Nad zemou pokrytou množstvom kráterov, civiacich smerom k pochmúrnej oblohe

ako prázdne jamky lebiek, sa vznáša dusivý opar smrti a dym zo zhorenísk sa

tiahne ďaleko za blčiaci horizont. Na okraji neďalekého krátera sa črtá

dymiaca silueta polozničeného arachnotanku zosunutého na posledných dvoch

nohách, zatiaľ čo sa črepiny štyroch ostatných nôh tiahnu po

niekoľkometrovej trase naznačujúcej posledné kroky tohoto kolosu.

Bližší pohľad na dymiaci stroj odhaľuje obrysy postavy, opierajúcej sa o

pokrivenú konštrukciu, ktorá kedysi spoľahlivo chránila navigátora.

Tmavočervené škvrny na začmudenom vnútri konštrukcie nasvedčujú o nie práve

šťastnom konci posádky.

Dusivý dym sa mi snaží vplaziť do pľúc, a tak s námahou otváram oči... zrak

mi padá na dôverne známu scenériu: väčšinu obzoru zaberá magnificentný

pohľad na chladne-modro žiariaci preónový magnetar, masívnu hviezdu tohoto

systému sálajúcu absolútny mráz, od ktorej sa krížom cez fascinujúcu fialovú

oblohu ťahajú prepletajúce sa magnetické vlákna neutrónovej plazmy. Západnú

časť oblohy vypĺňa veľkolepý binárny systém skladajúci sa z kataklizmaticky

premennej neutrónovej a bozónovej dvojhviezdy. Akrečné disky pulzujú v

zelených a modrých zábleskoch ako si obidve hviezdy navzájom pohlcujú

koronálnu a fotosférickú hmotu.

Prejdem si po tvári rukou poznačenou nehostinným prostredím a vrstvami

jaziev vyplývajúcich z množstva tuhých bojov odohrávajúcich sa na tejto

planéte. Zamýšľam sa nad niekoľko mesiacov meškajúcimi podpornými konvojmi,

nebyť tohoto do neba volajúceho zločinu, už by som sa vyvaľoval na

regeneračnej stanici kochajúc sa pohľadom na chutných regenách, starajúcich

sa o moju chronostáznu regeneráciu.

Cítim dotyk svojich rúk, každú nerovnosť hranatých jaziev, ktoré sú

pozostatkami po kryogénnych popáleninách. Ako zovieram ruky do pästí,

pociťujem zníženú funkčnosť aj napriek subdermálnej augmentácii

sil-keramickým tkanivom, svalovými zosilňovačmi a podpornými exoskeletonmi

potiahnutými vrstvou kompozitného meta-grafénu. Kurva aj s tým, zase budem

musieť prejebať kopu kreditov na úplnú regeneráciu celého tela (vzhľadom na

rozsah poškodenia blížiaceho sa k hranici použiteľnosti), keď sa mi konečne

podarí dostať nazad na základňu.

Pohľadom zablúdim do doliny, sledujúc tmavočervenú hmlu plaziacu sa pomedzi

krátery. Temný opar, dnes asi ešte viac ťaživý ako zvyčajne, sa začína

pomaly dvíhať. Dúfam že nezačne zase pršať, počas ťažkých bojov tu zachrčalo

kvantum jednotiek následkom čoho je opar vznášajúci sa nad bojiskom úplne

nasiaknutý vyparujúcou sa krvou.

Dunenie plazmových batérií postupne preniká do môjho podvedomia a neúprosne

oznamuje nevyhnutnú realitu. Oblohu pretínajú dlhé pásy žeravej plazmy,

vystreľovanej z orbitálnych urýchľovačov, zanechávajúce hlboké ryhy na

mnohonásobne zničenom povrchu planéty.

Spoza neďalekého krátera sa znovu rozozvučala streľba, ťažkopádne sa dvíham

zo zeme, elektromotory v power-armore ticho vrčia, dávajúc mi najavo

poslušnosť pri manipulácii s ťažkým výstrojom.

