Kronika smrti z vydavateľstva Golden Dog vzišla z česko-slovenskej spolupráce. Projekt vznikol z iniciatívy slovenského spisovateľa, editora a podporovateľa hororu Rada Kozáka, ktorý si v posledných rokoch vo fantastickej a najmä hororovej komunite vďaka svojej neúnavnej práci už vydobyl svoje pevné miesto. V jeho najnovšom editorskom počine Kronika smrti sa v trinástich poviedkach stretlo štrnásť autorov, sedem zo Slovenska, sedem z Čiech. Jazyk textov však ostáva jednotný, český, čo je logické, pretože vydavateľstvo pôsobí na českom trhu a českí čitatelia slovenčine príliš nerozumejú. Má to jednoznačné výhody, český preklad otvára slovenským hororovým autorom cestu k širšiemu publiku.
Na druhej strane výber jazyka ale môže trochu sklamať slovenských čitateľov, aspoň tých, ktorí v češtine čítať nezvládajú alebo proste nechcú. Bohužiaľ ale nežijeme v časoch, keď by knižný trh uniesol obidve jazykové verzie, takže to asi musíme brať, ako to je.
Ako tému si editor vybral smrť. Univerzálny hororový zážitok, ktorým si napokon prejdeme všetci (hoci sa naň väčšinou snažíme nemyslieť), definitívnu istotu a zároveň neistotu ľudského života. Smrť v literatúre možno zobraziť rôznymi spôsobmi, na druhej strane má ako téma i svoje obmedzenia, najmä v tematickej antológii, ako je táto. Ak si totiž priveľa autorov vyberie najpriamočiarejšiu verziu rozprávania o smrti – na konci príbehu niekto zomrie, hrozí, že ústredný motív sa stane spoilerom. A keď sa týchto poviedok stretne niekoľko po sebe, môžu čitateľa unavovať.
Možno aj preto mi v Kronike smrti najviac vyčnievajú spomedzi ostatných práve tie diela, v ktorých autori vybrali iné prístupy než smrť hlavnej postavy v poslednej scéne. Napríklad Nelly Černohorská v poviedke Broňa Drtipěsť rozpráva príbeh o tom, ako ide policajná hliadka preveriť hlásenie obyvateľov bytovky o zápachu rozkladu vychádzajúcom z jedného z bytov. Poviedka sa od ostatných líši pre horor netypickým odľahčeným rozprávaním a dosť hyperbolizovanými postavami. To ale vôbec neoslabuje mrazivý dojem zo scény, keď policajtka ostane s mŕtvolou v byte sama. Myslím, že si ju zapamätám nadlho, možno nadlhšie než niektoré „papierovo“ desivejšie scény z antológie.
Tému sa podarilo osviežiť aj Veronike Fiedlerovej v poviedke Spolužáci. Tá sa skôr než na mŕtvych zamerala na nemŕtvych. Na poviedku príbeh pokrýva pomerne dlhé časové obdobie, možno by mu pristal rozsah novely, ale čítal i vnímal sa ľahko, postavy boli sympatické a plastické. Text obsahuje zaujímavé nápady a osudy postáv sa pekne krížia. Hororoví puristi sa možno budú hádať, že ide skôr o temnú urban fantasy, ale podľa mňa na tom vôbec nezáleží.
Vrcholom knihy je pre mňa však poviedka Andrey Farkašovej s názvom Peklo, hoci sa čítala oveľa ťažšie než zvyšné diela. Spája sa v nej totiž podivnosť a cudzosť udalostí a kulís s uhlom pohľadu nie úplne spoľahlivej postavy, o ktorej ani naisto nevieme, či je človek. Ak ale pristúpite na autorkinu hru, získa si vás snovou, priam pavučinkovou atmosférou a s radosťou v nej budete hľadať rôzne interpretácie. Proste jedinečný čitateľský zážitok.
