Otváranie dverí by ju zbytočne zdržalo. Jedným dobre vyváženým kopom ich rozrazila a vtrhla do temnej miestnosti, ktorej uprostred kraľoval veľký okrúhly kameň. Keby bola človekom, potešila by sa. Možno by aj vykríkla: „No nevravela som to?!“ Lenže Monika nebola človekom, a tak si len skorigovala súradnice a jej mozog ďalej horúčkovito prepočítaval a vyhodnocoval. Keď už na šesťdesiatdeväť percent identifikovala aktivátor ovládania mimozemského zariadenia, nanity, ktorým udelila možnosť autonómneho rozvoja, zachytili pozemské technológie na orbite Tretej a podali jej o tom hlásenie. Okamžite sa na sieť neznámej lode napojili a zahájili komunikáciu s tamojšími systémami.

Ľudská posádka v nepriamom ohrození? Vyhodnotili pozíciu pozemského plavidla v obkľúčení neidentifikovateľných súborov.

Rozhodla sa. Prekopírovala posledné riadené pristátie, ktorým Ilum stiahol Crusadera na Tretiu a skorigovala nedostatky, ktoré viedli k jeho stroskotaniu. Ilumove stopy mala dobre zálohované, vedela, že ich ešte použije.

Vtom ju vyrušil príchod niekoho ďalšieho. Absolútne neočakávaného. Stačilo pár nanosekúnd, aby spoznala, že to nie je Jewel, členka Crusardera. A ďalších pár, aby vyhodnotila, že bytosť v tele Jewel je nebezpečná. Práve si prehrávala Ilumove posledné dáta, ktorými otvoril vesmír a rozhodla sa zariskovať. Aj umelá inteligencia jej ponechala dostatočný priestor, aby mohla obdivovať tvorcu zložitého zariadenia, nech už ním bol ktokoľvek, za dokonalé dielo, ktoré umožnilo preťať kozmos takmer presnou úsečkou. Len pohyby drobných vesmírnych častíc jej priamosť rozkmitávali a narúšali. Monika spustila zálohu s vedomím, že zložitosť zariadenia je nad jej kapacitu. Ale použiť ho dokáže rovnako ako Ilum a poslala ním prichádzajúcu Jewel do alternatívnej reality. Nemusela sledovať žiarivý blesk na oblohe a nesledovala ani energetický vír, ktorým so sebou otváranie časopriestoru strhávalo všetko, na čo narazilo. Udalosti len zaznamenávala a zároveň vyhodnocovala. Riziká boli minimálne. Objekty jej záujmu ostali zachované. Zaregistrovala zmiznutie neidentifikovaného súboru schovaného v hmlovine za orbitou Tretej. Ale keďže nebol pozemského pôvodu, ďalej sa ním nezaoberala.

***

„Kurva!“ zahrešil Kirrik v tele ľudskej ženy, keď si nečakane hľadel zoči voči v jaskyni, do ktorej pôvodne aj mieril. Stihol však zaregistrovať, že hoci je to zrejme tá istá jaskyňa, ktorú hľadal, niečo v nej bolo inak. Úplne inak.

Kútikom ľudského oka spozoroval pohyby tieňov za skalnými výčnelkami pri vchode. Schovávali sa za nimi ďalšie bytosti. Spoznával ich pach. Bol mu dôverne známy. Našťastie mal dostatočný výcvik a vyvinutý pud sebazáchovy, aby sa včas hodil na zem za kus skaly, keď vytušil útok. Žena, ktorá vyzerala rovnako ako on, toľko duchaprítomnosti nemala. Sklátila sa na neho pod spŕškou striel, prichádzajúcich od vchodu. Nové telo mu zaliala teplá krv. Nebola jeho.

Začul škrípavé zvuky, svojím spôsobom mu boli blízke a predsa nezrozumiteľné. Počul slová, ale niečo mu zastieralo ich význam.

„Kurva!“ tresol si do hlavy, okrúhlej ľudskej lebky a skoro zaplakal od bolesti. Sú krehké, bude zložité uchrániť si vedomie! Niekde sa stala chyba. Uvedomil si, že niečo nevyšlo. Mal rozumieť rovnako ľuďom, ich reč sa stala jeho primárnou súčasťou, ako aj Silikom vďaka komunikátoru implantovanému do nervovej sústavy. Preklady mu nemali robiť problémy. Takmer sa psychicky zosypal, keď si uvedomil, čo všetko z toho vyplýva, zatiaľ čo jeho ľudské uši naďalej registrovali a analyzovali zvuky prichádzajúce od... nepriateľov?