Kráčam smerom k najbližšej vyvýšenine, pohľadom blúdim po zemi posiatej

zhlukmi organického a neorganického materiálu, nohy sa mi zabárajú do mlák

hustnúcej krvi zmiešanej s blatom a snehom. Z neďalekej kôpky kostí a

biomasy, ktorá bola ešte pred niekoľkými hodinami človekom, vytŕča obhorený

taktický opasok, na ktorom ešte zostalo niekoľko balíkov s útočnými mekrami,

čo ma celkom potešilo, keďže moje zásoby už dávno pošli. Tieto kapsulky sú

naozaj šikovná vecička veľkosti malého kameňa, oválny mezokarbidový povrch

skrýva vnútri smerovú nálož vysoko ionizovanej a komprimovanej plazmy

obsahujúcej kaónové fragmenty, ktoré sú po uvoľnení zohriate na niekoľko

miliónov stupňov a žeravé kvapky prepália väčšinu materiálov stojacich v

smere explózie.

Zišla by sa mi aj iná helma, keďže moja môže ísť po poslednom boji pomaly do

šrotu (ale zase vždy lepšie zošrotovať helmu ako moju hlavu, heh). Musím sa

ešte poobzerať po okolí a nájsť takú čo má funkčnú DCH jednotkou keďže tento

opar nasiaknutý krvou sa zle dýcha. Vizuálny HUD žiarič by tiež sekol, aspoň

na lokalizáciu a koordináciu s priateľskými jednotkami, keď už nefunguje na

detekciu nepriateľa (neviem čo tam tí hajzli vo výskume robia, tieto sračky

vôbec nevedia rozlišovať nepriateľské jednotky a sú dobré akurát tak na dve

veci...)

Ako kráčam ďalej, nečakane sa pošmyknem na červenom ľade... kurva aj s

vynechávajúcimi stabilizátormi, ešte si tu nabijem hubu. Pri ďalšom kroku

počujem chrupnutie a vidím ako na mňa spod červeného snehu nemo čumí

preborená polo-kryštalizovaná lebka. Vďaka týmto novým adiabatickým armorom

už kryštalizácia nespôsobuje také problémy, takže môžem s kľudom rozšliapnuť

lebky týchto potvor a neskončiť so zmrzlinou namiesto nohy.

Potvory z tejto rasy, ktorú nejaký mudrc nazval nitridi, sú na rozdiel od

ľudí úplne inej štruktúry, nemajú žiadne vnútorné orgány, ich vedomie sa

nachádza v tele zloženom z tekutého dusíka, pretkávaného silnými

magnetickými poľami, vonkajšiu vrstvu si zrejme môžu meniť podľa potreby,

ale najčastejšie je to kompozit metanitrogénov a superatomických

boron-nitridov rôznej tvrdosti, od elastických až po kryštalické kompozity s

vysokou tvarovateľnosťou. Vďaka tomu môžu odolávať teplotám až do plus 2000

stupňov a to aj napriek telesnému jadru bežiacemu na mínus 200 stupňoch. Ako

hlavný spôsob orientácie v prostredí využívajú schopnosť vidieť magnetické

polia.

Neďaleko počuť zvuky urputného boja ktorý zvádza skupina tretej základne

proti útočným jednotkám nitridov. Ako sa približujem k miestu potýčky,

začínam rozoznávať skuvíňavé kvílenie striel dvojitých rotorgunov,

zvestujúcich prítomnosť najmenej jedného eschara klasifikácie S-nitrid na

strane nepriateľa, a to nie je dobré znamenie. Títo skurvenci sa nepohnú ani

na krok, pokiaľ nie sú aspoň po kolená v podporných jednotkách sikrov

(klasifikácia B-nitrid).

