale zato spomedzi všetkých mnou hodnotených jasný víťaz. Žiadna agitka, žiadne hlboké posolstvo, len jeden obyčajný fantasy príbeh po remeselnej stránke napísaný o dosť lepšie než podaktoré, ktoré som mal zatiaľ tú česť čítať. Jednoduchosť je niekedy lepšia než prílišné hranie sa s textom a tak aj tu – príbeh potulného mága závislého na ópiu, ktorý v dedine natrafí na obete nadprirodzených síl, vyznieva priamočiaro, no pritom hravo a celkom príjemne. Veľmi potešil jemný humor pretkávaný textom i narážky na veci, ktoré… jednoducho k životu patria.

Martina Havierová: Popol (fantasy)

Poviedka, pri ktorej mi napadli najmä dve veci: 1/ zoškrtať a zjednodušiť dej, zbaviť sa všetkých bočných a retrospektívnych línií alebo ich aspoň vložiť do jedného maximálne dvoch odsekov a 2/ autorka musí nenávidieť mužov. Fantasy príbeh o pomste, vojne i strachu z neznámeho. V každom prípade idea slušná, i keď podobné smerovanie som očakával. Trocha ma mrzelo, že niektorým detailom sa venovala zbytočne podrobne a naopak, trocha odflákla systém mágie, s ktorým dosť často pracovala. Celkovo mám pocit, že keby dostala väčší priestor, bol by text o niečo prepracovanejší, no otázne je, či by sa jej nerozdrobil pod rukami práve kvôli rôznym odbočkám.

Miroslav Repaský: Lesana a kliatba (fantasy)

Komorná (dejom aj počtom postáv) lesná fantasy o čarodejniciach a ich vzťahoch, ktorá sa ozaj – ako to Zdeno Mikláš spomenul vo svojom komentári – číta ako večerníček. Škoda, že ju kazia nevhodná štylistika, nelogické výrazové prostriedky a umelo znejúce rudimentárne dialógy, pretože nápad by si zaslúžil lepšie spracovanie (aj pre detského čitateľa).

Simon Crabak: Ako olgoj chorchoj po Telgárte putoval (fantasy)

Názov poviedky mi skrivil obočie, ale nakoniec ma trable študentov mágie ako vedúcich detského tábora príjemne prekvapili. Autor sa zo začiatku nechal uniesť šírkou textu a množstvom postáv (plus ich predstavovaním). Následne ale akoby nevedel, kam dej smerovať – a čo vôbec s mýtickým zvieraťom v Telgárte robiť! Štylisticky je avšak celá poviedka a taktiež dynamika finále na úrovni. Vyvrcholenie som síce očakával viac „magické“ namiesto ponúknutého „svetského“, takže som bol trochu sklamaný.

Beáta Takáčová: O čom sa nehovorí (fantasy)

Denno-denný moderný život čarodejníc sa v tejto víťaznej poviedke odrazu pre nich stáva neznesiteľným. (A kto za to môže?) Autorka výborne narába s výberom slov. Napätie sa umne zvyšuje, imerzné (aj hororové) momenty pribúdajú. Vo finále ale štylistika trochu zakopáva, čitateľ sa stráca v akcii. Škoda tiež rozuzlenia v štýle deus ex machina. Za pocit realizmu, zimomriavky a dokonca aj cineastický jump-scare (neveril by som, že to zažijem v poviedke) však snímam klobúk.

Naďa Langová: Kolomanovo starožitníctvo (fantasy)

Na tento štýl rozprávania som si v prvej polovici textu musel zvykať – veľmi explicitný autorský jazyk spomaľuje čítanie a robí ho umelecky naivným, no docieľuje chcený efekt akejsi časovej bubliny. Tá sa zároveň zrkadlí v deji, postave samotného Kolomana a priestorovom zasadení krátkych životných príbehov a situácií, ktorých mozaiku sa autorke darí umne poskladať. Ťažko tu hovoriť o poviedke so štandardných dejovým oblúkom. Použitý skok do retrospektívy vyznieva rušivo. Farebný kaleidoskop postavičiek a konečný emocionálny moment (s vyronenou slzou) si však právom zaslúžili Cenu Bibliotéky.