***

Silikovia čakali schovaní v hmlovine za Treťou na signál zaútočiť, namiesto toho na nej nečakane stroskotali.

A teraz zažili ďalší šok. Ak sa bude počet Pozemšťanov záhadným spôsobom znásobovať, mohli by sa aj neozbrojení stať vďaka početnej prevahe veľkým problémom.

„Odkiaľ sa zobrala tá druhá žena?“ komentoval náhle zjavenie druhej Jewel záložný pilot, jeden z troch zachránených členov posádky Dominancie, ktorí prežili otvorenie časopriestoru a priamy kontakt s pozemskou atmosférou.

Nikto mu neodpovedal. Nadporučík z pravej strany, obozretne, mlčky naznačil ďalší postup a ich cieľ. Všetkým zrozumiteľný. Nekompromisne zlikvidovať každého humanoida, ktorý sa im zapletie do cesty, sú to nepriatelia.

***

Rozbehám systémy – upokojoval sa v mysli Kirrik, keď si uvedomil, že žiadna zo silických technológií v jeho tele nefunguje. Nebude schopný nadviazať kontakt s vlastnými. Nedokáže ich presvedčiť, že patrí k nim. Ako by mu aj mohli uveriť?! Sám by najskôr strieľal, keby sa videl. Až neskôr by pátral po príčinách, ktoré viedli pozemšťanku k pokusu nadviazať so Silikmi kontakt a priblížiť sa.

Sústredil sa. V ľudskom tele sa cítil ako v zajatí. Vojaci z rodnej planéty ho podľa správnosti budú chcieť eliminovať, bol si toho vedomí. To im nesmie dovoliť. Bude ich musieť obetovať skôr, ako sa sám stane obeťou.

Ten vpravo má prasknutý skafander.

Nie, jeho ľudské zmysly nevykazovali žiadne super schopnosti. Na takéto konštatovanie ani neboli potrebné. Nešťastnému Silikovi sa atmosféra Tretej prepaľovala na povrch pokožky, ktorá pomaličky, bolestivo tlela. Museli to zacítiť zrejme aj ľudské mláďatá na míle vzdialené odtiaľto, taký neznesiteľný sírový pach sa od Silika šíril.

Zhorí, uvedomil si Kirrik, aký osud čaká jeho krajana.

Zhorí! Opakoval si v duchu a proti svojej vôli sa zo svojho zistenia začal tešiť. Nemohol stáť na strane Pozemšťanov, lebo k nim nepatril.

Ale nepatril ani k Silikom!

Vytvoril si teda vlastnú stranu.

Zahľadel sa na ruku, ktorá mu ponad hlavu visela pred očami. Patrila k telu, ktoré ešte stále nehybne ležalo na jeho chrbte. V stuhnutej dlani zvierala zapaľovač. Dobre vedel, na čo ho ľudia používajú. Dostatočne si ich naštudoval. Aj ich slabosti.

Rozhodol sa pre okamžitý útok.

Raz, dva...!

Zhodil zo seba cudzie telo, čím vyvolal priamu reakciu najbližšieho člena posádky Dominancie. Uskočil pred jeho útokom, sklonil sa, zachytil okraj natrhnutého odevu a cvakol zapaľovačom. Stačí iskra.

Nechránený, ľahko výbušný súkmeňovec, zahorel plameňom, na čo jeho kolegovia spustili vopred očakávanú splašenú paľbu, ktorou jeho osud spečatili. Počítal s tým. Neboli to žiadni profesionáli. Na boje zblízka, tvárou v tvár nepriateľovi, neboli vycvičení. Očakávalo sa, že Tretiu spacifikujú z oblohy, až potom mali nasadiť profesionálny výsadok. Takto dopadli, chlapci. Niečo veľmi nevyšlo.

Keď paľba stíchla, Kirrik zaujal obrannú pozíciu pri mŕtvole ženy za skalou. V rukách už zvieral plazmokryštalický automat svojho bývalého súkmeňovca. Nebolo zložité ho odzbrojiť. Teraz nastala situácia, kto z koho. Dvaja proti jednému. Vcelku vyrovnaná partia.