Cestou vidím zvyšky termobarických rezonátorov rozmiestnených na defenzívnom

perimetri, ktorý bol prelomený až po brutálnom boji, čomu nasvedčujú horiace

hromady stoviek sikrov. Spoza dymovej clony sa pomaly začína črtať

impozantná postava eschara, vysoko sa týčiaceho nad hmýriacou sa masou

sikrov a našich jednotiek. Dávky dvojitých rotorgunov zanechávajú v mase

dlhé krvavé ryhy, nešťastlivci čo sa im dostanú do cesty sa menia na kašu,

keďže cez tieto naše armory, ktoré toľko vychvaľovali vyjebanci z

korporácie, to prechádza ako cez grafier.

Zhrabnem za hrsť mekrov a najbližšie jednotky sikrov sa menia na tekutú masu

humusu a iskriaceho ľadu. Na eschara to stačiť nebude, ale aspoň je okolo

neho voľný priestor a ak sa mi podarí dostať na dosah tak mám šancu ho

zložiť, keďže v boji na blízko nemá rotorguny ako použiť.

Presúvam všetku energiu z generátorov do elektromotorov, a jedným mohutným

skokom sa ocitám na escharovi. Podarilo sa mi chytiť jednu končatinu,

napínam svaly a z celej sily sa ju snažím odtrhnúť, počujem kvílenie

preťažených elektromotorov, chladenie frčí na plno a z najviac namáhaných

miest armoru sa začína pariť od prehriatia. Nepovoľujem napriek množstvu

výstražných signálov, ktoré sa mi vysypali na HUD obrazovku v helme.

Zrazu HUD vypľuvne kritické upozornenie najvyššej priority o bezprostrednom

nebezpečenstve, tak sa púšťam eschara a skáčem preč z označenej deštrukčnej

zóny. V kútiku oka zhliadnem implozívny záblesk a hneď viem že je popiči,

niekto z našich hodil na eschara magnetarovú kapsulu. V zlomku sekundy sa

záblesk mení na tmavú guľu o veľkosti aspoň desiatich metrov, v centre

nastáva gravitačný kolaps po ktorom nasleduje časticová implózia meniaca

všetku hmotu v sférickom rozsahu na hladkú masu. Po ukončení gravitačného

kolapsu sa celá masa mení na padajúcu organickú kašu, roztekajúcu sa po

zemi. Vzniknuté podchladenie spôsobuje kondenzáciu okolitého oparu a

začínajú padať krvavé vločky.

Mal by som zistiť kde zohnali šupáci z trojky magnetarovú kapsulu, takéto

fajnotky sa vždy zídu. Po zneškodnení eschara už naše jednotky nemajú

problém očistiť okolie a zvyšné hordy sikrov sa strácajú v prúdoch žeravej

plazmy, zanechávajúcich dymiace pásy ťahajúce sa až po horizont... na ktorom

sa začína črtať hexagonálna konštrukcia obklopená prebleskujúcimi

energetickými poľami. No výborne, už len to nám tu chýbalo, nitridi začali

so stavbou ďalšej transportačnej brány. Ak sa čo najskôr nedostavia

sľubované bojové konvoje, tak môžeme isť rovno do piči.

Ako postávam a oddychujem v tieni prevaleného arachnotanku, letmo sledujúc

obzor, zrazu cítim na pleci dotyk, obraciam sa a hľadím na ruku z

priesvitného boron-nitrid armoru pod ktorým sa víri a mení perleťovo

striebristá tekutina.

-"Máš to?" ozval sa prekvapujúco melodický kryštálový hlas.

S náznakom úsmevu zľahka prikývnem:

-"Samozrejme, tak to som zvedavý..."

Zahľadel som sa do fialovo-striebristých očí tejto bytosti, načo sa znova

rozozvučal kryštalický hlas:

-"Poďme teda, blíži sa ľadové obdobie neutrínových búrok"

Grave, 4.7.50

Banská Bystrica