"Ahoj," ozvala sa za Arthurom bledá Kailin.

Mladý absolvent Howletovho inštitútu sa k nej otočil vytrhnutý z vlastných myšlienok.

Strach v jej očiach sprevádzala úzkosť. Arthur cítil, ako z nej telepaticky sálala sťa teplo z rozpáleného kovu.

"Hej," priznal, "aj ja sa bojím."

Bolo na nej vidieť, že chce niečo povedať, no Arthurovi sa zdalo, akoby mala ešte väčší strach z neho ako z udalostí, ktoré sa dejú. "Kto si?" spýtala sa nakoniec, no Arthur nechápal.

"Veď vieš moje meno." Cítil vo svojej hlave búrlivú vravu, nedokázal však rozoznať konkrétne myšlienky. "Ty ma blokuješ?"

"Ostatní tvrdia, že za to môžeš ty."

"Ja?!"

"Gmork sa prebral o tri týždne skôr. Potom, ako si prišiel ty."

Arthur sa ich naivite smutno pousmial. "Vyzerám ako boh?"

"Nikto nevie, ako bohovia v skutočnosti vyzerajú."

"Ja som ich videl. Vo vašich hlavách."

"Legendy, predstavy a myšlienky skreslené stáročiami prenášania z mysle do mysle, od človeka k človeku. To, čo si videl, je to, čo učíme v chrámoch Stratených. Ja som kňažka Arthur. Poznám každé jedno skriptum, každý príbeh. Jeden tvrdí, že bohov bolo viac. Druhý, že sa bili medzi sebou. Sú skriptá, ktoré dokonca naznačujú, že Stratení boli bohovia. Iní zasa, že boli ľuďmi, ktorí sa dotkli božskej moci, a preto vystúpili ku hviezdam. Bohom ale treba dať tvár a viere jednoznačnú pravdu. Inak budú ľudia pochybovať. A keď budú pochybovať-"

"Nebudú poslúchať," dokončil za ňu Arthur. A ľudia museli poslúchať. Hlavne, ak ich démon pravidelne chodil medzi nich.

"Si boh?"

"Nie som."

"Tak čo tu robíš?"

Arthur si sadol a ponoril hlavu do rúk. "Kto sú Stratení?"

Kailin neisto a zakríknuto sledovala jeho tvár. Nakoniec sa rozhodla odpovedať: "Voláme tak tých, ktorí obývali Kamennú džungľu."

'Kamenná džungľa', tak asi volali tie zarastené mestá, ktoré predošlý večer videl. "Som človek," uistil ju. "Možno podobný Strateným, možno nie. Z iného..." slovu vesmír asi nebude rozumieť, "miesta."

Kailin si viditeľne vydýchla a Arthura zaplavila vlna hnevu, strachu a paniky, ako Kalin povolila blok. Cítila asi, že vraví pravdu. Podišla k nemu, usadila sa a svoju hlavu si uložila na jeho úzke plece. Hnev, strach a panika ostatných zmizla a nahradila ich Kailina úzkosť.

"Ďakujem," vypadlo z neho. Vedomie, že je telepatka, že musela cítiť, aká je pre neho príťažlivá, z neho zhodilo všetky zábrany. Vždy mal zo žien trému. Nevedel, čo im povedať. Ale Kailin...

"Za čo?"

"Že si mi dala možnosť čítať tvoje myšlienky."

Kňažka sa usmiala. "Ani som si vtedy neuvedomila, že by ti to mohlo byť cudzie. Často sa stáva, že ľudia prídu o svoju schopnosť čítať mysle iných. Zrania si hlavu. Ako kňažka musím vedieť liečiť, tak som sa naučila, ako im zasa ich schopnosti vrátiť."

Zrazu spozornela. "Musím ísť."

"Čo sa deje?"

"Náčelník zvolal poradu."

"Nič som necítil."

Znova mala v očiach strach. Tentokrát však nie z neho, no skôr o neho. "Ja ti verím Arthur. Ostatní-" odvrátila pohľad a zbrklo vybehla von.

'Pripravený?' ozvala sa mu Monika a Arthurovi v hlave znova zapulzovala pálivá bolesť. Androidka zrejme šifrovala telepatický signál do morfologických a syntaktických vzorov, ktoré dokázal prekladač v jeho hlave spracovať, no hrial sa pri tom ako šialený.

'Nie?'

'Roháča si ulovil?'

'Áno,' smutne si pomyslel. Chcel Kailin o tom povedať, no nemohol im ho dať. Domorodci by roháča Gmorkovi ponúkli ako obeť a Gmork by možno znova zmizol spokojný a najedený.

Arthur si v duchu stále pripomínal, že to robí aj pre Kailin aj pre kmeň, no fakt, že chcú Gmorka chytiť a vydierať, mu hovoril, že to nie je tak úplne pravda.

Vzdychol si a chvejúc sa vyšiel z chyže von. Domorodci sa hnali dedinou, ich tváre kopírovali emócie, ktoré z nich sršali. Hnev, nenávisť a strach... hlavne strach, zalievali Arthurove vedomie ako horúca smola, ktorá mu škvarila mozgovú kôru a varila krv, vrhajúc ho na pokraj bezvedomia. Zatackal sa a oprel sa o drevenú stenu Kailininej chyže, zatiaľ, čo sa snažil záchvat bieleho závoja pred očami rozdýchať.

O niekoľko sekúnd sa prebral a zistil, že okolo neho stojí skupinka ľudí.

Nevyzerali prívetivo, no Arthur bol optimista. Teda až kým nezbadal v ruke jedného z nich nôž.

"Predsa by ste nechceli zabiť svojho boha," skúsil.

"Ty rúhajúci," schmatol ho pod krk šedivejúci tridsiatnik a nôž mu priložil k soláru.

'Zial,' napomenul niekto útočníka. 'Zviažte ho.'

Rana päsťou poslala Arthura do ríše snov.

Vrava neustala, ani keď sa náčelník Piki postavil. Nebol to veľký muž. Na pohľad dokonca ani neevokoval rešpekt. Bol to malý, šedivý starček, ktorý sa triasol pri každom pohybe. Napriek tomu, keď sa pohol z povaleného pňa, na ktorom spolu s kňazmi sedel, Kailin vedela, že všetko bude v poriadku.

Domorodec za domorodcom začali utíchať, keď si uvedomili, že ich náčelník ide prehovoriť, a pousadzovali sa na tvrdú zem.

"Myslím," začal s námahou, "že vieme, prečo sme tu."

Kailin necítila z neho nič. Ani nechápala, prečo sa namáha so slovami. Jediný dôvod by bol, že by chcel pred nimi niečo skrývať, ale tomu odmietala veriť.

Piki sa oprel o paličku a začal sa šuchtať pomedzi sediacich.