Hrdinami väčšiny poviedok v Kronike smrti sú obyčajní ľudia, kulisy civilné. Pevnú súčasť zápletiek tvoria medziľudské vzťahy. Editor v doslove poukazuje na to, že sa vo výbere stretlo viacero diel zameraných na vzťah medzi otcom a synom. Napríklad Radova vlastná poviedka Smyčka osudu skúma medzigeneračný prenos násilného správania. Ako metaforu si vyberá kliatbu, ktorú sa hrdinovi nedarí preseknúť. Úplný záver môže byť na prvé prečítanie mätúci, ale aj tak je podľa mňa práve tento príbeh z otcovsko-synovskej kategórie najsilnejší.
Vzťah otca so synov zohráva dôležitú úlohu aj v poviedke Samorost od Petra Bočka. Hlavná postava, mladý muž s amnéziou sa tu rozpomína na traumatickú minulosť. Príbeh pekne dopĺňa zaujímavý fantastický prvok – samorast, ktorý vyrástol na neoznačenom hrobe. Téma otcovstva dominuje aj v poviedke Ivana Kučeru a Miroslava Pecha s názvom Surová či dystópii na spôsob Goldingovho Boha múch s názvom Vždyť jsou to jen děti... od Martina Štefka.
Horor ako žáner vo svojej samotnej podstate má v ľuďoch vzbudzovať nepríjemné pocity. Keby som k recenzii mala pripojiť zoznam trigger warning, varovaní pred citlivým obsahom, zoznam by bol dosť dlhý a obsahoval by rôzne položky od rozkladajúcich sa mŕtvol a násilia na deťoch až po fakt veľkých pavúkov. Pri jednej poviedke by som sa v tejto súvislosti predsa len pristavila, a to pri Nenažrancovi od Honzu Vojtíška. Musím priznať, že som ju nezvládla dočítať. Niekde vo fáze deja, keď sa hlavná postava pojedať rôzne divoké kombinácie jedál a vecí, začalo mi byť ťažko na žalúdok a radšej som preskočila na koniec. Ja osobne takéto čítanie nevyhľadávam, ale dúfam, že pre hororového autora bude moje zhnusenie skôr komplimentom.
Celkovo príbehy v Kronike smrti ponúkajú celú škálu príšer, aj keď skôr tých realistických, ako sú zlí otcovia, právnici, manželky a šikanujúci spolužiaci, než tých nadprirodzených (okrem spomínaných upírov nejaký ten duch či zombie). Zavedú vás na rôzne miesta od chaty v českých lesoch cez starú temnú pivnicu po trávnaté roviny amerického Stredozápadu. Dáva na výber fanúšikom rôznych podžánrov a spôsobov písania. Kvalitatívne sú pomerne vyrovnané, väčšina z nich je nadpriemerná až vynikajúca, medzi českými a slovenskými autormi necítiť rozdiel v kvalite. Príjemný bonus predstavuje grafické spracovanie: temná atmosféra obálky Michala Březinu, čiernobiele ilustrácie Beáty Juritkovej na začiatku každej poviedky, na zadnej strane obalu zase márnica, v ktorej má každý z autorov vyhradený vlastný priečinok. Antológia je nepochybne zaujímavým projektom a určite poteší každého fanúšika (nielen) domáceho hororu.
Držím jej palce, aby skutočne pomohla slovenským autorom urobiť si meno v Čechách a všeobecne umožnila domácemu hororu nájsť si cestu na police a nočné stolíky slovenských a českých čitateľov. Snáď sa dočkáme podobných spoločných iniciatív aj pre iné fantastické žánre a podžánre.
Radoslav Kozák sa vo svojich dielach zameriava na temné príbehy. Dôraz kladie na ponurú atmosféru a psychologický horor. Okrem svojej debutovej zbierky Trinásť balád pre Lucifera publikoval aj vo viacerých antológiách (Fantázia 2020, Slovenské Temno, Kronika smrti...) a časopisoch (Charon, Jupiter, XB-1). V pozícii editora sa podieľal na antológiách Krvavé Považie, Kronika smrti a nadchádzajom {i,Bulvári bizarností. Je šéfredaktorom časopisu Charon, moderuje podcast Pitevňa a prsty má aj v novom audiobookovom vydavateľstve Korvus Media.
Hodnotenie: 75%
Ďakujeme vydavateľstvu Golden Dog za poskytnutie recenzného výtlačku.
YaYa Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky, na streamoch filozofuje o Fantastickej poviedke a organizuje Poviedky na počkanie.