Druhý diel začína opäť na púšti Arrakisu, kde nám ukazuje prípravu útoku zo zálohy na trestný oddiel Harkonnenov. Paul (Timothée Chalamet) a jeho matka lady Jessica (Rebecca Ferguson) sa snažia Fremenom príliš neprekážať; naopak, dúfajú, že by sa im mohlo podariť k nim pridať. O tom, že každý z nich má inú motiváciu, nepochybuje nikto, otázkou je, do akej miery budú ochotní ohnúť svoje morálne zásady pri ceste za „vyšším cieľom“. Paul sa snaží pevnejšie priľnúť ku Chani (Zendaya), ktorú sa snaží presvedčiť, že to s Fremenmi myslí dobre. Iných, vrátane Stilgara (Javier Bardem ani veľmi nemusí, do povestí o spasiteľovi totiž mladý potomok vojvodu Leta Atreidesa zapadá dokonale.

Harkonneni vládnu Arrakisu pevnou rukou a pokúšajú sa obnoviť produkciu korenia. Útoky Fremenov sa ale stupňujú, čo privádza baróna Vladimira (Stellan Skarsgård) k zúrivosti a svojmu oddanému Glossu Rabbanovi (Dave Bautista) dáva nevyberavým spôsobom najavo, že ak sa mu nepodarí Arrakis skrotiť, môže v dohľadnej dobe byť „preložený“ a nahradený niekým schopnejším.

Nepokoje na Arrakise sa ale doniesli až k samotnému padišách imperátorovi Shaddamovi IV (Christopher Walken) z veľkorodu Corrino. A zatiaľ čo sa on obáva, že by rod Atreides mohol prežiť, jeho dcéra, princezná Irulan (Florence Pugh) má obavy, že by tieto činy mohli mať ďalekosiahlejšie následky, než len jedna vzbúrená planéta.

Jedna z vecí, ktoré ma na tejto adaptácii Herbertovej Duny uchvátili, je výborne pripravená výprava. Mnohé scény vo filme spadajú do fenoménu „scenery porn“ - vizuálne tvorené tak, aby dokonale sadli na formát premietania v kinosále, ale zároveň ani kúsok nebol zbytočný.

Okrem panorámy Arrakisu sa publikum dočká aj množstva záberov zo zvyklostí Fremenov popretkávaných všadeprítomnou mystikou, ktorých pravidlá nám niekedy prídu možno nezmyselné, ale veľmi pekne poukazujú na kultúru života spoločnosti organizovanej do kmeňov. Rovnako aj nedôverčivosť voči cudzincom, či dôsledné dodržiavanie rituálov (vrátenie vody z mŕtvych do podzemného jazera, z ktorého sa nesmie nikto napiť, ináč by ohrozil príchod „spasiteľa“).

Rovnako musím vypichnúť aj krátku sekvenciu v domovskom svete Harkonenov na Giedi Prime, pod ktorého čiernym slnkom sa nám predstavia hneď dve nové postavy – na-barón a psychotik (hoci by sa mi skôr hodilo slovko psychopat) Feyd-Rautha (Austin Butler) a Bene-Gesseritka lady Margot Fenring (Léa Seydoux). Práve ostrý a pochmúrny kontrast nechá vyniknúť nielen bojovej scéne, ale aj charakteru nového „záporáka“ v ságe.

Pri tomto bode musím ale podoktnúť jednu vec. Väčšina veľkolepých záberov bola totiž snímaná v exteriéroch reálneho sveta, veľkolepé počítačové triky tu hrajú skôr podpornú úlohu tam, kde sa už nedalo ináč. Jednak to neskutočne pomáha budovať atmosféru a zároveň to vysiela silný odkaz aj ostatným tvorcom, že výkonný počítač nie je zárukou kvalitného filmu. To vždy bola, je a bude poctvá práca so scénou a kamerami.

Hoci som v predošlej časti nazval nového správcu Arrakisu na-baróna Feyda-Rauthu záporákom, v skutočnosti sa vo svete Duny len veľmi ťažko dajú rozdeliť postavy na tých „dobrých“ a „zlých“. Veľmi pekne to vidieť aj na ústredných postavách – Paulovi a lady Jessice.

Paul sa snaží vykročiť zo svojho tieňa a z ustráchaného syna vojvodu, ktorému prakticky za jednu noc vyvraždili celú rodinu, sa stáva rešpektovaným, ale aj obávaným vodcom. Jeho úloha ako stelesnenie Mahdího (spasiteľa), respektíve Lisána al-Gaíba (Hlasu z vonku) predstavuje jeho životné poslanie, ale aj najťažšiu skúšku, ktorá preverí pevnosť jeho chrarakteru a zásady, ktorými sa snaží riadiť, aby sa nestal rovnakým ako nepriatelia, ktorými opovrhuje. Okrem toho si uvedomuje, že ak bude nasledovať cestu vytýčenú príbehmi, tak zničí tých, na ktorých mu záleží. Na konci sa ale zdá, že aspoň nateraz nemá veľmi na výber.