"Nebudem vám klamať. Viem, že by ste chceli počuť, že vieme, čo robiť. Že sa o to postaráme. Že Gmork bude zhovievavý. Že nás neprišiel trestať, ale chváliť," zastavil sa a pozrel na oblohu. "Že veríte, že neprišiel pre nás."

"Musíme ho zabiť!" ozvalo sa z davu a znova sa strhla vrava. "Zabiť a ponúknuť ho ako obeť, keď mu pustíme krv-"

"Ticho!" zaburácal Piki a dav zmĺkol. Bol na smrť unavený a chvel sa, no stále si vedel vynútiť pozornosť. "Krvi bude ešte veľa. Našej, jeho, cudzej alebo roháčej, neviem povedať." Jeho slová sa znova začali vliecť ako jeho nohy. "Pred štyroma ránami nám z oblohy padlo znamenie, s akým dávno prišli bohovia, a ktoré prinieslo smrť. Na rade uloviť roháča je náš kmeň. Človek," vrava mu nedovolila dopovedať. Utíšil ju nepatrným pohybom ruky. "-človek," zopakoval, "ktorý padol so znamením, padol k nám a Gmork je hladný."

"Prišiel z nebies, musí byť iný ako my!" začal zasa niekto.

"Keď Gmorkovi chutila krv roháčov, možno mu bude chutiť aj jeho," zaznela skadesi odpoveď.

"Možno?!" oponoval náčelník. "A možno nás prišiel démona zbaviť! Možno preto porušil Gmork dohodu, pretože prichádza jeho koniec."

"Rúhačstvo!"

V Kailin zovrela krv: "Náčelník má slovo, a keď on skončí, až potom ho máte vy! Ako sa opovažu-"

"Bohovia, veď nás bude počuť, nesmieme sa tak rúhať, určite prišiel, lebo-"

"Je úplne jedno, či nás bude počuť," odvrkol niekto ďalší, "keď niečo nespravíme, sme mŕtvi."

"A čo by si chcel spraviť?"

"Ponúkneme mu cudzinca. Zviažeme ho a ponúkneme mu ho, a keď ho nebude chcieť, budeme vedieť, že neprišiel kvôli nemu."

"Aký super nápad, už dlho sme si nerozhnevali boha."

"On nie je boh!"

"Buďte... už konečne... ticho!" Kailin vyvrhla vlnu hnevu verbálne a mysľou naraz a dav sa s bolesťou v tvári chytil za hlavu.

Piki jej súcitne položil ruku na rameno. "Pôjdeme loviť," povedal všetkým. "Všetci. Pôjdeme loviť všetci. V údolí sĺz bolo vždy veľa roháčov, možno sa nám podarí nejakého tam nájsť."

Kňažka sa divila: "Údolie sĺz je predsa ďaleko. Kým tam prídeme, Gmork dorazí k Valenovmu kmeňu a-"

Náčelníkovi unikli obrazy skazy a hrôzy a Kailin vyhŕkla v tej záplave slza. Už vedela, čo skrýval. Nemohol dopustiť, aby sa jeho plány dostali k Valenovmu kmeňu.

"Zdržia ho," smutne sa usmial, potľapkal ju po pleci a začal sa ubolene poberať preč.

...

Veľvyslankyňa potomkov ľudí sa dívala na to, ako vybuchujú hviezdy. Vznášala sa štyristo kilometrov nad rezerváciou, no nevidela zo svojho okolia nič, keďže si prehrávala historický záznam. Jej telo - chladné, obrovské a obklopené skoro-ničotou vákua - bolo dokonale neviditeľné pre všetkých okrem ostatných členov roja. Nad rezerváciou sa ich vznášali tisícky.

Smrť, na ktorú sa dívala, bola už tisícročia minulosťou, no jej dôsledky bolo cítiť ešte dnes. Zo vzácnych entít sa stal ohrozený druh, z galaxie sa stal cintorín mŕtvych hviezd a z ľudí... z ľudí niečo iné.

Nikto nikdy nezistil, pri ktorej hviezde vznikli, no vedelo sa, že sa hviezdami živia – kvantovo-plazmatické živočíchy, ktoré kočovali od hviezdy k hviezde a kŕmili sa ňou, kým z nej nezostalo nič. Najprv ich považovali za impulzívne konajúce tvory, nižšie formy života.

No keď ich začali loviť, entity sa začali brániť.

Vesmírom sa prehnali ako neúprosná búrka. Tvorili si zbrane, ktoré dokázali absorbovať energiu v iných formách ako ich telá, a tým ničiť a zároveň sa kŕmiť. Ich prirodzený spôsob komunikácie im umožnil naučiť sa čítať myšlienky korporálnych rás, sledovať, učiť sa, prispôsobovať sa, manipulovať.

Boli to ľudia, ktorí ich nakoniec pomenovali, obrátili kartu a začali ich zatláčať späť.

Ilumov lovili celé stáročia, až kým z nich nakoniec neostal skoro nik.

"Tvoje proxy telo je pripravené," ozval sa audítor.

Veľvyslankyňa ukončila spracovávanie historických dát, vykonala zálohu vedomia a počala synaptický transfer. Pár tisíc svetelných rokov bolo pre rojovú prenosovú sieť otázkou niekoľkých sekúnd.

V priehľadnom tubuse, uprostred umelého gravitačného konštruktu v hviezdokope Plejády sa prebrala mladá nahá žena.

...

"Tak čo?" spýtal sa Jacob.

"Neviem. Nejde mi to do hlavy. Nie som fyzik, ale- chcelo by to Arthura." Jozef sa díval na záznam zo spektrálnych senzorov na mostíku. "Vyzerá to ako nejaká studená kvantová plazma tvarovaná do fraktálových štruktúr herbertovho manifoldu."

Kovacs venoval Lacovi tupý pohľad. "Nie som fyzik," napodobnil ho, nervózne sa poprechádzal a znova sa mu natlačil za chrbát. "Vyser sa, prosím ťa, na franforcove štruktúry a povedz mi, čo je s vysielačom."

Jozef si vzdychol: "Nemohol si vidieť lode Jacob."

"Uhuh. Takže do alternatívneho vesmíru som sa teleportoval sám a vražedný zmutovaný vlk z Noci Nemŕtvych Quariánov je výplod mojej fantázie."

Geniálny údržbár odignoroval sarkazmus a mračil sa na obrazovku ďalej. "Nie je to vlk."

"E?"

"Nie je to vlk. Má to papuľu, tvar, končatiny. Ale ani jedna bunka, dokonca ani stopa po baryonickej hmote. Iba vlákna... Plazmy? Quarkov? Čo ja viem?"

Jacobova masívna ruka schmatla údržbára za hlavu a otočila ju smerom k sebe. "Vy-sie-lač."

"Nemám! Nefunguje."

"Tak externé senzory."

"Hm," zamyslel sa. "Skúsim."

Po niekoľkých nadávkach a buchnutiach sa zjavil nejasný obraz.