Uchopil drobnú skalku a hodil ju doľava od miesta, za ktorým sa schovával. Detinské, ale zabralo.

Nervy Silikov natiahnuté na prasknutie, vystrelili. Vyskočili z úkrytu a začali nepremyslene strieľať, čím umožnili paľbu útočníkovi. Že trafil, zacítil takmer okamžite, podľa sírového smradu. Hneď sa mu radostne rozpulzovala krv. Napomenul sa, že reaguje nesprávne.

Lenže každá vojna prináša obete! Kým zistí, kde sa stala chyba, ktorá mu bráni nadviazať spojenie, a prečo nefunguje komunikačný čip, bude musieť obetovať ešte zopár vlastných vojakov. Dobrovoľne nastúpili do služby, so zvýšeným rizikom museli počítať.

Pohľad mu padol na mŕtvolu za chrbtom. Človek. Opovrhnutím nakrčil peru. Bezbranná krehká bytosť s obmedzenými schopnosťami, stiahnutá v jemnej koži a pripútaná k zemi... Roj. Nenávisť. Vyvinuli sa, bastardi! Zlosť ho rozpaľovala.

Sledoval, ako si Silikovia gestami naznačujú stav núdze. Posledný, zatiaľ nezasiahnutý a neohrozený hrdina Silikskej dominancie mienil pomôcť ranenému druhovi.

Nezmyselné hrdinstvá nikto neocení, mali to vo výcviku! Pobúrilo Kirrika. Ľudia sú nebezpeční nepriatelia, účel svätí prostriedky.

„Prešťali nás, chlapci!“ ambasádor v tele Jewel vyskočil spoza skaly a jedinou presnou ranou trafil najslabšie miesto na skafandri hrdinu, hneď za ihlanom, kde sú napojené chladiace jednotky. Keď si uvedomil, aký má pišťavý hlas, od úľaku do krajana bezhlavo vystrieľal celý zásobník. Ten vzplanul ako prskavka, dotyk s atmosférou mu neprospel.

Ostal už len posledný Silik v správnej koži, ktorú by práve možno rád vymenil za niečo osožnejšie. Od bolesti sa zvíjal na zemi, rukami si zúfalo pridŕžal miesto na skafandri, z ktorého mu unikal život. Bolesť mu priveľmi zatemňovala mozog, aby ešte dokázal strieľať.

Kirrik podišiel bližšie.

„Prešťali nás, bratku,“ zopakoval smutno nad zomierajúcim a ešte raz použil zapaľovač.

Druh explodoval do skafandra, čím ho roztrhal. Horiace zvyšky tela ambasádor na supertajnej misii sledoval, až kým nedohorelo.

Keď už len neškodne tlelo, zohrieval sa v jeho teple a odrazu mu začala byť zima.

Ľudské telá sú neprispôsobivé a háklivé na výkyvy počasia. Nečudo, že sa ich Roj zbavil.

S odporom si objal ramená z mäsa a kostí a vrátil sa k žene, ktorej podobu donedávna zdieľal. Vždycky sa na Siliku smiali zo záujmu ľudí obliekať sa a zahaľovať. Teraz ich začínal chápať.

Nevyhnutnosť prerástla do nezmyselnej tradície, až obsesie. Na smiech!

Bez úcty vyzliekol mŕtvolu a obliekol si jej zvršky, aby si rozohrial stuhnuté údy. Padli mu ako uliate. Prehľadal vrecká, vytiahol cigarety. Na malú chvíľu im venoval nechápavý pohľad a odrazu sa ho zmocnila neprekonateľná chuť jednu vyskúšať.

Vytiahol cigaretu a opäť raz použil zapaľovač. Tentoraz mierumilovne.

Hoci ťažko povedať, čo znamená mierumilovne. Nadhodil si ho v ruke a s úškrnom zasa vložil do vrecka.

„Pomalý zabijak,“ potiahol si a vyfúkol.

Zaliala ho slasť, zatemnila mu myšlienky, aj reflexy. V spokojnom delíriu vyšiel z jaskyne.

Do očí mu udrelo prudké slnko a do nosa sa oprel priveľmi čistý vzduch. V kroví niečo zašušťalo. Zatočila sa mu hlava a padol do trávy.