Hoci sa nám film navyše snaží vštepiť ilúziu, že padišách imperátor a jeho dcéra manipulujú rodmi a udržujú ich v stave, aby nemohli ohroziť panovnícku líniu, pozornému divákovi veľmi rýchlo neujde, že aj sami sa stávajú figúrkami na šachovnici, ktorými pohybuje mocné sesterstvo Bene-Gesserit. Lenže ani jeho členky nemôžu stopercentne prehlásiť, že nad nimi sa už nikto nenachádza.

Tento pocit ma premkol od začiatku filmu a nepustil až do jeho konca. Pohrával sa s mojimi emóciami, a zatiaľ čo v jednej chvíli naznačil, že by sa predsa len hrdinom mohlo podariť vymaniť sa zo zložitej schémy intríg a pragmatických rozhodnutí, v nasledujúcom okamihu túto iskierku nádeje nemilosrdne zadusil.

Náboženstvo, viera a rôzne proroctvá sú neoddeliteľnou súčasťou sveta Duny. V mnohých aspektoch pripomínajú aj sväté texty reálneho sveta, pričom v priebehu deja kladú veľký dôraz na všadeprítomnú symboliku.

Nemohol som sa ubrániť myšlienke, že celé to pôsobí ako kritika slepej viery a zrkadlo nastavené fanatizmu, ktoré tu zosobňuje svojimi pochybnosťami práve Chani. Tá sa dostáva často do sporu so Stilgarom, ktorý podobne ako veľká časť Fremenov híka aj pri banálnych veciach, nad ktorými by racionálni ľudia iba mykli plecom. Trenice medzi Chani a Stilgarom ukazujú navyše aj to, že náboženstvo je síce dobrý sluha, ale zlý pán. A rovnako aj pochybovanie a rýpanie za každú cenu môžu napáchať viac škody než úžitku. Druhá časť Duny tak dala prísloviu „cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami“ úplne novú tvár.

Lady Jessica, ktorá čaká dieťa (neprekvapivo to bude dievča), sa snaží stať Ctihodnou matkou, aby mohla využiť legendy Fremenov a z Paula urobiť ich mesiáša. Niekoľkokrát tu navyše zaznie, že príbehy, ktoré si ľudia na Arrakise rozprávajú, sú v skutočnosti dokonale napísanou propagandou Bene-Gesserit. Na tento fakt niekoľkokrát poukáže aj Chani, ale Paulovi sa vždy darí splniť všetky možné aj nemožné skúšky (skrotenie Šaj-hulúda naozaj stálo za to!), a tak jej veľmi ľudia neveria.

Ohýbanie rituálov a tým, že Jessica neváha ohroziť ani vlastného syna, ukazuje, aký nebezpečný vie byť fanatizmus, i to, že počas zlých časov ľahko naberá na sile a racionálne rozhodnutia nahrádza impulzívnymi a skratovitými konaniami. Tie potom vedú k chybám, ktoré sa ľahko stávajú nástrojmi v rukách mocných slúžiacich na zotročenie tých slabých.

Navyše, ľudia sa v tomto svete stávajú zdrojmi, čo jednak vidíme na nehostinnom Arrakise, kde navyše Stilgar povie lady Jessice po tom, čo urobí slzu, že vodou sa neplytvá a to ani, keď si chce človek uctiť zosnulých. Tanto praktický aspekt má ale aj presah do mystiky, pretože aj v reálnej histórii sa v mene viery využívali ľudia na dosiahnutie rôznych cieľov, bez ohľadu na vyžadovanú cenu. Ľudský život sa tak stáva ďalšou položkou v zložitom svete Franka Herberta, ktorý je možné získať, predať, zničiť či nahradiť ako nejaký tovar.

Hudby sa zhostil známy Hans Zimmer, ktorý mal v tomto smere na starosti aj prvý diel. Moje dojmy zo skladieb sú rovnaké ako pri prvom diele a v zásade pri celej jeho hudobnej produkcii.

Samostatne veľmi neobstoja, ale v kombinácii s filmom dokážu navodiť celú paletu pocitov, ktoré by sme mali cítiť pri každej scéne. Odporúčam navyše zájsť si do kina, ktoré podporuje Dolby ATMOS, to dunenie prechádza divákom a vťahuje ho tak do deja.

Oproti prvému filmu mi ale chýbal „nosný motív“, ktorý v predchádzajúcej časti výborne poslúžil na budovanie deja. Uznávam ale, že väčšia porcia akcie si vyžadovala svoje rytmy a tie sa museli prispôsobiť danej situácii.

Moje "hnidopichstvo" ale musí vyzdvihnúť ešte jeden detail a aj tak sa pozná naozaj dobrý skladateľ. V súboji Feyda-Rauthu a Paula Muad’Diba, kde by asi každý nasúkal nejaké epické orchestrálnej sekvencie, nedostaneme ani tón. Len rinčanie čepelí a zrýchlený dych bojujúcich strán. A to je presne to, čo takáto scéna potrebuje. Nevysvetľuj – ukáž.