"Lepšie to nebude," vyhlásil Laco.

"Vidíš? Lode."

"Asteroidy. Prirodzené obežnice, má to príliš náhodný tvar na loď."

Vojak nebol presvedčený. "Chcem, aby bolo dané na známosť, že som bol výsostne proti tomu, aby bol Crusader vyslaný bez zbraní."

Jozef sa znechutene odtlačil od monitora. "Vykašli sa prosím Jacob na to, máme dôležitejšie veci na práci. Musím zistiť, čo je ten vlk zač. Čím viac budeme vedieť, tým väčšiu šancu bude Arthur mať."

"Tak mu povedz o franforcových štruktúrach."

"Fraktálových."

"Veď vravím."

Jewel stála na trupe Crusadera s cigaretkou a založenou rukou.

"Zásobu si takto vyfajčíš, zlatko, do dvoch dní," zamrmlal Jacob, keď vychádzal zo vzduchového uzáveru. "A mne nič neostane."

"Neoslovujte ma zlatko. Som nervózna. Keď som nervózna, fajčím."

"Ja ťa ukľudním hneď," zazubil sa, no Jonesová bola príliš vystresovaná na jeho poznámky. Toto čakanie bolo na umretie. Dívala sa na horizont, ktorého žiara vytvárala oproti hviezdnej oblohe ostrý kontrast. Horel.

"Dostal sa k ľuďom," zosmutnel Jacobov hlas. "Asi sa snažia brániť ohňom."

"Ďakujem za to, že mi to pripomínate."

Ona nebola nervózna, uvedomil si. Mala strach. Smrteľný strach.

...

Náčelník sa Arthurovi díval do očí aj do duše. Adamsovi bolo jasné, že v tom má prsty on. Nikto v tejto dedine nespraví nič bez jeho vedomia. Nevedel však, čo si má myslieť. Dal ho rozviazať, svojich domorodcov poslal preč a teraz s ním stál sám v jednej z chyží.

V ruke sa náčelníkovi zjavil nôž, čepeľ sa dotkla dlane a Piki začal púšťať vlastnú krv.

Toto neboli tí ľudia, ktorí ho zachránili z modulu, tie jemné, nevinné bytosti, za ktoré ich považoval.

Sú to ľudia, spomenul si.

Piki mu rozrezanú dlaň položil na čelo. "Viem, kto si," šepol. Na tvári mal unavený úsmev. "Vedel som, že raz prídeš. Viem, kto si a čo chceš spraviť, prosil som bohov tak dlho, aby nás oslobodili, a oni nám poslali teba," pritakával sám sebe. "Za chvíľu k nim pôjdem. Ponúkol som im niečo za oslobodenie a teraz to musím splatiť. Ziala a ostatných budeš musieť zabiť. Nebudú ti veriť. Až keď nás oslobodíš, až potom." Náčelníkov pohľad sa zmenil, akoby sa cez Arthura pozeral niekam do diaľky. "Potom."

Priložil si nôž o srdce a ku Kailin vyslal posledný príkaz.

"Nie," šepol Arthur, no čepeľ už prenikala srdcom, sprevádzaná prúdom krvi.

Oslabené telo dopadlo na zem.

Adams stál ako stebielko trávy, presvedčený, že každú chvíľu skolabuje.

Zial vbehol do chyže nasledovaný ďalšími dvoma domorodcami. Zvonku bolo počuť krik.

Cítili to.

Arthurov protivník sa rozbehol. Mozog absolventa sa prepol do chladného vypočítavého režimu. Dlho po tom rozmýšľal, čo sa stalo, no nikdy si to nebol schopný vysvetliť. Možno objavil talent, o ktorom nevedel, že ho má. Možno zabral niektorý z početných implantátov, ktoré mu tesne pred misiou upgradovali. Nech to bolo akokoľvek, Zialove telo padalo na zem, keď mu Arthur preťal krk Pikovou čepeľou.

Ďaľších dvoch odsotil a utekal. Mal súradnice. Už sa len musel dostať do modulu, vymontovať gravitačný generátor, nakalibrovať... Čo ak ho tam budú hľadať? Nie. Na toto nie je čas. Na sekundu sa mu zdvihol žalúdok, keď si uvedomil, že je vrahom. Chladne a vypočítavo to však zavrhol. Morálnu krízu bude riešiť neskôr.

Teraz bolo treba prežiť.

Kailin nariekala, kričala, prosila bohov, no milosť neprišla. Náčelník bol mŕtvy a ona držala jeho telo v skrvavených rukách.

Kmeň plakal. Chcel odpovede, potreboval silu, istotu, potreboval vodcu, no mal iba ju.

"Musíme ísť Náčelníčka, keď sa dostane do Kamennej džungle ku svojmu," hľadal správne slovo. "Určte tam má... niečo."

Kailin chvíľu na neho zmätene pozerala. "Ideme loviť."

"Pošlem-"

"Roháčov," upresnila. "Musíme uloviť roháča. Arthur nie je podstatný. Nie teraz."

"Zabil náčelníka," neveril lovec vlastným ušiam.

"A Gmork nás zabije všetkých," odvrkla mu.

Spomienka na Gmorka mladému bojovníkovi znova vrátila strach. Hnev kvôli smrti Pikiho ho vytlačil.

"Na čo čakáš?" štekla Náčelníčka.

Mladý iba pritakal a vybehol z chyže von.

Bývalá kňažka sa ako na povel rozplakala. Ako jej to mohol Piki spraviť? Keď jej vravel, že Arthurov príchod je predzvesťou krutých obetí, čakala, že bude tiecť krv, nie však, že bude tiecť takto. Že budú utekať, nechávajúc ostatné kmene napospas. Že spácha samovraždu. Že...

Miesto, odkiaľ Arthur Pikimu z hrude vyšklbol čepeľ, bolo zívajúcou dierou do ruín jeho srdca. V myšlienkach sa načahovala za Arthurom, odkedy jej Piki dal svoj posledný príkaz; vedela, že to Arthur nespravil a že ho musí chrániť. Ako to má však dosiahnuť, keď jej ľuďom nesmie prezradiť, čo sa stalo?

Naposledy pohladila Pikiho zvráskavenú tvár. Tradíciou bolo, že mŕtvych nosili do Kamenného údolia, aby si Stratení pre nich mohli prísť. Pre Pikiho však už nemohla spraviť ani to.

Zatlačila poslednú slzu a vykráčala z chyže von.

'Náčelníčka', urgentne k nej niekto vyslal. 'Kalis odišiel aj so skupinou piatich lovcov. Vraví, že sa vráti s cudzincovou hlavou.'

Kailin zalial hnev, chvíľu sa nemohla vyrovnať s tým, že by ju jej ľudia takto ignorovali, no potom pochopila, čo je vo veci. Je najsilnejšou zo všetkých, no predsa sa pred ňou dokázali skryť. Nesmie vlastným emóciám dovoliť, aby s ňou takto lomcovali, potom sa nevie sústrediť. Náčelník, pred ktorým sa dali skryť myšlienky, nebol náčelníkom.