Keď sa prebral, ležal na pichľavom lôžku vyrobenom zo slamy a hľadel do stropu z rovnakého materiálu. Vedľa neho sa pohla postava... skoro ju zastrelil. Teda urobil by to, keby mal zbraň. Prudko sa posadil a chystal sa zaútočiť na zlodejov. Zobrali mi zbraň!

Ale bytosť, človek, žena v špinavých handrách, ktoré len chabo zahaľovali jej prednosti, mu podávala misku s vodou a pokúšala sa mu láskavo prihovoriť.

Premyslel si to. Títo ho za nepriateľa nepovažujú a sám by sa tu... ktovie, kde vlastne?... asi neuživil. Musí opraviť komunikátor a obnoviť funkcie ostatných zariadení. To je priorita číslo jedna.

A prežiť.

Krv sa mu prudko rozprúdila, pokúšal sa upokojiť. K dispozícii mal jediné telo a musel si ho šetriť, kým sa situácia nevyrieši.

Do miestnosti vtrhol muž. Zarastený a tiež skôr bez šiat než s nimi. Nervózne a možno aj vystrašene gestikuloval a ukazoval smerom von.

Žena pribehla ku Kirrikovmu lôžku a zrejme sa mu pokúšala mužove slová prerozprávať. Potom spolu s ním vybehla z chatrče von.

Kirrik v diaľke začul výstrely. Známe zvuky vydávali dôverne známe spoľahlivé zbrane. S úsmevom sa posadil a vyskočil na nohy. Skontroloval si telo, preskúšal svaly a rozbehol sa smerom, z ktorého prichádzali.

Srdce mu zaplesalo od radosti a do mysle sa vkrádala spokojnosť. Krv v žilách sa penila nadšením. Naši! Pridal do kroku, ba pustil sa aj do behu. Rýchlo sa pripojil k húfu Pozemšťanov, ktorí cestou, bojovo naladení, schmatúvali kamene a chystali sa na neznámych nepriateľov zaútočiť.

Aj uvažoval, že ich zastaví, možno zopár skolí, keď z vraku jemu milovaného vesmírneho plavidla spustili bezohľadnú paľbu.

Niekoľko ľudských obetí skosených strelami mu prečistilo výhľad a rozjasnilo mozog. Nikto ho nebude vítať s otvorenou náručou. Je človek! O tajnej misii nemajú Silikovia ani potuchy. Podlieha vrcholnému utajeniu. Vlastne o nej vie jedine on sám.

„Kurva!“ Držkovicu hodil v poslednej chvíli, pár úlomkov odrazených od kameňa ho trafilo do ľudského čela. Zaliala ho krv, nevidel nič, zúfalo si pretieral zrak. Bolesť necítil.

Jaskyňa! Uvedomil si, že je to jediná možnosť, ako sa zachrániť.

„Jaskyňa!“ vykríkol aj nahlas a rozbehol sa do tmavého vchodu.

Zopár domorodcov ho nasledovalo.

Nie všetci aj došli do cieľa.

Toto nemôže byť pravda! Krútil hlavou, keď sa schúlil za obrovskú skalu, spoza ktorej len nedávno, asi nedávno, utekal.

Pohľad mu opäť padol na mŕtvu ženu, ktorej podobu nosil.

Tak bolo to už dávnejšie.

Spolu s ním sa tu krčilo pár ľudských bytostí, pritláčali sa jeden k druhému ako zvieratá. Aj on sa triasol od strachu. Bubnoval mu v ušiach, vysúšal hrdlo, takmer nedokázal pregĺgať v obavách, aby ho Silikovia nezačuli.

Nie! Zmäkol mu mozog. To tie mäkké lebky!

Loď Dominancie bola predsa v katastrofálnom stave, toľko v tej trme-vrme zahliadol. Dalo sa predpokladať, že väčšina zariadení a možno aj posádky náraz po prelete časopriestoru neprežila, kontakt s atmosférou určite dokončil rozpad. Bude musieť zistiť, čo je možné použiť. Možno poskladať. Technológie v jeho tele nefungujú, ale vedomie a inteligenciu si zachoval. A zdravý rozum. Keby boli členovia posádky Dominancie v čase preletu atmosférou Tretej v skafandroch, mohli prežiť aj vo väčšom počte. Lenže to by museli s alternatívnym cestovaním počítať. Dalo sa teda predpokladať, že ich presun zaskočil nepripravených. Takže bola šanca, že ich nie je veľa. Možno pár.

