Vydavateľstvo Epocha začína byť svojimi antológiami legendárne. Odštartovali titulom Ve stínu Říše (2017), na ktorý nadviazali ďalšími do sady a neskôr aj mimo nej. Osobne by som bola rada, ak by sa „ze stínu“ ešte nejaké zaujímavé kúsky vynorili, ale ani aktuálne vydaná „bichľa“ Hlubiny města (2023) nie je na zahodenie. Mimochodom, neviem, kam ich editori chodia na názvy, ale mali by v tom pokračovať, lebo sú naozaj pútavé.

Veľmi dobrá je téma – mestá sú všelijaké a každý z nás to podvedome vníma, len za normálnych okolností to viac-menej ignorujeme. A až keď sa nad mestami reálne zamyslíme, respektíve začítame do poviedok, objavíme skutočný rozsah rozmanitosti. Editori slovami v závere výborne vystihli tak tému mesto, ako aj charakter antológie samotnej:

No a autori ten arzenál dokonale využili. Naozaj prekvapilo, koľkými spôsobmi dokázali tému uchopiť. V zostave je pätnásť poviedok a len veľmi ťažko by sa začleňovali do nejakých podkategórií, pretože každá je iná. Rozdiely sú doslova vo všetkom – čo poviedka, to iné mesto, miesto, doba, reálie, žáner aj záber, čo rozhodne spravilo antológiu zaujímavou.

Ale… Prílišná obsahová diverzita býva dvojsečná zbraň a má aj negatívne stránky. Obsahovou rôznorodosťou stúpa pravdepodobnosť, že čitateľ natrafí na prózu, ktorá mu nesadne; či už preto, že je sčítanejší a príbehy v podobnom duchu už pozná, alebo naopak preto, že zo žánrovej odnože čítal málo a nemá šancu vidieť všetky vrstvy príbehu. Alebo jednoducho preto, že daný námet nie je jeho „káva“. Je to normálny jav, typický pre zborníky, ktorému sa ani tento celkom nevyhol. Kým však je pomer poviedok „meh“ vs. „dosť-dobré“ približne 3:12 (to záleží od vkusu), môžu editori spokojne spávať.

Nápady sú len jednou zložkou poviedok. Pod dobrý výsledný dojem sa vždy podpisuje aj spracovanie, ktoré je možno ešte dôležitejšie. Nie nadarmo sa vraví, že dobrý autor upletie aj z „hovna bič“. Našťastie, základné ingrediencie pre jednotlivé dielka majú k exkrementu ďaleko a tvarujú ich skúsení autori. Každý jeden má na konte aspoň pár a viac kníh a pre niektorých je práca s textom priamo náplňou práce. Cítiť to aj zo samotných príspevkov. Dobre sa čítala aj tá poviedka, ktorá sa mi zameraním páčila najmenej. Slovenský čitateľ síce nedokáže posúdiť českú gramatiku, ale čo sa týka stavby textu, toku deja, rytmu, atmosféry, atď. – naše jazyky majú dosť spoločných prvkov, aby aj našinec odlíšil vybrúsené texty od výtvorov autorov, ktorí sa len hľadajú. A v knihe tie druhé čitateľ nenájde.

Bude náročné popísať poviedky stručne, lebo niektoré námety by si zaslúžili celý dlhý odsek, trochu predstaviť autora, trochu polemiky, trochu podpichovania a na to nie je dosť priestoru. Tak ich skúsim priblížiť aspoň stručne:

Poviedka vezme čitateľa do boxerského prostredia, do New Yorku v minulosti, a odtiaľ sa dej presunie do končín fiktívneho Nového Anglicka. Autor siahol po reálnej postave a ak čitateľ pozná jej históriu, poviedka vyznie lepšie. To isté sa týka samotného prostredia, aj to bude zaujímavejšie, ak aspoň zhruba poznáte diela Lovecrafta. Kto nie je fanúšikom boxu ani hororov, tak mu môže poviedka pripadať fádna. 7/10

Tentoraz neprezradím, kde sa príbeh odohráva, lebo to musí čitateľ objaviť sám. V tejto poviedke je hlavným aktérom Michael, ktorý trpí nespavosťou a spoločnosť mu robia Kočka a Medojed. Hľadá svoje dievčatko a hľadá aj odpovede. Ani on sám nepozná mesto, tak si ho mapuje. Aby ste sa v tomto príbehu nestratili, musíte ho čítať pozorne, na môj vkus až tak, že je to na hranici komfortu. Pri oddychovom čítaní je to malé mínus. Autor však vtiahne do zaujímavej hry s realitou, kde nič nie je, ako sa zdá, tak mu budiž odpustené. 8/10