Bývalá kňažka si sadla na zem uprostred zmätených a uponáhľaných ľudí a začala zhlboka pomaly dýchať. Nikto tu nebude robiť nič bez jej povolenia.

Nikto.

...

Kontrolka vysielača blikala nazeleno oznamujúc zaznamenaný odkaz. Arthur ho jemným ťuknutím prehral.

"Úh, Arthur?" ozval sa Jožo. "Ugh, neznášam tieto stroje. Počuj, podarilo sa mi konečne rozbehať vysielač. Zrejmé, že?" nervózne sa zasmial. "Dúfam, že si všimneš tento odkaz, keď prídeš do modulu. Chcem, aby si sa mi ozval hneď, ako si to vypočuješ, a zober si vysielač so sebou. Je dôležité, aby si si ho zobral so sebou."

Absolvent Howleta si znova pretrel štípajúce oči. Krv sa z nich snažil vytrieť, ako sa len dalo, no oči stále protestovali.

Schmatol vysielač: "Jožo?"

Na druhej strane bolo chvíľu ticho, no keď to chcel Adams znova skúsiť, ozval sa rachot a potom známy hlas: "Arthur?"

"Áno, čo chceš? A prečo mi to neposielaš cez Moniku?"

"Kde si?"

"V module, prečo?"

"Dobre, to je dobre. Potrebujem s tebou pár vecí prebrať. Monike neverím. Napojil som sa na jej diagnostiku a trochu som sa v nej vŕtal. Odkedy sme ju zapli, prešla jej UI niekoľkými zmenami. Niektoré subrutiny sa vypli, iné prešli samovoľnými zmenami. Nepáči sa mi to, Arthur."

"Jozef-"

"Nie, ver mi Arthur, keby som ti to mohol uk-"

"Na to sa vyser," nemal čas vysvetľovať mechanikovi nuancie prispôsobivosti Assimovovskej umelej inteligencie.

"Ide mi hlavne o jednu vec," zostal nepresvedčený. "Monika tvrdí, že jej nanoboty mu opravujú telo a že ho s ňou spájajú, nech tým myslí čokoľvek."

"A?"

"Čo a? Skôr ako? Jej nanoboty nie sú navrhnuté na infiltráciu živých systémov a už vôbec nie na spätnú komunikáciu so svojim pôvodným hostiteľom. A hlavne sú navrhnuté na opravu jej tela a nie nejakej plazmatickej, kvantovej-"

"Jožo kurva, ja nemám čas na dlhé diskusie, o čom to do piči hovoríš?"

Laco zostal na sekundu zarazený. "Stalo sa niečo?"

Adams si znova pretrel oči. "O čom hovoríš," zopakoval kľudnejšie.

"O Gmorkovi, v prvom rade. Neviem, ako vyzerá tá bytosť v nepriestore, ale Gmork nie je vlk. Je to nejaká kvantovo-plazmatická štruktúra. A keď časť bytosti, ktorá putuje po planéte a žerie organickú hmotu, má také zloženie, dám ruku do ohňa za to, že to v mimopriestore-"

"Ukáž mi to."

Holografický displej vysielača zobrazil Arthurovi dáta. Vo vylepšenej hlave si to zrátal za pár sekúnd. "Toto môj gravitačný generátor nezastaví," zachvel sa mu trochu hlas.

Jozef mlčal.

"Vlk." Arthur sa rezolútne posadil do kresla. "Im tu po planéte behá štvornohá studená plazma a my vidíme vlka." V tom mu svitlo. "Jozef, videli ste ho, že? Na živo?"

"Na zázname."

"Na zázname," zopakoval absolvent. "Tá bytosť je telepat. Prečo by sa namáhala úpravou elektromagnetického žiarenia, ktorú vyžaruje, tak, aby pripomínala nejaké zviera, keď môže rovno človeka presvedčiť o tom, že vidí dané zviera."

"My nie sme telepati, Arthur."

"No a?"

"No, nemôže nám tým pádom niečo vkladať do hláv. A my sme videli vlka tiež."

Arthur si otrávene odfúkol. Jožo bol síce nadaný, ale niekedy akoby si sedel na kábli. "Ty si nemal na škole teóriu vákuovo-rezonančnej telepatie?"

"To bolo dávno Arthur," zamrmlal Jozef a Adamsovi sa zdalo, že sa ho jeho poznámka trochu dotkla.

Asi by sa s ním nemal rozprávať tak povýšenecky. Slzy v očiach, zaschnutá krv na tvári a smrť človeka na svedomí ho však presviedčali o tom, že Jožove emócie sú irelevantné.

"Nepotrebuješ byť telepatom na to, aby sa s tebou druhý telepat vedel spojiť."

Na druhej strane bolo ticho.

Arthur pokračoval. Niekedy si pripadal ako vševed, ako nejaká lacná postava z trápnych seriálov, kde vždy niekto všetko vedel. Nemohol však za svoj vylepšený mozog a odmietal sa zaň ospravedlňovať. "Jediný dôvod, prečo tá bytosť v červej diere z ľudí na tejto planéte spravila telepatov je, že myšlienky telepatov sa šíria z jednoho na druhého ako mor. Preto sa komunite telepatov hovorí mentálna sféra. Tých pár ľudí, čo sa naučí svoje aj cudzie myšlienky vďaka tejto schopnosti blokovať a tieniť, nie je relevantných. Štatisticky bude pre telepatického pozorovateľa vždy ľahšie sledovať a manipulovať mentálnu sféru telepatov ako komunitu netelepatov, pretože sa nemusí toľko sústrediť na jedincov."

Laco sa však stále neozýval.

"Jožo?"

"Monika," ozval sa.

"Čo s-"

"Monika nám číta myšlienky."

Adamsa zalial studený pot, keď si mrazivo uvedomil, akým veľkým idiotom vlastne je. Ako si toto mohol neuvedomiť? Ako je možné, že si to nikto z nich do teraz neuvedomil? Aj keby Jožo mal s telepatiou pravdu, bytosť v nepriestore predsa neustále mohla čítať jeho, nezávisle na tom, ako kvalitne Monika šifrovala komunikáciu. A tým, že bol v komunite telepatov jeho myšlienky musela bytosť cítiť z každého.

"Roháč." Hlas sa mu triasol. Na druhej strane ho však už nemal kto počuť, vysielač hlásil, že hovor bol prerušený. Arthurovi to bolo jedno. "Ako to, že Kailin nevedela, že som ulovil roháča. Musela to predsa zo mňa cítiť. Piki to zo mňa musel- Piki to cítil." A Piki ho aj tienil. Určite. Ak vedel, o čo Arthurovi ide, musel sa ho snažiť tieniť. Pred Kailin. Pred ostatnými. A možno aj pred Gmorkom. A teraz bol mŕtvy.