Michal Karvay: Poslancos (fantasy)

Autor veľmi ľahko, až nonšalantne vykresľuje stretnutia počas dennej pracovnej rutiny mulo poslancos, rómskeho posla mŕtvych, ktorý je pre bežných smrteľníkov neviditeľný. Práve detaily z pohľadu vševediaceho rozprávača tvoria hlavný záber poviedky, v ktorých sa čitateľ príjemne (hoc žiaľ niekedy aj štylisticky) zamotáva, až by si prial, aby to takto pokračovalo ďalej. Text by však získal na sile zostrihaním vysvetľovania mytológie (worldbuildingu) a posilnením naturalizmu tranche de vie (slice of life). Ale to už by z toho bola iná poviedka…

Robert Lenárt: Vôňa kávy (horor)

Poviedka o majiteľovi pojazdnej kaviarne, ktorá sa hrá s nadprirodzeným aj skutočným hororom. Autor vytvoril skvelú atmosféru jesenného upršaného centra nočného mesta. Výrazný komentár o násilí z nej urobil dosť predvídateľný príbeh od momentu, keď nám je predstavený možný nadprirodzený prvok. Koniec svojou povahou neprekvapí, no je plynulým uzavretím príbehu odhodlaného baristu.

Tomáš Sálus: ... krvavé a ako voda smutné... (fantasy)

Poetický názov temného fantasy o prvej láske, a čo všetko sme ochotní pre ňu obetovať, nás už dopredu varuje, že romantická linka zrejme nebude mať šťastný koniec. Veľmi zaujímavý koncept, kedy rozprávačom nie je iba náš hlavný hrdina, ale má svoje spomienky reprodukované, trochu padá na zmene uhla pohľadu a strácame sa v tom, kto nám udalosti prezentuje. Táto druhá postava ale tvorí kontrast k prežívaniu hlavného hrdinu, posudzuje jeho konanie a autor tak vytvára vnútornú diskusiu o osobných hodnotách.

Marek Vaňous: BlaBla kar (horor)

Kratučká hororová poviedka začína nenápadne predstavovaním piatich spolucestujúcich v aute počas diaľničnej zápchy. Autor skvelo zachytil moment zistenia, že sa spolu s postavami nachádza v aute aj vrah. Tento klaustrofóbny pocit umocňoval napätou atmosférou, pričom dával priestor postavám na rozhodnutia. V momente, ako začnú konať, stáva sa z poviedky zábavný krvák, kde striekajú mozgy a čitateľ si ju naozaj užije. Škoda posledného odseku, ktorý je príliš všedný a trochu zbytočný.

Jana Tabačková: Muška v lunaparku (horor)

Tento postapokalyptický príbeh nám ukazuje svet pred a po ďalšej svetovej vojne z pohľadu mladého dievčaťa. Kontrast starého a nového je pútavý, lunapark ako pojítko oboch pridáva zimomriavky aj vďaka postave riaditeľa ako záporáka. Už aj spomienka na minulé časy by bola skvelou samostatnou mikropoviedkou, ale spojenie s Muškinou prítomnosťou, plnou akcie a napätia, vytvára výborný funkčný celok. Oceňujem najmä vyhrotenie času na útek odpočítavaním vo forme úmrtí iných postáv. Záver pôsobí veľmi uhladene a trochu nepatrične k prostrediu, v ktorom sa odohráva.

Tomáš Hrábek: Hitlerova cena mieru (sci-fi)

Cestovanie v čase nie je originálny nápad a autor túto myšlienku spracoval veľmi svojrázne. Ukazuje nám, ako by to asi vyzeralo, keby cestovatelia v čase chceli zmeniť rovnaké dejinné udalosti, a zároveň ako by týchto cestovateľov mohli v minulosti využiť vo svoj prospech. Poviedka rýchlo odsýpa, škoda scén, ktoré boli do deja vložené len aby šokovali čitateľa. Hlavná postava sa necháva unášať udalosťami, sama o sebe vlastne ani nerozhoduje a takmer nič sa o nej nedozvieme. Vzhľadom na množstvo informácií a scén by textu určite prospel dlhší rozsah a doplnenie motivácií postáv.

Iveta Ragulová: Zberateľ (horor)

Priznám sa, bavil som sa. Kratučká a veľmi dynamická poviedka s rozprávačom v prvej osobe si ma získala nielen sympatickým jazykom a nevtieravým humorom, ale i občasnými popkultúrnymi narážkami, pri ktorých som sa pousmial. Autorka pôsobí vypísane, presne vedela, čo chce textom docieliť, a to sa jej na neveľkom počte strán i darí. Menšie nevýhody sú fakty, že autorka oslovuje hrdinov iniciálou krstného mena, čo môže pôsobiť rušivo, rovnako aj skutočnosť, že dej poviedky končí doslovne v čase, kedy máte pocit, že sa veci ešte len pekne rozbiehajú.