Pripútajte sa, prosím! Príbeh sa odohráva cestou zo Sokolova, takže vlastne medzi mestami. Za jazdy sa zoznámite so životom normálnej rodiny, s normálnymi zvykmi, z obyčajného mesta, len tá jazda nie je taká, ako sa na prvý pohľad zdá. Dobre napísané, dobre vystihnuté postavy, ale znalého fanúšika žánru s veľkou pravdepodobnosťou nezasýti. 7/10

Vítajte v Ríme, v starom hoteli, kde sa ubytovala skupinka českých hostí. Jedným z nich je náš protagonista, učiteľ a spisovateľ, ktorý dokáže nazerať na svet a na život fakt-že-veľmi zvláštnym spôsobom. Vlastne ide o dva prepletené príbehy – jeden prežíva čitateľ priamo s ním, rozprávač je v prvej osobe, a ten druhý sa vynára, keď si zbiera materiál na ďalšiu knihu. Týka sa podivnej rodinky, v zložení matka, tri dcéry a jeden zať, čo zákonite pritiahne pozornosť spisovateľa. Vníma, že niečo sa okolo nich deje… Nebudem viac prezrádzať, už len doplním, že ak sa čitateľ nechce stratiť v príbehu, musí to čítať pozorne, aby mu neušli náznaky. Za odmenu sa dočká aj prekvapivého konca. 8/10

Prahu, kde príbeh začína, pozná snáď každý. Ale nech sa pochváli ten, kto pozná pra-Prahu! Ak neviete, kde je, skúste sledovať kominára. Našťastie, v Stovežatej je stále dostatok komínov, o ktoré sa treba starať. Postupujte ale opatrne, lebo to môže mať následky a v poviedke sa dozviete aké. Je to príbeh, ktorý zaujme, príjemne odsýpa a má dobrý koniec. Relatívne. 9/10

Máme tu jedno obyčajné mesto, príležitostného zlodeja, štandardného komisára a vraždu. Ak by to bolo všetko, fanúšikovia kriminálok sa potešia a fantasti ohrnú nos. Obe skupinky však môžu byť spokojné. Odohráva sa to počas magickej noci, priamo na dušičky. A ešte keď sa k tomu pridruží aj spln, stať sa môže čokoľvek. Napríklad na vás padne klavír uprostred prázdneho parkoviska. Aj keď, zdá sa, že pre vyšetrovateľov je to proste len rutina. Príbeh zaujme, dej graduje a jemný humor pobaví. Čítalo sa to viac ako dobre. 9/10

V Krakovskej kaviarni, po konferencii kulturológov, sa stretnú Čech s Maďarom a hľadajú zdroj pre nové legendy. Nie, nie je to úvod do anekdoty, ale zopár humorných prvkov tu nájdete; okrem iného aj drobné hry s menami. Táto poviedka je doslova nadupaná nápadmi. Gro príbehu sa odohrá v Krakove, no stihneme odbehnúť do Budapešti, kde žije Dasco Ördög, a aj do Pardubíc, za Bohuslavom Sojkou a jeho priateľkami Máriou a Magdalénou. Obaja sa však musia vrátiť tam, kde ich trampoty začali – do Krakova. Po obsahovej stránke nie je poviedke čo vytknúť, tu mi ale zaškrípalo spracovanie. Povedala by som, že autor až príliš tlačil na pílu, a aby sa mu do textu vmestilo všetko, čo chcel povedať, skĺzol do vysvetľovania tam, kde to prospelo najmenej – v závere. To, čo sa tam odohralo, by som radšej objavila sama, než dostala naservírované na tácke. Za tie nápady: 8/10

Ocitáme sa v dobe Starovekého Ríma, na malom ostrovčeku s horou, kde sa zmestí práve jedno mesto – honosné Zakantum. Jeho obyvatelia oplývajú bohatstvom, hlavne tí vyššie v hierarchii. Za svoj blahobyt vďačia ťažbe oleja – čiernej mazľavej hmote, ktorá z vôle bohov vyviera z útrob hory. Hlavnou postavou je pisár, ktorý len čerstvo prevzal úlohu predchodcu, svojho strýka. Skôr ako sa v úrade udomácni, poctí ho návštevou vyslanec samotného cisára a položí mu otázky, ktoré ho donútia zapátrať… Príbeh sa veľmi dobre číta. Je pútavý, dáva tušiť, že sa niečo isto-iste zomelie a nakoniec aj prekvapí. 10/10

"Villanmile, překrásné a jediněčné. Půl tisíce mostů, můstků a lávek přes kanály sycené mořem. Bezpočet šerých průchodů. Stovky slepých uliček, zahrazených oprýskanými vysokými domy s úzkými, starobylými vchody a takeláží prádelích sňur."