Zúfalstvo ním chvíľu lomcovalo, no snažil sa nahovoriť si, že teraz ho určite bude chrániť Kailin.

Túto nádej stratil, keď začul šuchot a v otvore modulu sa zjavil luk, šíp a za nimi domorodec.

Dav ľudí sa okolo Kailin zhromaždil ako mravce okolo kvapky medu. Sedela a triasla sa, pot jej vystupoval na čele, no nevydala ani hlásku. A pri tom každý vedel, čo robí.

O pár kilometrov ďalej sa Kalis triasol tiež. Chcel ten natiahnutý šíp pustiť, no jeho prsty zostávali kŕčovito zovreté. Ostatní členovia jeho skupinky sa v bolestiach zvíjali na zemi vo vlastných zvratkoch a výkaloch.

Arthur opatrne zovrel svoj nôž.

Na lovcovi bolo vidieť, ako bojuje s vlastným telom. Z nosa mu začala tiecť krv v tenkých pramienkoch a netrvalo dlho, kým sa mu prevrátili oči a padol na zem.

'Bež,' ozvala sa vyčerpaná Kailin v Arthurovej hlave.

'Tak predsa,' pomyslel si Arthur.

Kmeň v nemom úžase vnímal dianie pri Arthurovom module z pohľadu svojich trpiacich súkmeňovcov. Takéto niečo nedokázal ani náčelník Piki.

Kailin bola zmorená, no stále sa musela držať pri vedomí, Arthura musela chrániť. Nedokázala však už držať svoje vzpriamené telo a uvoľnila sa do rúk svojho kmeňa, ktorý ju vzal do náruče a niesol k jej chyži.

V polospánku-polotranze, tak, ako ju to kedysi učil Piki, sa sústredila na Arthura.

Ochráni ho. Musí.

...

Pre Iluma bola sekunda hodinami, keď sa díval na Arthura ako pripravuje svoju úbohú pascu. Jeho zbraň, jeho žalúdok ho aj tak pohltí, keď sa k nemu dostane, a Ilum znova bude mať trocha viac energie. Žalúdok, Gmork, ako ho nazvali domorodci... už len to, že sa mu myšlienky formulovali v podobe verbálnych pojmov, mu naznačovalo, že pri týchto bytostiach strávil príliš veľa času. Príliš dlho ich manipuloval, vkladal im strach a hrôzu do hláv, formoval ich pohľad na seba tak, aby sa ho báli a mali rešpekt. Stal sa tým, v čo ich naučil veriť. A prečo? Aby sa skrýval a kŕmil sa, skrýval a kŕmil sa, skrýval a kŕmil sa. Čo sa začalo ako odboj voči tyranii, skončilo ako rutinné kŕmenie. Jeho zbraň aj zabudla, čo to je spracovávať neorganickú hmotu. Po tom, čo z Gmorka začal dostávať energiu, sa búrlive emócie začali ukľudňovať a cudzie zapožičané asociácie uvoľnili priestor jeho chladnej mysli. Mäso, potrava, hlad. Koncepty, ktoré mu boli pred stáročiami cudzie...

A teraz ničím iným nežil.

Gmork anihiloval a Ilum trpel. Chcel ho poslať, nech sa zasa schová, no jeho energetický deficit bol príliš veľký. Keď vyvrhol votrelcov ku svojej zbrani, vyčerpal sa viac ako čakal. A potrava nebola pripravená. Nakoniec to ale aj tak bolo jedno. Keď boli ešte dvaja, tak sa schovávali. Po tom, čo sa rozhodli ostať a nechať sa kŕmiť Roháčmi, nepomohlo však ani to. Našli ich.

Sledoval ďalej Arthura, kým nanoboty spájali vlákna jeho kvantovo-plazmatického tela. Vedel o ich plánoch, a napriek tomu, aký bol slabý, sa postaral aj o to, aby sa androidka nedozvedela o ňom už vôbec nič. Tie malé skvelé veci umlčal.

...

Jacob, Jožo a Jewel stáli nad nehybnou Monikou. Laco ju vypol v momente, čo skončil hovor s Arthurom.

Trvalo im to zopár hodín, kým sa rozhodli, čo robiť. Prebrali si to zo všetkých uhlov, rozobrali všetky možnosti.

Jožo si prešiel telepatickú teóriu niekoľkokrát, no nenašiel nič pozitívne. Arthur mal pravdu a na lodi nebolo zariadenia, ktoré by ich ochránilo.

Stále mu to s Monikou však nešlo do hlavy. Ako ju jej nanoboty môžu s tou bytosťou spájať? Niečo tu nehralo a oni potrebovali v prvom rade zistiť, čo.

"Nechcete ju snáď zasa zapnúť," obávala sa Jewel.

"Žiadny rozdiel to nespraví," utrúsil Jacob. "Franforcový šašo v červej diere nám číta myšlienky, či sa nám to páči alebo nie."

"Možno nie," pokúsil sa ju uistiť Laco. "Je tu niekoľko miliónov ľudí, desiatky tisíc komunít. Aj keď sú to telepati a ich myšlienky sa často prelínajú, stále je to veľa entít, na ktoré sa musí sústrediť. Možno si tie naše iba nevšíma." Sám tomu však moc neveril.

"A hlavne budeme Moniku potrebovať, ak sa ukáže, že je naozaj na našej strane," povedal Kovacs.

"Ale ako viete, že nám nebude klamať?"

"Pustil som si diagnostický výstup z jej emočných subrutín. Dá sa z toho vyčítať, či klame," zahlásil Jožo a spustil gynoida.

Monika otvorila oči a zmätene nimi prešla po miestnosti. Nebola schopná hýbať hlavou a stratila väčšinu svojich mimických schopností, no napriek tomu vyzerala zmätene.

"Vy ste ma vypli," ozvalo sa z reproduktorov.

"Klamala si nám," zavrčal Jacob.

Jožo mu priložil ruku o hruď, akoby ho chcel zastaviť: "Povedz mi Monika. Z čoho sa skladá Gmork."

"To už predsa vieš," promptne mu odpovedala.

"A tá bytosť? V nepriestore?"

"Prečo si pozeráš môj diagnostický výstup?"

"Odpovedz," štekol Jacob.

Po krátkej pauze poslúchla: "Rovnako."

Laco pokračoval: "Tak mi vysvetli ako je možné, že nanoboty slúžiace na znovuspájanie a prepletanie nanokarbonových vlákien opravujú niečo takého, ako je tá bytosť."

Znova tá pauza. "Čo chceš počuť?"

"Prečo klameš?"

"Nemôžem ti to povedať."

Kovacs vyšklbol zbraň z pochvy a natlačil ju Monike do jej inertnej tváre: "Môžeš."

"Robíš chybu Jacob. Taktickú chybu."