Milan Tichý: Ženy, drogy a nočné mory (sci-fi/horor)

Zaradenie tejto poviedky do zborníka ma obzvlášť potešilo. Dôvodom je fakt, že Miňo je môj kamoš a tento jeho text som pomáhal svojho času betareadovať. Jedná sa o naozaj výborne napísaný sci-fi príbeh o manželských problémoch. Nejedná sa o čistokrvnú noirovku, ale noir z textu miestami priam dýcha. Príbeh je síce science fiction, ale niekedy pôsobí až strašidelne skutočne a reže svojimi slovami hlboko. Jedná sa o zaujímavé čítanie plné protikladov, ktoré skrátka chcete zažiť na vlastnej koži.

Richard Zamec: Hic sunt leones (fantasy)

Toto bolo naozaj výborné. Text mi atmosférou pripomenul film Lovci levov z roku 1996, o ktorom som ako malé decko čítal v časopise Score, ktorý domov priniesol môj otec ešte pred zmenou milénií. Aj v tomto príbehu lovíme ľudožravého leva, avšak v tomto prípade sa jedná o leva nadprirodzeného, stvoreného čiernou mágiou. Rovnako aj Afrika, v ktorej sa dej odohráva, nie je rovnaká ako tá, ktorú poznáme z nášho sveta. Nejedná sa avšak o jednoduchý príbeh o love beštie. Tento boj voči beštii z pekiel je totižto najmä bojom rôznych pohľadov na svet a ukazuje nám nedokonalosti ľudstva, neschopného spojiť sa a ťahať za jeden povraz ani zoči-voči absolútnemu zlu. V kontexte udalostí posledných týždňov sa jedná o mrazivé presahy príbehu do skutočného sveta. Skvelé, okrem víťaznej poviedky bol práve tento text mojim absolútnym favoritom.

Karolína Chudíková: Svetlo (fantasy)

Pri tomto texte ma úprimne šokovalo, keď som sa dozvedel, že sa jedná o poviedku autorky do 15 rokov. Na kvalite textu to totižto prakticky vôbec nie je poznať. V krátkom rozsahu sa jej darí vyvolať v čitateľovi pocit strachu pred niečím neznámym, pradávnym a zlovoľným, niečím, pred čím sa prakticky nemožno brániť. Spolu s hlavným hrdinom postupne odkrývame desivú pravdu, v čom pomáha dobre zvládnuté rozprávanie v prvej osobe, ktorého som veľkým fanúšikom. Na konci poviedky, keď čitateľovi drobné náznaky zapadnú do seba a vytvoria celkový obraz, mu neostáva nič iné, než uznanlivo prikývnuť nad skvelou gradáciou deja. Autorka rozhodne ukazuje veľký potenciál a som zvedavý na jej ďalšie výtvory.

Jara Radošovská: Terra a jaskyňa čierneho netopiera (sci-fi/horor)

Parádny young adult sci-fi horor. Hlavná hrdinka, Terra, je mladé dievča, ktorej život rozhodne nie je ľahký. Všetko sa má zmeniť potom, čo nájde zápisky svojho biologického otca, ktoré hovoria čosi o záhadnej jaskyni a záhadnej bytosti nepochádzajúcej z nášho sveta. Terra sa preto rozhodne všetko preskúmať. Ako inak, môže sa spoľahnúť na pomoc svojich dvoch priateľov. Poviedka je výborne napísaná a aj napriek niektorým nadužívaným trópom young adult fantastiky dokáže priniesť čosi nové, čosi svoje. Jedným z najväčších pozitív príbehu je samotná Terra, ktorá je vynikajúcou protagonistkou a určite by som si rád prečítal aj o jej iných dobrodružstvách. Veľmi pekná práca.

Filip Olekšák: Diablov maznáčik (sci-fi)

Hĺbkové potápanie na Wikipédii! A užíval som si to naplno, aj keď som takmer ničomu v úvode nerozumel. Aká dlhá je piaď? Koľko je galón a čo si vlastne predstaviť pod skorbutom? Ja neviem. A nevadilo. Veril som autorovi, že vie, o čom hovorí, a z útržkov prekypujúcich dejovo nepodstatnými, ale kulisovo dôležitými informáciami som si skladal, čo sa vlastne deje.

Celé to možno nie je príliš originálne. Koncept zápiskov denníka či útržkov zo správ, ktoré hovoria o katastrofe? Ale diabol je v detailoch, treba sa s nimi vymaznať. A potom aj naozaj ohraný nápad dostáva svieži náter.

Finále tak trochu vyšumí do ďalšieho komentára o zle, za ktoré môžeme len my, ľudia. Kacírsku myšlienku, že by to celé bolo oveľa lepšie bez neho, je ťažké striasť. Skončiť a nechať čitateľa sa rozčuľovať, že hrdinovia majú riešenie problému s odpadom rovno pod nosom!