Denis Villeneuve pochopil, že ak sa chce vyhnúť zrýchleným vysvetľovačkám, bude musieť filmu dopriať dlhšiu stopáž. Dve a trištvrte hodiny sa ukázali ako dobrá voľba, lenže s predlžujúcim sa časom filmu rastie aj riziko, že sa rozpadne kontinuita deja a sveta. Ani jedno z toho sa našťastie nestalo.

Ešte aj voľba Paulovho mena – Muad’Dib pôsobí na prvý pohľad úsmevne, pretože takto Fremeni nazývajú malú púštnu myšku, ktorá vyzerá ako to posledné, čo by malo nepriateľom nahnať strach a pomôcť vybudovať si rešpekt pred svojimi nasledovníkmi. Ale keď zistíme, že púštna myška si „vytvára vlastnú vodu a buduje zákony púšte“, pochopíme, prečo je toto meno také silné.

Za najslabšiu stránku filmu považujem jeho posledných štyridsaťpäť minút. Miestami to totiž pôsobí, ako keby sa režisér pozrel na hodinky a uvedomil si, že už polhodinu má sedieť u lekára, tak sa to rýchlo snažil dohnať do uspokojivého záveru, ktorý by mal navnadiť na tretí diel. Lenže tak trpí niekoľko dejových liniek a postáv.

Ohromné množstvo mystiky nenechá vyniknúť starostlivo budovaný ľúbostný vzťah Paula a Chani a ich rozdelenie tak v závere pôsobí pomernej strojene a dojmom, že „tak to bolo napísané v scenári, tak čo“.

Rovnako aj nové postavy nedostanú adekvátny priestor, čo je neskutočná škoda. Psychopatická povaha Feyda-Rauthu sa tak obmedzí na jednu – dve scény a zvyšok je v náznakoch vypovedaných inými postavami (zavraždil svoju matku). Okrem toho film nezmyselne zobrazuje jeho krutosť tým, že občas podreže niekoho, kto mu práve nebol po vôli.

Lady Margot a princezná Irulan by si tiež zaslúžili ukázať sa, lenže Lady Margot slúži len v niekoľkých scénach na ovládnutie Feyda-Rauthu a zabezpečeniue pokrvnej línie. Pritom tá herečka na to má, takže je škoda, že sa filmom skôr mihne. Naopak, Irulan je ešte desivejšia než jej otec a okrem písania si denníka, no je vo väčšine deja skôr za peknú tváričku. A to ani nehovorím o postave padišáha imperátora (zasa, aj to málo zahral Christopher Walken na výbornú).

Tento bod môžete považovať za moju osobnú preferenciu, ale rovnako sa mi nepáčila úloha Sardaukarov. Naobávanejší bojovníci, z ktorých v prvej časti išiel strach a rešpekt, sú tu zredukovaní na štatistov, ktorých by porazil akýkoľvek gang. Po tom, ako som nad nimi v Dune híkal, mi tak ostala na jazyku trochu trpká pachuť z toho, čím sa stali.

Druhá časť Duny je rozhodne dôstojný film a pre mňa obnovila dôveru v produkciu kinohitov. Zborila mnohé mýty ohľadom toho, čo má dobrý film obsahovať a dala nám epický záver, ktorý si priam pýta pokračovanie. O existencii tretieho dielu sme vedeli, ale už od doby, keď Villeneuve ohlásil, že spracuje aj časť deja druhého dielu knižnej ságy, sme čakali, že to tak nejako bude musieť ukončiť otvoreným koncom.

Zároveň dúfam, že sa na verejnosť dostane aj „režisérska verzia“, ktorá by mohla napraviť práve trošku uponáhľaný záver. Ten je tak škvrnou na ináč lákavej a efektnej fasáde adaptácie.

Na úplnom konci si neodpustím porovnanie s filmom Davida Lyncha z roku 1984. Villeneuve totiž stavil viac na výpravu a celkovo vyladený vizuálny dojem. Navyše, morálna sivá je tu o to dôraznejšia, pretože to, či sme na strane hrdinov alebo záporákov, je vlastne na našom uhle pohľadu a závisí aj od konkrétnej situácie. Duna tak dospela z rebelujúceho tínedžera na rešpektovaného člena spoločnosti.

Názov: Duna: Časť druhá (Dune: Part Two)

Réžia: Denis Villeneuve

Predloha: Frank Herbert – Duna

Scenár: John Spaits, Denis Villeneuve

Kamera: Greig Fraser

Hudba: Hans Zimmer

Hrajú: Timothée Chalamet, Zendaya, Rebecca Ferguson, Javier Bardem, Josh Brolin, Austin Butler, Florence Pugh, Dave Bautista, Stellan Skarsgård, Christopher Walken, Léa Seydoux, Anya Taylor-Joy a ďalší.