Vojakova zbraň zabzučala nabitím.

"Ako chceš," utrúsila rezolútne Monika. "Moje nanoboty sú už dávno mŕtve. Nič ho nelieči. Nič ho neopravuje. Myslí si to však. Presvedčila som ho o tom, aby mal dôvod chcieť ísť do nášho vesmíru."

Jozef neveriacky čumel na výstup z diagnostického kanálu.

Jacob ho pritom sledoval, a keď Jožo neveriacky pritakal, Jewel utrúsila zľaknuté: "Ako?"

"Galaktické spoločenstvo experimentuje s vákuovo-rezonančnou telepatiou už roky. Nie som prvým zariadením, ktoré vie čítať a vnucovať ľuďom myšlienky."

"Takže ty si nám čítala myšlienky celý čas? Celú cestu?"

"Čas cesty nebol istý. Mohlo sa letieť aj niekoľko dní. Žiadna živá posádka predtým neletela nepriestorom a vplyv červej diery na psychiku ľudí nebol známy."

"Takže naše mysle boli súčasťou experimentu?"

Vojak sa zamračil. "Nie som xenopsychiater ani fyzik, ale očakával by som, že manipulovať s ľuďmi bude niečo iné, ako manipulovať s Kapitánom Turboplazmou tam hore niekde," naznačil hlavou smerom k stropu.

"Kapitán Turboplazma, ako mu tak pekne hovoríš, strávil stáročia svojej existencie študovaním a bojovaním s korporálnymi tvormi, vrátane ľudí."

"Ľudia na tejto planéte nemajú kapacitu-"

"Nie na tejto planéte. Ľudia nie sú iba na tejto planéte. Bojoval s nimi, manipuloval s nimi a musel im prispôsobovať svoje myslenie, aby ich pochopil. A keď ich chápal, lepšie s nimi vedel bojovať. Jeho myšlienkove vzory sú preto veľmi podobné ľuďom. Lebo sa im musel prispôsobiť aby im vedel naháňať strach."

"Vlk..." utrúsila Jewel.

"To je iba čerešnička na torte," povedala Monika. "Zbraň bytosti, Gmork, nadobudne podobu, ktorá jeho nepriateľom naháňa strach. Ako pôdu pre emócie, ktoré bytosť potom telepaticky zosilní. Z kontrolovaného strachu skúseného vojaka spraví nekontrolovanú paniku."

Diagnostický výstup Laca stále presviedčal, že hovorí pravdu. "Prečo si nám teda klamala?" povedal nakoniec.

"Pretože som si nebola istá, či vás dokážem odtieniť od neho tak dobre ako seba."

Jacobove viečka sa rozšírili a vzápätí stisli ako mu prst pomaly schádzal zo spúšte pištole: "Piči."

Vo svojej kajute si Jacob pripevňoval vojenskú výstroj: puška, pištoľ, regeneratívny pancier s tepelne reflexnou vrstvou. Obliekal sa ako stroj – chladne, efektívne, rýchlo.

"Čo chceš robiť?" spýtal sa Jozef, keď mu tam vtrhol.

"Idem Arthurovi pomôcť."

"Bože neblázni, ako mu chceš pomôcť, veď tú vec nemáš šancu zastaviť."

"Jedinú šancu, ktorú sme mali, sme pojebali svojimi stupídnymi otázkami," odvrkol vojak. "Nedovolím, aby člen mojej posádky umrel kvôli mojej jebnutosti," do druhej pištole zarazil plazmový článok a tá sa piskľavým tónom nabila. "Keď Gmorka nezabijem, aspoň ho zdržím."

"A potom čo, umrieš?"

"Potom umrieme všetci."

"Tak to je super, tak si rovno dajme guľku cez hlavu nie?" Jožo strácal nervy.

Jacob tresol puškou o stôl. "Ty to nechápeš? Monika počítala s tým, že Gmork bude veriť tomu, čo nájde v našich hlavách. Že bude veriť, keď sa ho pokúsi Arthur chytiť do pasce, a že sa tomu bude smiať. Že to bude ignorovať, lebo vie, že jeden úbohý gravitačný generátor s ním nič nespraví."

"Gmork nie je celá bytosť, Gmork je iba-"

"To je jedno kurva. Keď sa dozvie, že Monika s ním manipuluje tak je koniec. Sám si mi povedal, čo ti vravel Arthur. Ten generátor nestačí. A keď si to vie spočítať Arthur, vie to aj Monika. Takže musela plánovať, že presvedčí Gmorka o tom, že padol do pasce, aj keď pasca bude na to príliš slabá."

Doobliekal sa, prehodil si pušku o plece a obe pištole strčil do pochiev. Vytlačil sa cez Laca z kajuty von a nechal ho stáť zmoreného za sebou.

"Možno si nás tá bytosť naozaj nevšíma," utrúsil Jozef slabunkým hláskom.

Kovacs si to valil chodbou ako parný stroj. Nahnevaný na seba, na Laca, na celý vesmír. Ale to bolo dobre. Hnev ho poženie ďalej.

Do cesty mu vbehla Jewel, no on ju iba odsunul a išiel ďalej.

"Kam ideš?" spýtala sa ho.

"Zostaň s Lacom," zakričal ponad plece.

Vyhrabal sa zo vzduchového uzáveru na Crusaderov naklonený trup a pozrel sa znova na hviezdy. Onedlho malo svitať. Zase ich zbadal. Zhluk žiarivých bodov obiehajúcich planétu, ktorých usporiadanie podozrivo pripomínalo vojenskú formáciu.

Pevne dúfal, že budú na ich strane.

...

Veľvyslankyňa potomkov ľudí sa konečne blížila ku snemovni. Gravitačný konštrukt, v ktorom sa snemovňa nachádzala, bol medzihviezdnym mestom o rozlohe stoviek kilometrov. Neutrálna pôda založená po prvej galaktickej vojne, stáročia po tom, čo porazili a zahnali Ilumov. Dva kvadrilióny pätsto triliónov ton quarkového kondenzátu, osamelého uprostred noci.

Po tom, čo sa prebrala vo svojom tele, sa rozhodla, že do snemovne pôjde peši. Dlho už necítila, aké to je dotýkať sa bosými chodidlami organického tela o zeminu pokrývajúcu záhrady v kyslíkovej bubline ľudského kvadrantu. Ľudia už kyslík nepotrebovali. Nepotrebovali ani organické telá, no napriek tomu ich v jej okolí bolo veľa. Nahých ako ona alebo oblečených. Kúpajúcich sa, bojujúcich, milujúcich sa.

Návrat do ich pradávnych podôb bol pre ľudí rekreáciou.

Prešla oko páriku, v ktorom žena vášnivo pracovala ústami v mužovom rozkroku, a veľvyslankyňu zachvátila vlna vzrušenia.

Mala by sa rekreovať častejšie.