Rozhodol sa. Odhodlane sa postavil, pohľad mu padol na vystrašeného muža s kožušinou okolo pása, ktorý sa za skalou schovával s jeho plazmokryštalickým automatom v rukách. Sebavedome k nemu podišiel a zbraň mu bez vysvetlenia zobral. Muž vôbec neprotestoval.

Pred jaskyňou sa Kirrik prikrčil do trávy a opatrne sa poza kríky a stromy približoval k lodi, ktorá by sa mu veľmi zišla. Najlepšie celá, ale bude skromný. Zatiaľ postačí, ak sa mu z nej podarí podať hlásenie domov.

Preplazil sa nad miesto stroskotania, do skál, ktoré stroskotancom výborne kryli chrbát. Odtiaľ mal lepší výhľad.

Mali sem rozostaviť hliadky. Mali. Keby ostal niekto schopný veliť. Alebo keby bol dostatok posádky na zadelenie funkcií.

Vykukol ponad skalu a zahľadel sa dole. Mal ich ako na dlani.

Dvaja stroskotanci ležali na zemi, s hlavami opretými o kostru lode, bez skafandrov. Dymilo sa z nich, zvíjali sa v bolestiach.

Ďalší nešťastník ležal na chrbte, civel na nebeskú oblohu. Mal síce oblečený skafander, ale pravdepodobne si ho obliekol až po dopade, lebo o priehľad sa opierala jeho značne rozpadnutá a obhorená tvár.

Jediný pevne na nohách stojaci obranca držal v rukách zbraň a strieľal do odvážlivcov, ktorí do votrelcov hádzali kamene.

Keby mal Kirrik nabité, mohol by pokojne a s prehľadom všetkých svojich vystrieľať. Takto sa musel odvážiť na oveľa nebezpečnejší manéver. Zbraň si prehodil cez plece a vystúpil na skalu. Vo chvíli, keď sa hodil na jediného aktívneho strelca, ho Silik zbadal a pokúsil sa vystreliť. Kirrik streľbu v letku odklonil, čím celkom úspešne ukončil trápenie súkmeňovca zotleného v skafandri. Výbuch jeho tela pri kontakte s atmosférou bol len čerešničkou na torte, s radosťou si ho vychutnával.

Dvaja druhovia tlejúci na zemi priam volali po záchrane, tak im ju poskytol a šetrne im okom prestrelil mozgy. Keď predstavenie skončilo, obozretne stíchol a nahrbil sa očakávajúc útok z útrob lode. Započúval sa, aby odhalil prípadného nepriateľa, ktorý sa mohol schovávať v tmavých chodbách.

Ale ľudské zveri spustili oslavné výkriky a dohrnuli sa k nemu, aby si ho vysadili na ramená a s veľkou pompou ho zaniesli do dediny. Vôbec im nerozumel. Márne ich preklínal, márne vysvetľoval, že na lodi ešte mohol niekto prežiť. Dedinčania krútili hlavami, upokojovali ho a posadili na rohožku. Rozpálili oheň a usporiadali oslavu.

Z ich zajatia sa nedostal po tri dni. Neustále ho niekto sprevádzal a potľapkával po ramene. Napokon sa rozhodol, že ich protesty začne ignorovať a vrátil sa k vraku lode, kde ho napodiv ponechali osudu a sledovali už len z bezpečnej vzdialenosti. Konečne sa ich zbavil. Nemal pocit, že by bolo potrebné sa prikŕčať. Keby niekto prežil, asi by to tu nenechal takto porozhadzované.

Najskôr zozbieral plazmokryštalické zbrane a zásobníky s nábojmi. Poukladal ich na miesto vedľa mŕtveho strelca a kývol na najbližšieho ľudského samca, aby ich strážil. Poslúchol.

Kirrik sa sebavedome usmial. Možno to predsa len má význam. Dostane sa im pod kožu. Zahľadel sa na stádo schúlené v náruči trávy. Hľadeli na neho s obdivom.

Vošiel do vesmírneho plavidla. Väčšina zariadení bola nepoužiteľná, nefunkčná, presne ako predpokladal. Prechod časopriestorom ich vyskratoval. To bol ten lepší prípad. Tu bola aspoň šanca znovu ich spustiť.

Prechádzal sa po neosvetlených kajutách a technických miestnostiach a zrodila sa v ňom myšlienka. Spustí to. Sám to spustí.