Villanmile odolalo nejednému nájazdu – jeho obyvatelia si ho len tak ľahko zobrať nedajú. I keď pravda, živých obrancov je akosi pomenej, majú však výpomoc tých, čo sú už po smrti. Nie že si teraz predstavíte, ako vyliezajú mŕtvoly z cintorína. Fuj! To v žiadnom prípade. Obrany sa ujmú duchovia. Príbeh je pretkaný svojským humorom, netradičnými akčnými scénami a postavami, ktorým budete držať palce. A to už snáď ani nemusím zdôrazňovať, že príbehy Františky Vrbenskej sú napísané štýlom, ktorý sa veľmi dobre číta. 10/10

Je to poviedka s veľmi špeciálnym mestom, fantastická až do morku kostí, a to vo všetkých významoch prívlastku. Patrí k najlepším v zborníku. Na inej planéte, v inej dobe a v inej dimenzii, kde funguje mágia, stávalo Lamaris. Veľkolepé mýtické mesto starých mágov sa, podobne ako bájna Atlantída, dávno stratilo z máp. Až doteraz – našli sa jeho trosky. Cestovné agentúry začínajú ponúkať výlety divlakmi do jeho minulosti, do časovej sloje, ktorú z útržkov reality budujú archimágovia. Rivalita medzi agentúrami je vysoká. Kým konkurencia ponúka pokojný Laramis v čase jeho najväčšej slávy, agentúra ALT stavila na dni zániku, keď Laramis horí… A to zďaleka nie je všetko. Neuveriteľne pôsobivá vizualizácia sveta, živé, aj keď nie najsympatickejšie postavy, zaujímavá zápletka a pekný twist na konci – takýchto poviedok by som si želala viac. Asi tak na každý deň jednu, namiesto večerníčka. 10/10

Všedný deň v Londýne sa v jednom z mnohých obyčajných hostincov prechýlil ku všednému večeru. Teoreticky by ma to malo nudiť, ale autorka šikovne pridala drobné náznaky, ktoré sľubovali, že sa niečo stane. Aj sa tak stalo a pointa nakoniec prekvapila. Je to síce fantastický motív, ktorý už bol neraz spracovaný a tentoraz len dostal novú podobu, to však neuberá textu na čitateľnosti, príbeh osloví hlavne svojou ľudskosťou. 9/10

Dvanáste mesto v poradí je mesto s tisíckou rozkopávok. Normálne by som povedala, že Košice, ale autor hneď v úvode, aby nedošlo k omylu, vyjasní situáciu – sme v Brne. Rozkopaných a uzavretých ulíc je toľko a opísaných tak verne, až si čitateľ vydýchne úľavou, že situácia v jeho meste je na tom stále o chlp lepšie (teda ak nie je priamo z Brna). Protagonista príbehu je jedným z množstva nespokojných obyvateľov mesta. Zúčastní sa mítingu so zástupcom magistrátu, ale musí zdupkať pre nevhodné správanie. Nanešťastie, zapadne do jednej z rozkopaných jám… a stane sa z neho spúšťač ďalších udalostí. Poviedka má peknú pesimistickú vizualizáciu, depresívnu atmosféru a všetko, čo k dystopickej poviedke patrí – po tejto stránke je fajn. Čo tak trochu zaškrípe, je dej. Prvá polovica sa pekne odvíja, láka k čítaniu, a v poslednej tretine máme zrazu samoúčelnú scénu na štýl “čitatelia maju radi akciu, no tak im nejakú dáme” a ešte pár drobností, ktoré môžu pozorného čitateľa vytrhnúť z deja. (Je to jedna z poviedok na dlhšiu diskusiu.) Čo mi je ľúto, lebo nápady boli dobré, dej plynie, vykreslenie je výborné, tak za prečítanie určite stojí. 7/10