Snemovňa bola otvorenou miestnosťou vznášajúcou sa na pokraji kyslíkovej bubliny. Strop tvorili vizuálne elementy zobrazujúce črty jednotlivých rás Hviezdnej Rady.

Ostatní členovia, reprezentanti všetkých dominantných rás, už boli usadení: amorfné kryštalické telo reprezentujúce Silikov, Kontainer obsahujúci plyny z hadej hmloviny, Kobylky, Chvejúce sa kôpky organického želé a reprezentant jedinej druhej humanoidnej rasy, okrem ľudí.

"Čo chcú docieliť ľudia tým, že sa reprezentujú vo svojej ancestrálnej podobe?" spýtal sa šupinatý humanoidný tvor svojim kvákavým jazykom. Veľvyslankyňa mu však rozumela. "Roj by mal reprezentovať člen roja," pokračoval. "A nie diaľkovo ovládaná bábka."

"Člen roja zostáva členom ľudského roja v akejkoľvek podobe," odpovedala mu pokojne.

Silik sa zachvel a melodická hudba jeho reči tvrdila: "Vaša reprezentácia nijako neovplyvní členov tejto rady. Vaša snaha o citový nátlak, je zbytočná."

"Poprosím o kľud," zaznelo z plynovej nádoby.

Humanoidný Kirrik iba zakrútil svojou trojklannou hlavou a začal sa venovať svojmu terminálu.

Mladá žena sa posadila. Miestnosť bola chladná, no neprekážalo jej to. Milovala pocit studeného vzduchu na nahej pokožke.

Miestnosť sa vyplnila pachmi, vibráciami, zvukmi a zábleskmi svetiel, ako jednotliví reprezentanti ohlasovali svoju prítomnosť v im vlastných formách komunikácie. Tie, ktoré nedokázala ako človek vnímať alebo dostatočne presne rozoznávať, jej prekladala samotná miestnosť, transkraniálnou myšlienkovou projekciou.

Vrava ustala a kôpky organického želé spustili: "Vážení reprezentanti! Dnešné núdzové zasadanie sa nesie v mene zistenia, ktoré k nám priniesli reprezentanti Silikskej dominancie, o prezencii Stelárneho Parazita na tretej planéte hviezdy číslo 8839205."

"Zem," utrúsila veľvyslankyňa.

"Planéta ľudského pôvodu," pokračovalo želé, "na ktorej bola vykonaná čistka pred tristo dvadsiatimidvomi rokmi, tromi mesiacmi a sedemnástimi dňami. Patrola Silikskej dominancie zacítila extraplanárne vlnenie neďaleko hviezdy číslo 8839205, ktoré naznačovalo Parazitiu aktivitu spojenú s prechodom do extraplanárnych rozmerov. Následné vyšetrovanie ukázalo, že po tretej planéte sa pohybuje Parazitia zbraň. Predmetom tohto zasadania je zhodnotenie situácie a vykonanie rozhodnutia."

"Rozhodnutie je jednoduché," zakvákal Kirrik. "Dekrét o vyhladení Parazitov je stále platný a ľudské ancestrálne rezervácie spadajú pod jurisdikciu Hviezdnej Jednoty rovnako ako ktorákoľvek iná planéta, na ktorej sme ich našli."

"Hviezdna Jednota nemá žiaden vplyv na našej rezervácii, pán ambasádor," ozvala sa žena. "Bola vyhlásená za chránené územie po tom, čo Silikskí lovci skoro roztrhli planétu napol. Nebyť úsilia Roja, život na planéte by vymrel a ľudstvo by stratilo poslednú spomienku na svoju históriu."

"Koľko spomienok na históriu stratili entity a rasy, z ktorých domovských hviezd sa stali supernovy po tom, čo Paraziti s nimi skončili?" cvrkot Kobyliek bol zbrklý a nahnevaný. Od ich stretu s Ilumami boli kočovnou rasou.

"Paraziti už nie sú predsa takou hrozbou, akou boli predtým," tvrdili plyny. "Dekrét síce vraví o vyhladení, ale podľa môjho názoru, práve dekrét by sa mal zmeniť. Sú to cítiace bytosti, z ktorých sme spravili ohrozený druh."

"A z ktorých spravíme neexistujúci druh," rozohnila sa Kobylka znovu.

"Reprezentanti-" začalo želé, no veľvyslankyňa ho prerušila.

"Nevedela som, že Kobylky sú tak dlhoveké, že si pamätajú vojnu Ilumov."

Reprezentantove početné nohy zabrali a jeho mohutné telo sa začalo sponad stola zdvíhať.

"Ospravedlňujem sa," utíšila ho veľvyslankyňa. "Ale-"

"Ak vás môžem zastaviť," prehovoril Kirrik. "Neprišli sme sem, aby sme debatovali o histórii alebo o vhodnosti Dekrétu o vyhladení Parazitov. Prišli sme sem o rokovaní terajšej situácie. Reprezentantka Ľudského Roja má pravdu. Zem je chráneným územím od poslednej čistky. Akt 27 Paragrafu 3 Dohody o dodržiavaní a vynucovaní mieru však jednoznačne hovorí, že sa povoľuje vstup na akékoľvek územie členskej rasy, chránené či nechránené, v prípade, že vstup do daného územia je v priamom spojení s vykonávaním mandátu určenom Dohodou o dodržiavaní a vynucovaní mieru."

Veľvyslankyňa neverila vlastným ušiam. "Čo má vynucovanie mieru spoločné s vyhladzovaním Ilumov?"

Kryštálik melodicky odpovedal: "Odporúčam ambasádorke, aby si prešla historické záznamy, vrátane čistky ich vlastnej chránenej rezervácie."

"Pozerala som si historický záznam a veľmi dobre poznám aj túto pasáž. Boli to zbrane vašich lodí, ktoré-"

"Nehovorím o osude vašej rezervácie, ale o osude našej flotily. Ak ste videla záznam, viete, koľko lodí sme stratili pri vyhladzovaní iba dvoch Parazitov."

"Presne tak, dvoch, z ktorých zostal iba jeden, a z toho jednoho je na Zemi iba jeho zbraň."

"A to nestačí?"

"Zbraň tohto Iluma nie je zbraňou, ktorá vám zničila lode," argumentoval Plyn. "Táto je uspôsobená na asimiláciu organických tvorov, rozosievanie teroru. Nie na ničenie flotíl."

"Pokiaľ sa nemýlim," zasiahol Kirrik, "Hadia hmlovina zostala neutrálna počas konfliktu s Parazitmi, ako môžete vedieť, aké možnosti majú ich zbrane? Od dôb, čo boli porazení, sa uchyľujú k terorizovaniu odľahlých kolónií a nechránených planét. Už sa ani neodvážia na požieranie ich hviezd. Živoria na organických a anorganických zlúčeninách a využívajú svoje schopnosti na to, aby sa mstili na každom jednom živom tvorovi, s ktorým sa stretnú. A každý jeden stret s ozbrojenou flotilou sa pri tom končí masakrom."

