Recenzia: Smečka

Vydavateľstvo Golden Dog sa už od svojich začiatkov značne rozrastá a v posledných rokoch masívne obohacuje českú i slovenskú hororovú scénu o diela domáce aj prekladové. Prinieslo nám nielen legendy ako Graham Masterton a Marko Hautala, víťazov Bram Stoker Awards ako Mort Castle alebo Owl Goingback, či množstvo poľských hororových autorov, ale aj plejádu českých spisovateľov, pôvodne sústredených okolo elektronického magazínu Howard, ktorých vydavateľ Martin Štefko vzal pod svoje krídla (alebo, vzhľadom na názov vydavateľstva, skôr pod svoje labky). Dá sa povedať, že Golden Dog naozaj vytvoril autorskú komunitu v tom najlepšom zmysle slova. Všetci sa tu zišli v jednej zlatej svorke. To využil jeden z nich, Jiří Sivok, a postavil sa za unikátny projekt s názvom Smečka.

V antológii nájdete hlavne českých spisovateľov, až na jednu výnimku so zvučným zahraničným menom. Hoci všetci písali poviedky, v ktorých sa vyskytuje pes, každý ho využil po svojom: v tristostranovej knižke nájdete pätnásť temných príbehov rozličných žánrov. Lebo ako hovorí samotný editor, horor nie je len krv na stene alebo maniak v maske. Mimochodom, uhádnete, koho podobizeň je vyobrazená na obálke knihy? Správne, Pedro Pascal! Alebo žeby nie?

Antológiu otvára Teraza Kadečková poviedkou o vdove Lýdii, ktorej život sa scvrkol na starostlivosť o chorľavého syna. Až kým jedného dňa nenatrafí na tajomného doktora Marrowa. Ten jej syna zdanlivo vylieči. Lenže, ako to už v horore býva, všetko má svoje pre a proti. Poviedka ponúka zaujímavú charakterovú štúdiu trápiacej sa matky. Je zasadená do historického anglického prostredia a má atmosféru, ktorá by sa asi najlepšie dala prirovnať k Penny Dreadful. Príbeh balansuje medzi temnou fantastikou a hororom a je vyšperkovaný veľmi realistickým záverom, z ktorého vás zamrazí.

Péťa je už veľký chlapec, ktorý vie, že darčeky nenosí Ježiško, ale rodičia. Keď sa mu splní sen a dostane mopslíka Maxa, je im nesmierne vďačný. Lenže, Max nie je iba obyčajný pes, ale Vykupiteľ. Naplno sa má prejaviť, keď okúsi krv svojho pána. Naplní sa nakoniec proroctvo? Petr Boček nám do misky naservíroval bizarro granule s nechutne hororovou konzervou a vytvoril znamenitú večeru. Príbeh prinesie zadosťučinenie veľkým aj malým psíčkarom. Dobrú chuť!

Pri čakaní na autobus teda človek stretne všelijakých ľudí, to môžem potvrdiť. A vie o tom aj Nelly Černohorská. Že jej idú duchárčiny potvrdila aj v tejto jednohubke. Krátka poviedka, ktorá vás zľahka zamrazí, no aj zahreje. Príbeh a spôsob rozprávania je autentický, hoci pôsobí skoro až lyricky. Nepýtajte sa ma prečo, Nelly to jednoducho vie. Tak majte oči na stopkách a vyzerajte zlatého psa.

Poviedka začína ako krutý príbeh o sučke zlatého retrívera, ktorú týra jej majiteľ, a zmení sa... ja ani neviem. Na slušné bizarro. Ondřej Kocáb má veľmi nápaditý štýl a skutočne netradičné cesty, ako sa dostať vo svojich príbehoch do cieľa. O Lajke vám viac neprezradím, prečítajte si poviedku. Rozhodne jeden z najviac zapamätateľných kúskov z knihy. Ozaj, a áno, mačky sú naozaj podlí bohovia!