Susan Soleil: Planéta Zem (sci-fi)

Niekedy je poviedka len jedna nekonečná brožúra, tak trochu prázdny komentár Zemského zlyhania, ktorý trpiteľsky naše problémy zjednodušuje, aby to celé sedelo do čierno-bielych ideálov fantazijného sveta. Hovorí sa “show, don’t tell”, ale niekedy je to presne naopak.

Taká je Planéta Zem, kde si hrdina vyberá dovolenku a jeho zvedavosť ukradne práve tá naša vesmírna guľa. K dovolenke samotnej, žiaľ, vôbec nedôjde. Ako strany ubiehajú, rastie aj zvedavosť, čo sa teda vlastne stane? A priznávam, že ku koncu tú manipuláciu sveta autorkou, bola zábava sledovať. Malé plus aj za destináciu „Vrtuľka“ a smelé hladkanie miestnych zverov.

Monika Kandriková: Hariet (fantasy)

Som presvedčený, že svet bosoriek a ich kryštálov je len šikovne manažovaná pyramídová schéma! Hariet ja našťastie na jej vrchole, čo jej dovoľuje manipulovať časom pre kdejaký vrtoch – napríklad lásku.

Užíval som si mix mágie a naivného scifi, ktoré sa mocne opieralo o dobre známe kulisy, čím šetrilo priestor a maľovalo atmosféru. Využívať skoky v čase na získanie precíznej krajčírskej práce? Cha, to by mi nikdy nenapadlo! Nie som si istý, či aj čitateľkám, ale práve moja neschopnosť zžiť sa s Hariet dodávala poviedke nový rozmer textového dobrodružstva. Ako sa dostane bližšie k temnému upírovi? Tancom, samozrejme!

Švy tak trochu praskajú vo chvíľach, keď postavy rozprávajú. Akosi mechanicky a v kontraste s vlastným opisom či úvahami. Uberá im to na trojrozmernosti, stávajú sa len kulisami v zaujímavom prostredí. Možno to je vedľajší efekt deja, ktorý sa veľmi snaží držať svojej línie aj za cenu nepochopiteľného konania postáv. Na druhú stranu, je to naozajstný dej so zápletkou a šikovným oklamaním, ktoré dokonca sám čitateľ dokáže sledovať a vytušiť. A to sa len tak nevidí.

Marek Surovec: Zlodeji pamäti (fantasy)

V histórii sa opakuje veľa zlého, napríklad aj... roláky! Autorovi sa darí do jemne absurdného sveta taxikárov a historických manipulátorov, vkrádať nenápadný, a o to šťavnatejší, humor. Že drsná vrahyňa miliónov je krehká starenka v citrónovom kostýme je tak nejak naoko, a len jemne zdvihne kútik úst. Ale tie roláky, Memento a mori, viacero dôvodov tmy… stále na ne myslím a chechtám sa.

Všetko sme už tak nejak niekde videli a zažili, veď - zmätený vyvolený a jeho osudové volanie ku kľúčovému momentu, náhoda ako hybateľ dejom… Ale je to šikovne popretkávané dobrými nápadmi a prácou s textom, ktorá nedovoľuje nude vykukovať. Zato určitej únave z podozrivo vhodných náhod sa vyhnúť nepodarilo. Deusom a exom sa vyhýba ťažko, a je pravda, že tento svet svoje inštinktívne pravidlá fungovania vôbec netají, ale možno aspoň koniec? Možno ten mohol byť trochu o zapadnutí puzzle do skladačky než len ďalšej dávke šťastia.

Peter Bíro: 3 a iný odpad (sci-fi)

Roboti sú vďačná téma. Kontrastov s nami je veľa a na tom sa dá stavať humor aj nečakané rozuzlenie. „3 a iný odpad“ ide cestou humoru a to pomerne úspešne – napríklad práve výber mena hlavného hrdinu: 3. Jeho druhé najobľúbenejšie číslo je 4398042316799.

Vtip nikdy príliš netlačí na pílu, vždy je tak trochu predpokladateľný, ale neurazí. Pocitu ľahkosti, že je to skrátka feel-good poviedka, výdatne napomáha aj farbistá skupinka hrdinových spoločníkov na Mesiaci. Poštár Pat je už možno trochu príliš, ale kto by odolal?

„3 a iný odpad“ žiaľ nemá veľmi pevnú dejovú líniu. Skrz 3 spoznávame smetisko a jeho obyvateľov, v jednom odstavci hľadáme aj samých seba. 3 nie je v deji nijako kľúčový, je len naším - čitateľským - oknom, do sveta robotov vo vesmíre. Koniec je prudký, s prísľubom, že to zaujímavé sa ešte len začne. A to nie je fér.