Limbus – snový svet existuje iba v priestore veľkomiest, napríklad v Barcelone, kde žije aj El Cuervo. Je Pútnička, dokáže prechádzať medzi svetmi tak prirodzene ako dýchať. V snovej Barcelone chráni Miguela a Nicolasa a ráno o tom podáva hlásenia svojmu zamestnávateľovi a mentorovi seňorovi Coubertovi. To on ju naučil vstupovať a vyznať sa v Limbe a ona mu robila zveda. Miguel je v bdelom svete pripútaný k lôžku so syndrómom uzamknutia, tak si v Limbe plní sny. Nicolas má tiež svoj sen, chce z Limba ovplyvniť realitu… hoci všetci vedia, že to prakticky nie je možné. 10/10

Poviedka má neošúchaný nápad, a tak určite osloví čitateľov, ktorí vyhľadávajú kategóriu „to-tu-ešte-nebolo“, alebo „toho-bolo-málo“. Hlavná postava, mladá žena, prichádza do mesta nájsť brata a získa prácu mestskej upratovačky. Je to povolanie, ktoré sa už nepovažuje za podradné ako kedysi, naopak, patrí k tým výsostným. V tomto Meste sú smetiari a upratovači ulíc vnímaní ako zdravotníci Mesta. Život v meste sledujeme z pohľadu hlavnej postavy a je naozaj výborne vykreslený. Až tak dobre, že prvotný dôvod, prečo vlastne do mesta prišla, sa dostáva na vedľajšiu koľaj. Každodenná rutina v práci má väčšiu prioritu aj rozsah. Pravdepodobne sa nachádzame v najčistejšom meste nie len v tejto antológii, ale na celom svete. Poviedka pôsobí fajn, ale celok zaškrípal. Vynorili sa rôzne otázky a drobné logické prešľapy. Natíska sa myšlienka, nakoľko je daná vizualizácia spoľahlivá – vzhľadom na to, z akého pohľadu je písaná. Aj záver pôsobil len tak pol na pol uspokojivo. 6/10

Zobraziť mesto ako súperiace mestské časti, a nie ako celok, bol výborný nápad. Ale vybrať si pre príbeh detské postavy a riešiť detské problémy až taká dobrá idea nebola. Posunulo to poviedku skôr do roviny rozprávok, pre odlišnú skupinu čitateľov, čím vybočila z radu ostatných prác v antológii, ktoré sú určené dospelému publiku. Autorka je našťastie viac ako dostatočne zručná a dokáže udržať pozornosť čitateľa svojím štýlom, ale celkovo poviedka nenadchne. Frýdek-Místek je mladé mesto, vzniklo relatívne nedávno (aj keď mestá, z ktorých vzniklo, už mali pekných pár storočí histórie), preto chápem, že je v tom istá symbolika, a môžem vnímať symbolicky omnoho viac prvkov, ale nič z toho nezmení celkový dojem. 6,5/10

Antológia je potešením tak pre ducha ako aj pre oko, jednak hrubá kniha pekne zapadne do rady ostatných epocháckych zborníkov, jednak vo vnútri poteší grafickými drobnosťami. Každú poviedku uviedol jeden z ďalších autorov antológie, čo považujem za dobrý nápad, a ku každej poviedke bola nakreslená mapka miesta. Tu musím spomenúť, že predplatiteľom sa ušla mapa sveta s vyznačenými miestami „činu“. Mňa potešila aj taká „prkotina“ ako čierne listy deliace poviedky, lebo na hrane knihy vidieť poviedky ako letokruhy – viete, aká dlhá bude tá nasledujúca bez toho, aby ste museli počítať strany.

Nesmiem zabudnúť na obálku: autorom je Lukáš Tuma a je jednoducho super. Pekný obraz mesta dokonale symbolizuje obsahy a je vkusne doplnený potrebnými textami.

Zhrnutie: V antológii je každá jedna z pätnástich poviedok nadpriemerná, každá sa témy mesta zhostila na výbornú. Čitateľovi nemusia sadnúť všetky poviedky, no ak hľadáte niečo krátke a zaujímavé na večerné čítanie, každá jedna z nich splní účel, oplatí sa ich prečítať.

Hodnotenie: 9/10

Vydavateľstvo: Epocha

Rok vydania: 2023

Vydanie: prvé

Zostavili: Kristýna Sněgoňová, Lukáš Vavrečka

Jazyk: Český

Počet strán: 472

Väzba: tvrdá s prebalom

Obálka: Lukáš Tuma

ISBN: 978-80-278-0116-9