Starý a zatrpknutý podivín nájde zapáchajúceho a zvláštne vyzerajúceho kríženca. Alebo to je celé trochu inak? Ludmila Svozilová rozpovedala príbeh o životných útrapách a nespravodlivosti, o strachu a hneve. Nie je to jednoduché čítanie, zasiahne vás po ľudskej stránke.

Tajomná atmosféra nočného cintorína vás ovanie na každej strane tejto poviedky. Ťažko sa mi k nej hovorí viac bez toho, aby som prezradil príliš. Povedzme, že zomrie jedna mladá dáma a v noci ju niekto príde pozrieť k hrobu. Miro Pech je jedným z mojich najobľúbenejších českých autorov a svoje kvality dokázal aj v Smečke. Táto poviedka je krásnym príkladom toho, že na dobrý horor netreba monštrá ani hektolitre krvi.

Talentovaná Karin Novotná prispela poviedkou, ktorá nie je o pracom prášku, ale o modrom psovi. Hlavná postava ho stretne na zvláštnom mieste, kam ju prenesie nájdená soška. Ide o jednu z najdlhších poviedok knihy, no zároveň aj jednu z najčítavejších. Karin má príjemný rozprávačský štýl. Jej príbehy často balansujú na hranici hororu a fantasy a rozprávajú ich postavy, o ktorých máte pocit, že ich poznáte. Inak to nie je ani v tomto prípade.

No áno, život vydavateľa je občas naozaj pod psa. Obzvlášť žánrového. Keďže sa na conoch zväčša vyskytujem pri/na stánku vydavateľstva Hydra, som presvedčený, že začiatok tejto poviedky je opis skutočných udalostí. Dúfam však, že iba ten začiatok. Hororový vydavateľ má totiž na ceste domov z festivalu, kde sa mu naozaj nedarilo, nehodu. A keď sa po nej preberie, číha naňho obrovský pes. Nebudem vám zbytočne prezrádzať, čo príde ďalej, ale som si istý, že Martin Štefko a Jiří Sivok si písanie tejto spoločnej poviedky užili a poriadne sa vybláznili. Ja som si ju užil tiež.

Podľa mňa najväčší skvost antológie prišiel celkom nečakane, a to práve v tejto poviedke. Na konec cesty je príbeh o starnúcej spisovateľke, ktorá sa chystá napriek protestom svojho syna a nevesty napísať svoj životný román. Alebo je všetko inak? Často tvrdím, že skutočná hrôza prichádza z tých najautentickejších životných udalostí. Tento silný príbeh ich ponúkne dosť. Je krutý, surový a hlavne až príliš realistický. Hoci pes v tomto príbehu vôbec nemusel byť.

Tomáš Marton prispel do zborníka jednohubkou o psovi so zlatými očami, ktorý cez ne, zdá sa, ovláda rodičov malej Aničky. Čo má za lubom? Prečo chce napriek zraneniu ostať u nich doma? Je to skutočne dobrý pes, ako jej tvrdia dospelí? Na to všetko nakoniec dostanete odpoveď. A možno nie takú, akú by ste čakali. Táto poviedka by sa dala zaradiť do kategórie „príjemné zimomriavky“ alebo „niečo medzi nebom a zemou“.

Krutosť, temnota, beznádej, ťažoba. To sú slová a pocity, ktoré na mňa sálali pri čítaní tejto poviedky. Ďalší dôkaz, že horor je viac – oveľa viac – než len obyčajné bu-bu-bu! Ani sa nechcem veľmi rozpisovať o deji, nebudem vám kaziť zážitok. Autorka dávkuje informácie majstrovsky. Navyše používa jazyk prepletený svojskými metaforami. V niektorých aspektoch mi pripomenul až lovecraftovský rozprávačský štýl. Po prečítaní Afíka temnota okolo mňa rozhodne zhustla.