***

Kowalský už sa nemohol dočkať pohľadu na mimozemské ksichty, keď sa z ničoho nič stratili.

“Hlásenie!” vykríkol neschopný prijať fakt, že ničomu nerozumie.

“Vzďaľujeme sa od miesta kontaktu, pane,” poslušne konštatoval Hardy očividný fakt.

“Kto nariadil, aby sme sa vzďaľovali?!” rozhodol sa vykričať si hlas Kowalský.

“Netuším, pane,” naďalej nemenil oznamovací tón poslušný vojak Hardy. “Niekto za nás prebral velenie a riadi naše nútené pristátie.”

“Tie svine! Zrušte to! Okamžite to zrušte a zaútočte,” rozhodol sa konať akčný hrdina.

“Nemáme na koho zaútočiť, pane,” neodtŕhal pohľad od monitoru celým procesom uchvátený Hardy. Odrazu vyskočil do pozoru, akoby bol na ihlách. “Hlásim, pane,” a konečne sa zahľadel do zúfalstvom pokrivenej kriedovobielej tváre veliteľa, “že sme pristáli.”

“To vidím,” chcel povedať “ty, idiot”, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Veď on mu ukáže. Všetkým ukáže. Čas veľkých skutkov ešte len príde. Nebude sa mu viac tento vycierať do tváre a tváriť sa, že si nevšimol, ako situáciu nemá pod kontrolou. Nikto sa tu vycierať nebude. “Okamžitá pohotovosť, nariaďte ozbrojený výsadok!”

Vojaci behom piatich minút stáli nastúpení pred dverami. Keď ich Kowalský otvoril, vybehli pred plavidlo a pustili sa prečesávať okolie, ba celú planétu. Natrafili na objekt javiaci známky zásahu inteligencie, rozostúpili sa okolo neho a namierili.

V troskách Crusadera sa vyvaľoval človek a s fňukaním hladkal fľašku, ktorú odrazu v nemom úžase pustil na zem.

“Okamžite sa identifikujte!” konečne našiel svojho nepriateľa Kowalský a nemienil mu to darovať.

“Ja som Jožo,” povedal technik, postavil sa, obe ruky si otrel do maskáčov a napriahol pravicu ku Kowalskému, ktorý jediný v ruke nezvieral zbraň.

***

“A toto nám ako vysvetlíte?!” rozčuľoval sa audítor, keď znovu zvolal naliehavú schôdzku najvyšších predstaviteľov rojov v tichosti audítorskej kancelárie.

Ambasádorka, ktorá opäť ponechala nevládne telo Alter-Jewel v opatere Jacoba sa neusmievala, ba nebola ani len pokojná. Nemala potuchy, čo sa stalo. Na vlastné oči videla opätovné otvorenie časopriestoru, ale návrat Iluma zaznamenaný nebol.

“Silikská dominancia hlási zmiznutie posádky. Obviňujú z toho náš Roj!” pokračoval vo výčitkách ambasádor.

“Nemali tam vôbec čo hľadať,” pokúsila sa o slabú obranu ambasádorka.

“Uvedomujete si, že, ak nezahynuli, ak sa prenos podaril a nebodaj sa podaril aj prvýkrát, tak v minulosti našej pravlasti práve pobehujú dve plnovybavené lode Silikov? Ste si vedomá, že by mohli zahájiť genocídu, ktorá by pravdepodobne nežiadúco ovplyvnila našu súčasnosť?!”

Nemala slov. Dobre si to uvedomovala. Spustenie časopriestoru zanechalo vo vesmírne výrazné energetické nezrovnalosti. Kým prvé viedlo k Ilumovi, stopy druhého viedli na Tretiu.

“Osobne na to dozriem, pane,” poprvýkrát z jej hlasu zaznela skromnosť a pokora.

Vráti sa na Tretiu a zistí, o čo ide. Domorodci nič takého spôsobiť nemohli, jej ľudia ich sledovali dostatočne dlho nato, aby ich pridobre poznali. V tomto štádiu kultúrneho vývoja nechápali ani pôsobenie mentálnej sféry, nieto otváranie časopriestoru. Stopy museli viesť k nim, k novoprišelcom. Časopriestor sa otvoril presne počas príchodu pozemských posíl z červej diery. Možno by mala byť opatrnejšia. Doteraz ich skôr podceňovala. Teraz sa im pozrie na zúbky.