"Masakrom, pri ktorom prehrávajú," poznamenala veľvyslankyňa.

"Ale stále masakrom. Ich životný cyklus je tisícročia dlhý. To, že stagnovali pár tisícročí neznamená, že o pár ďalších nenadobudnú nových síl. Toto nie je otázka morálky a toho, čo je správne, ale otázka bezpečnosti a zabránenia ďalšieho krvavého konfliktu."

"Vaša rasa by nepoznala morálku, ani keby vám sadla na váš reprodukčný vak."

Kirrik na ňu prekvapene pozrel. "Ďakujem."

Nezaujatý puch organického želé ich prerušil. "Emócie stranou, prosím. Silikská dominancia má na orbite tretej planéty početnú flotilu pripravenú zaútočiť na Parazitovu zbraň, v prípade pozitívneho rozhodnutia rady. V prípade takého rozhodnutia bude od Ľudského Roja požadované, aby sa podrobil rozhodnutiu a oficiálne povolil Silikskej dominancii zasiahnuť."

"Ľudský roj sa nemôže podrobiť takejto požiadavke, vážený predsedajúci."

Táto odpoveď vyvolala nepokojný a od väčšiny neverbálny ruch.

"Ak mi dovolíte vysvetliť," požiadala ich a ruch ustal. "Štrukturálne analýzy Zeme naznačujú, že ďalší podobný útok na jej povrch naruší jej plášť natoľko, že už nebude technologicky možné zachovať integritu jej plášťa a tým aj jej ekosystém. Rezervácia sa stane mŕtvou planétou. Preto, ak sa táto rada rozhodne proti Ilumovi zasiahnuť, Ľudský Roj žiada o privilégium vykonať tento zásah."

"Ľudský Roj nemá nad planétou lode," zachvel sa kryštáľ.

Ambasádorka sa usmiala: "Má."

Toto krátke slovo znova vyvolalo ruch.

"Takže Roj sa pred nami skrýva?"

"Roj neustále cestuje pod rúchom kamufláže, to by pre vás nemalo byť nič nové."

Kirrik sa zamrvil. "A čo ak Roj zistí, že ich... šetrné metódy na Parazita nestačia? Čo potom, veľvyslankyňa. Dovolíte potom Dominancii zasiahnuť?"

"Dominanciu budeme ešte pred zasiahnutím požadovať, aby opustila priestor rezervácie."

"Dominancia neopustí rezerváciu, pokiaľ nebude dôkladne vyčistená!" zapískal Silik.

Neľudský humanoid zdvihol končatinu, aby ich umlčal: "Čiže roj očakáva od členov tohto snemu, aby mu slepo verili, že vykoná, čo bude potrebné pre odstránenie budúcej hrozby."

"Vaše slová sú nebezpečné," oponoval plyn. "Predpovedáte udalosti, ktoré nenastali. Za budúcu hrozbu sa dá vyhlásiť ktokoľvek. Ak za ňu označíme vás, necháte sa vyhladiť?"

"Môžeme si to kľudne vyskúšať na Hadej hmlovine," odvrkli Kobylky.

"Hrozby nepatria do tejto snemovne, reprezentanti," namietali kôpky.

Kirrik sa iba usmieval. Teda, ak sa tvar jeho dýchacieho otvoru dal nazvať úsmevom. "Hrozby predsa vždy boli súčasťou rokovaní. Nechajte ich, nech skúšajú, kolega. Naše impérium sa už dlho nepopasovalo s hodnotným nepriateľom."

Miestnosť zachvátila absencia akýchkoľvek prejavov.

"A čo ak zničíte jeho zbraň?" spýtal sa nakoniec plyn. "Čo potom?"

"Potom sa už Parazit nebude môcť kŕmiť planétou a bude musieť vyjsť zo svojej extraplanárnej skrýše," odpovedal Silik.

Nasledujúce ticho prerušili kôpky organického želé jemne unaveným puchom."Ak nie sú už žiadne poznámky, radi by sme zahájili hlasovanie snemu."

Hlasovanie prebehlo instantne. Kirrikovia, Kobylky, kryštáľ a organické kôpky za, Plyn a Ľudia proti. Ambasádorka sa obávala takéhoto rozsudku. Vravela si neustále, že je naň pripravená, no na realitu toho, čo malo nasledovať, nikdy nikto nikoho pripraviť nemohol.

Silik zaspieval. "Ambasádorka? Žiadame o vaše povolenie."

"Ľudský roj žiada o privilégium vykonať čistku sám."

"Zamieta sa," vyslovili kôpky.

'Tie malé výkaly ani nenechali, aby o tom snem hlasoval,' pomyslela si, no zároveň si uvedomovala, že aj keby sa hlasovalo, výsledok by bol asi rovnaký ako predošlé hlasovanie.

"Ambasádorka?" spieval stále Silik.

Vzdychla si. "Nemôžem vám vyhovieť."

"Čo to robíš?" ozval sa jej v hlave audítor. Veľvyslankyňa ho však odpojila.

"Ľudský roj nemá autoritu-"

"Ludský roj má takú autoritu, akú majú jeho zbrane."

"Vy sa vyhrážate?" zaznelo od Kobyliek a Kirrikov naraz.

"Nie," oznámila. Pozrela na Silika. "Je mi to ľúto, ambasádor, ale nemôžeme dovoliť, aby ste zničili kolísku našich predkov. Ilum jej nie je hrozbou, vy ste."

Na to sa jej telo postavilo a vzápätí zrútilo na podlahu.

Synaptický transfer naspäť do jej primárneho tela bol celkom rýchly. Ani sa nenazdala a znova sa vznášala pár kilometrov od flotily Silikských kryštalických lodí. V kútiku mysle jej svietili tisíce prijatých správ od autorít zo všetkých rojových skupín. Konala so svojou časťou roja na vlastnú päsť. Niekto však konať musel.

Žiarivé lúče rojových zbraní preťali noc a roztrieštili sa v tichosti o svoj trblietavý cieľ. Silikské lode sa tavili v ich horúčave a na odpoveď zaspievali svojim vlastným hnevom.

...

Jacob sa práve predieral lesom, keď ho ožiaril akýsi záblesk. A ďalší. Pozrel sa na oblohu a pochopil. "Ja som ti to vravel," povedal sám sebe. Otázka zostávala, kto bojoval s kým?

...

Kowalski sa díval na správu pred sebou. Nemal rád pajácov v bielom. Tento pajác však niesol dobré správy.

"Takže viete, kde sú?" uistil sa, či pochopil správne.

"Vieme pane. A vieme aj, ako sa k nim dostať."

Kowalski sa usmial. "Výborne."

***

toto minidielko venujem Andrei Mihálikovej za skvelé nápady a nekonečnú trpezlivosť