Michal Březina zvolil pre svoju poviedku formu epištoly a urobil dobre. Text sa tým okamžite odlíšil od ostatných. Do listov, ktoré si vymieňajú postavy – novinár a konzultant pre kriminálne prípady, vsunul a umne skombinoval profesionálny jazyk so zmyslom pre humor. Listy sa týkajú série vrážd. Všetky obete boli ženy s domácimi miláčikmi. Je tento fakt dôležitý? Deje sa niečo naozaj zvláštne, alebo máme namiesto monštruózneho chlpáča pod nosom iba novinársku kačicu?

Veronika Fielderová vytiahla postavu zo svojej románovej trilógie. Tí z vás, ktorí ste sa s Benediktom už stretli, určite neobanujete. Poviedka mi veľmi pripomenula moju obľúbenú sériu Dresden Files od Jima Butchera. Je to taká nadprirodzená detektívka balansujúca medzi dark urban fantasy a hororom. Ide z nej hravosť, ľahkosť, a ako všetky texty, ktoré som mal zatiaľ od Veroniky možnosť prejsť, ohromná čítavosť.

Jediná poviedka z knihy, ktorá mi, priznám sa, úplne nesadla. Sledujeme príbeh dvoch ľudí v Benátkach. Ich osudy sa majú čoskoro prepliesť. A hlavným dôvodom je, ako inak, pes. Príbeh nám autori rozpovedia sčasti v minulom a sčasti v prítomnom čase. Navyše striedajú pohľady dvoch hlavných postáv. Myslím, že práve kvôli tejto komplikovanejšej schéme sa nepodarilo poriadne vybudovať atmosféru. Čitateľa tieto zmeny akosi vyhadzujú z príbehu, najmä v kombinácii s podľa mňa nefungujúcim spôsobom dávkovania informácii u oboch postáv.

Bo a jeho pokrvný brat, pes Hermanito, sú nerozlučná dvojica, ktorá stojí na, povedzme, tienistej strane zákona. Aspoň podľa detektíva Fuentesa. Ako to s tými dvomi nakoniec dopadne vám prezradiť nemôžem. Ale vedzte aspoň toto: Mort Castle je skutočným majstrom svojho remesla. Autor, ktorý dokáže nájsť ľudskosť v horore a horor v ľudskosti. Jeho využitie jazyka, spôsob, akým rozpráva príbeh, je absolútne jedinečný a nápaditý. Hermanito a Bo je príbeh, ktorý patrí k tomu najlepšiemu zo Smečky.

Záver: Smečka sa vrútila na knižný trh vo veľkom štýle. Predchádzala jej masívna kampaň, ktorá sa neštítila ničoho, dokonca ani zneužitia nevinnej pandy. A som tomu nesmierne rád. Je to kniha, ktorá má nielen srdce, ale aj dušu. Cítiť z nej zápal pre horor a množstvo skvele odvedenej práce. A zaslúži si, aby si ju všimlo čo najviac ľudí.

Je už u recenzentov klišé fráza, že sa v antológii nájdu lepšie aj horšie poviedky. Tak je to jednoducho vždy. V Smečke však nenájdete žiadnu vyložene zlú. Aj keď vám niektoré sadnúť nemusia, nájdete tu prinajmenšom tri – štyri, ktoré si zaslúžia absolútne uznanie.

Vytknúť by sa dalo azda iba to, že po čase začnete v každej poviedke očakávať, kedy a ako príde na scénu pes. A niekedy tým trpí pozornosť pri sledovaní deja. No rôznorodosť hororových chutí vám nedovolí, aby ste sa pri knihe nudili, alebo aby ste pri jej čítaní upadli do stereotypu.

Jiří Sivok (ed.) – Smečka

Vydavateľstvo: Golden Dog

Rok vydania: 2024

Vydanie: prvé

Jazyk: český

Počet strán: 300

Väzba: viazaná / pevná bez papierového obalu

Obálka: Pavel Pavelka

ISBN: 978-80-88635-55-0

---